Časopis Dialóg

                           Juraj Barát    riaditeľ DEPAUL Slovensko, n. o.

DEPAUL Slovensko je nezisková organizácia, ktorá v Bratislave prevádzkuje nízkoprahové zariadenia, v ktorých sa stará o ľudí bez domova.

 Charita – soľ zeme a svetlo sveta  

Má dnes charita význam, keď sú sociálne služby pomerne rozvinuté?

Charitu vnímam v dvoch významoch: Ako službu blížnemu, ktorú môže vykonávať každý, kto vidí človeka v núdzi; druhý význam slova „charita“ – je to názov organizácie, ktorá zastrešuje tieto činnosti a používa ju najmä katolícka cirkev.

Soľ sa skrýva v zemi a ťaží sa zo zeme. Soľ nie je príliš viditeľná – pôsobí skryte, väčšinou rozpustená vo vode. Nevidno ju ani v jedle, ale jedlo bez soli – aké je?

Na druhej strane – svetlo vidno. Keď nie je, nevieme sa orientovať, len – alebo predovšetkým – vďaka svetlu vnímame svet.

Taká je alebo by mala byť charita. Pôsobí skryte – nemusí sa vystavovať na obdiv. No jej pôsobenie má priniesť svetlo tým, ktorí žijú/živoria v tme beznádeje.

Keď sa po revolúcii v 90-tych rokoch vytvoril priestor pre pôsobenie charity, uvažovali sme, ktorým smerom sa vybrať.

Prvou cieľovou skupinou boli starší ľudia – seniori. A to je dodnes v charite náš najväčší projekt. Keď sme začínali, vedeli sme, čo charita asi je, ale nevedeli sme, ako ju robiť. Hľadali sme, čo sa píše o charite v Biblii a zdalo sa nám, že o charite je príbeh o Samaritánovi a Pavlov opis lásky v 1Kor 13. Keď si teraz po rokoch listujem v Biblii, tak sa mi zdá, že je celá o charite. A tak sme sa vydali rôznymi smermi. Spomeniem v skratke len to, na čom som sa zúčastnil osobne.

Pred 23 rokmi sme zriadili Detský charitný dom rodinného typu. Nedávno sme si pripomínali okrúhle výročie založenia tohto zariadenia a stretol som tam mnoho ľudí, ktorí ako deti prešli týmto domovom. Boli to silné stretnutia.

Boli sme pri zrode prvých hospicových zariadení na Slovensku, s ďalšími organizáciami sme začali neskôr rozvíjať humanitárnu rozvojovú pomoc v zahraničí, predovšetkým v Afrike a v Ázii, v krajinách postihnutých prírodnými katastrofami...

Možno si spomeniete na krutú zimu 2005/2006, keď v tuhých mrazoch na následky podchladenia zomrelo len v Bratislave najmenej 19 bezdomovcov. A vtedy vznikla naša charitatívna organizácia DEPAUL Slovensko. Na pomoc týmto ľuďom – bezdomovcom, ktorí boli pod vplyvom alkoholu, drog (a navyše prostitútky a psychicky chorí), nič neexistovalo. Vtedy sme si povedali, že znížime latku dostupnosti služieb pre týchto ľudí tak nízko, ako je to len možné, aby to bolo prístupné aj pre skupiny ľudí, ktorí sú vylúčené zo spoločnosti a žijú na uliciach. Projekt si našiel uplatnenie a prakticky dodnes tam každú noc prebýva okolo 150 takýchto ľudí.

Je zbytočné o tom rozprávať alebo ukazovať obrázky. To, čo sa tam odohráva, treba zažiť na vlastnej koži.

Neskôr sme prišli na to, že okrem sociálnych služieb treba poskytovať aj služby zdravotnícke, a tak sme otvorili ďalšie zariadenie, poskytujúce aj tieto služby. 

O čom je (kde je) v tomto systéme najrôznorodejších činností cirkev?

Teológia pozná pojem charita. Dokonca ju považuje za jeden z troch základných pilierov života cirkvi, ktorými sú: evanjelizácia, liturgia a diakonia, teda služba blížnym – charita.

Je to naozaj veľmi zjednodušene povedané. 

Kde sa snažia pôsobiť súčasné cirkvi?

Je to predovšetkým školstvo, potom zdravotníctvo a až potom možno sociálne služby – diakonia/charita.

My sme sa to snažili trochu meniť aj prostredníctvom iných organizácií. Na začiatku tejto spolupráce cez Okrúhly stôl ERC boli Igor André z Cirkvi bratskej, Jožko Hrubý z Apoštolskej cirkvi, Tomáš Kriška z Bratskej jednoty baptistov a mnoho ďalších. Nikdy sme sa nebavili o pápežoch, postavení Panny Márie v teológii; vždy sme hľadali to, čo nás spája, aby sme mohli slúžiť a pomáhať blížnemu v núdzi. Treba povedať, že prakticky vo všetkých cirkvách na Slovensku sa našli silné osobnosti, ktoré na seba zobrali zodpovednosť starať sa o iných, a tak postupne menili aj spoločenský pohľad na túto problematiku. Boli soľou a prinášali svetlo.

V začiatkoch nebolo spoločenské prostredie týmto aktivitám veľmi naklonené – dokonca možno povedať, že ako nevyhnutnú potrebu to nevnímali ani cirkevné spoločenstvá. My sme spoznávali, že to, čo sa rozpráva, nie je to isté ako to, čo ľudia žijú. A toto spoločenské vedomie sa doteraz úplne nestratilo – my s tým dodnes zápasíme, lebo prioritou spoločnosti nie je solidarita, ale boj o moc, peniaze a materiálne statky. Byť soľou a svetlom neraz nie je prioritou ani v reálnom každodennom živote cirkví. 

Pre nás je charita – láska. Priznám sa, že ani ja som to na začiatku nevnímal takto – že charita je láska. Toto poznanie prichádzalo postupne s tým, ako som organizoval túto službu, keď som si zreteľnejšie začal uvedomovať, aké dve rozličné prostredia sa pri tejto službe stretávajú, na akú neprajnosť narážali naše snahy a ako sa lámali naše očakávania.

Kde sme mali nabrať silu riešiť neriešiteľné?

Veď aj v samotnej cirkvi je veľa ľudí, ktorí vedia radiť, vedia hovoriť, čo by sa malo robiť, a keď veci padali rad za radom, ich pomocou bolo: To musíte zvládnuť – veď ste charita.

No našli sa ľudia, ktorí sa na to podujali, zobrali na seba zodpovednosť za druhých, za tých, čo boli v núdzi, čo už nevládali, čo boli na okraji... nezlomili ich neúspechy ani beznádej. Tam sa zrodilo poznanie, že iba láska k blížnemu je cesta, ktorá nás prevedie cez všetky prekážky. Vtedy som si začal uvedomovať, že je tu napätie medzi hodnotami, ktorými nás tvaruje evanjelium a zákonmi, ktoré tvorí spoločnosť a štát. A toto poznanie som začal prenášať do konkrétnej práce v charite. Pretože evanjelium prináša svoje hodnoty, zákon prináša určité hranice a pravidlá. A zrazu si začnete uvedomovať – je človek, ktorý je predo mnou, brat, alebo je to klient? Aký je rozdiel medzi profesionálnym a evanjeliovým prístupom k ľuďom? Zahraniční školitelia nás učia, že si v sociálnej práci máme zachovať určitý odstup od tých, o ktorých sa staráme. Máme byť voči nim priateľskí, ale nemáme byť ich priateľmi. To je profesionálna časť prístupu k ľuďom – pomáhať, ale zároveň chrániť sám seba. Je to správny profesionálny prístup – prijať hodnoty mentálne, ale nepustiť si ich do srdca? Existuje teda ešte niečo v tejto práci? Niečo, čo kresťanský, evanjeliový prístup odlišuje od čisto profesionálneho? Pre nás je to láska. A láska je zo srdca. To je to, čo by mali kresťania vniesť do sociálnej práce. Potrebujeme robiť sociálnu prácu na profesionálnej úrovni, ale s láskou v srdci. Tak, ako nám to prikazuje evanjelium. A to je to, čo som sa za 24 rokov práce v charite naučil – robiť evanjeliovú sociálnu prácu autenticky, v jednote myšlienok, slov a skutkov. Dnes sa však, žiaľ, aj v tejto oblasti stretávame viac s tým, že je iné, čo človek rozpráva a iné, čo robí – a možno ešte ďalšie, čo si myslí. A to sa netýka len politikov, ale aj cirkevných vodcov. Pre mňa sú skutočnými kresťanmi tí, ktorí žijú v jednote skutkov, slov a myšlienok. Len tak môžeme byť soľou a prinášať svetlo.