Časopis Dialóg

Jesu Christe, fili Dei vivi, miserere mei!   

Ježišu Kriste, Synu Boha živého, zmiluj sa nado mnou!

Miloš Kovačka     
Bibliograf, historik knižnej kultúry     

Pred 600 rokmi, 6. júla 1415, sa v nemeckom meste Kostnica odohrala svetodejinná udalosť. V plameňoch na kostnickej lúke za Geltingenskou mestskou bránou zahynul Majster Ján Hus, učeník a apoštol Ježiša Krista, vyznávač Božieho slova, vydaný na krutú smrť kostnickým koncilom. 

Konciloví „otcovia“ mu hystericky vyčítali heréziu: bludné cesty. Označovali ho za „heresiarchu“, ktorý údajne (podľa mienky cirkevnej vrchnosti) nakazil vtedajší kresťanský svet odklonom od učenia Biblie. No v tomto ohľade bol Ján Hus bez viny – zomrel nevinný. Verný Písmu stál na čele hnutia za nápravu kresťanského života, vysoko vyzdvihoval odkaz odpúšťajúcej Milosti Božej, ktorej sa usilovalo konkurovať diabolsky osnované svätokupectvo s odpustkami. Ostro odmietal uctievanie sôch a v duchu biblického učenia Jána Viklefa sa dožadoval, aby radostná apoštolská zvesť odznievala v zrozumiteľnom jazyku domácich viery.

Mohli by sme zoširoka hovoriť o Husovom nezlomnom úsilí odvrátiť zhubné konanie doby, zastaviť príšerný rozvrat mravov a vyzdvihnúť jeho nadľudské úsilie vykoreniť zbohatlíctvo, zabraňovať kainovským vražedným skutkom, posluhovaniu nemilosrdným svetským i cirkevným vladárom či moci nad krajinou, ľuďmi a ich životmi.

Hus sa usiloval kresťanstvo, ľud a národ uchrániť pred hriešnym úpadkom a hroziacim zánikom mohutnými kázňami. Svojim poslucháčom, Prahe, Čechám, svetu a zvlášť Rímu ukazoval cesty, ktoré vedú k Pravde, k večnému životu. Bol plamenným kňazom podľa srdca Božieho, nepodkupne vyučoval vieru v Ježiša Krista a bol vychovávateľom tých, ktorí v Neho uverili, milovali Ho a prijali za svojho Pána a Spasiteľa. Kázaval vášnivo od mladých rokov. V roku 1402 bol ustanovený za kazateľa v pražskej Kaplnke sv. Neviniatok betlehemských, ktorá je známejšia pod názvom Betlehemská kaplnka. Zakladatelia tohto zvláštneho kostola si žiadali, aby sa v kaplnke kázavalo počas sviatkov v domácom – ľudu zrozumiteľnom jazyku. Hus kázaval po česky s najväčšou radosťou. Niet pochýb o tom, že v tejto otázke nadväzoval nielen na Jána Viklefa, ale i na ďalších európskych reformátorov, ktorí otázku zrozumiteľného slova Božieho nastoľovali ako jednu z najaktuálnejších kresťanských tém. Do radu predviklefovských a predhusovských reformátorských počinov možno zaradiť nielen veľkolepý projekt prekladu Písma do staroslovienčiny, s ktorým prišli na Veľkú Moravu misionovať Konštantín (Cyril) s Metodom, ale i nezabudnuteľný preklad Biblie Petra Valda a iné.

Pravdaže, v otázke Písma nešlo iba o jeho zrozumiteľnosť – teda iba o jazyk; išlo aj o ďalší kľúčový princíp kresťanskej viery: Písmo vo Viklefovom učení bolo ponímané ako najvyššia a konečná autorita. Hus práve túto myšlienku prijal, vášnivo obhajoval a v celom svojom usilovaní, kázaní i konaní presadzoval. Písmo považoval za posolstvo Božej pravdy: Ja som Cesta, Pravda, Život, podčiarkoval Hus denne Ježišovo slovo v Jánovom evanjeliu.  

Husove kázne poslucháčov, ktorí sa zhromažďovali v Betlehemskej kaplnke, fascinovali. Historické pramene doslova hovoria, ako ľudia „lačneli“ za neformálnymi službami Božími: a Hus ich takými učinil. Ako kazateľ v Betlehemskej kaplnke rástol. Čím hlbšie prenikal do Písma, tým zrozumiteľnejšie a presvedčivejšie kázal. Písmom poukazoval na úpadok vtedajšej cirkvi – v Písme nachádzal d

Hus kázaval pri každej vhodnej príležitosti. Po vyhlásení interdiktu a vypovedaní z Prahy kázaval s najväčšou radosťou v „exilových“ južných Čechách, najmä na Kozom Hrádku, neskôr sa kázňovým alebo katechetickým slovom prihováral svojim strážcom v kostnickej väznici. Podľa Kostnickej kroniky začal po nemecky kázať dokonca zoči-voči kostnickému popravisku.

Príznačné kazateľské vyznanie Ján Hus vpísal do listu Pražanom v roku 1412: Proste za mňa Hospodina, aby ma obdaroval zdarom v kázaní slova Božieho, a to všade tam, kde sa taká nutnosť ukáže: v obciach, v mestách, na dedinách, na hradoch i poliach, v lesoch, všade, kde budem môcť kázňou poslúžiť. Proste, modlite sa, aby vo mne slovo Božie nebolo potlačené.    

Zrozumiteľnou kázňou Ján Hus nadväzoval na reformátorov, ktorí sa usilovali pred ním, alebo súbežne s ním budovať piliere veľkej kresťanskej Reformácie. Niet pochýb, že práve Ján Hus ich spevnil a učinil široko-ďaleko známymi. Nečudo, že čoskoro po ňom ujal sa kresťanskej reformácie Martin Luther, ktorý prišiel s novým odhodlaním – aj na husovských reformačných základoch – vybudovať vysoké poschodia Reformácie.

Hus miloval vzdelávanie. Bol kompetentným učiteľom. Jeho menovanie do čela Karlovej  univerzity bolo jedinečným certifikátom jeho osobnostných kvalít. Menovanie aj dnes vypovedá nielen o Husovom vzdelaní, majstrovskom vzdelávaní a rozhľade, o jeho rešpektovanej mravnosti, ale i o jeho schopnosti nadväzovať na dôležité pedagogické a myšlienkové cesty vtedajšej Európy. V súčasnosti – v čase celosvetového otvárania univerzitných brán, sa na jeho vrub do určitej miery pripisuje odchod Nemcov – pedagógov i študentov – z Karlovej univerzity ako určité negatívum, aj keď podľa prameňov sa o myšlienku a vydanie „protinemeckého“ Kutnohorského dekrétu pričinil najmä kráľ Václav IV. Prehliadnuť však nemožno, že dekrét, na základe ktorého Nemci z Prahy odišli, sa rodil i v komplikovanom spore, v ktorom Hus vášnivo obhajoval nielen univerzitné práva domácich študentov a profesorov, ale odmietal i protiviklefovské postoje nemeckého spoločenstva na pražskej Karlovej univerzite. Husovým kritikom nemožno nepripomenúť, že nemeckí študenti a profesori sa pričinili o univerzitný zákaz Viklefových spisov, a tým nielen o nezákonnú cenzúru jeho diel, ale i o posilnenie protireformačného pohybu v Čechách i v celej Európe.        

Ján Hus písal a vášnivo obhajoval jedinečné spisy, akým je napríklad spis O cirkvi (De ecclesia, 1413), ktorý vysoko vyzdvihuje Kristovu autoritu. Kristus je Husovou jasnou Cestou, Pravdou i Životom, nie pápeži či kardináli, bojujúci o moc nad cirkvou. Dejiny kresťanstva vysoko oceňujú aj ďalšie Husove diela, medziiným zvlášť katecheticky orientovaný Výklad viery, Desatora Božích prikázaní a modlitby Otčenáš, ale i Knižku o svätokupectve, Postillu a ďalšie. Napriek tomu, že Husove diela boli prekliate a spisy spálené, do

dnes ich vysoko oceňuje kresťanský svet i duchovná kultúra. 

Medzi spismi, ktoré si Ján Hus pripravil ako základ pre osobnú obhajobu na koncil do Kostnice, vyniká jeho Reč o mieri, ktorá je neobyčajne ostrou kritikou vtedajšieho duchovenstva: ...uzdy, sedlá, ostrohy – samé zlato. Skôr sa lesknú vankúše ako oltáre. Nasledujú bohato prestreté stoly preplnené lahôdkami a čašami. Okolo toho za obžerstvom nasleduje opilstvo, hýrivý hluk lutny, lýry a píšťal. Lisy tečú vínom, preplnené špajzy a rihanie z prejedenia i prepitia. Vidieť tam možno nielen nádoby s korením, ale i preplnené žochy peňazí. Peter apoštol sa neprechádzal ozdobený drahými kameňmi a v hodvábnom odeve sa nenosil na bielom koni. Zlí pastieri namiesto svetla vyžarujú najčernejšiu tmu, miesto život darujúceho tepla ničivý a smrtiaci mráz, sú zhubcami sveta. Pôvodcom zla je kúria, ktorá takých pastierov ustanovuje udeľovaním úradov, výsad a výhod. Mier je z takej cirkvi vyháňaný a výsledkom nie je nič iné, ako zatratenie duší.

Východiskom, riešením zvrhlého stavu, v ktorom sa cirkev ocitla, je podľa Jána Husa predovšetkým zákon Kristov, pretože práve tento zákon môže priviesť kresťanov k vykúpeniu, očistí ich od neprávostí, ozdobí pravými cnosťami, osvieti chápavosť a rozohní kresťanskú lásku.Tieto myšlienky, ktoré mal Hus v úmysle predniesť na koncile v Kostnici, prehlušil krik mocných predstaviteľov sveta a cirkvi, ktorí nemali záujem o to, aby sa v cirkvi všetko dialo s láskou a v poriadku. Aby sa žilo podľa Božieho slova v Božom slove. Aby z obvinení, ktoré proti Husovi vzniesol koncil, mohol sa Hus odvolať k Ježišovi Kristovi a brániť sa Jeho učením.

Áno, v Kostnici nešlo o Krista a o Jeho nasledovanie. Aj preto Hus, Boží muž – v očiach sveta bludár – bol vysokými predstaviteľmi vtedajšieho kresťanstva vydaný na smrť. On však od Božích právd a Pravdy zoči-voči smrti neustúpil. Necúvol, neprijal „kompromis“, neodvolal svoje prebolené, a preto fundované myšlienky a spisy, neznehodnotil svoje poznanie, postoje a konanie v Božom mene: neodvolal, nenechal sa zavrieť do kláštora a v ňom – za múrmi sveta – do smrti mlčať.

Prijal plamene – popravu, ako píše Jan Čapek, „hroznú a desivú“. Kráčal odhodlane Kristovi do náručia. Na kostnickej lúke zoči-voči obrovskému davu trikrát padol na kolená a volal slová modlitby: Jesu Christe, fili Dei vivi, miserere mei! Ježiši Kriste, Synu Boha živého, zmiluj sa nado mnou!

Dejiny dodnes volajú: Hanba Ti, kostnický koncil! Prešlo šesťsto rokov a ešte si sa s Husom nezmieril! Veď tebou odsúdený a z cirkvi vyobcovaný, z kňazského rúcha surovo a bezdôvodne vyzlečený a nepravdami pošpinený Ján Hus – napriek mnohému, čo na jeho mene mocní v cirkvi i vo svete očistili – doteraz nebol a sotva bude úplne rehabilitovaný; pretože Husove, na Krista obrátené spisy, neboli a dodnes nie sú akceptované v ich úplnosti a principiálnosti.

No Hus predsa nezomrel zbytočne. V spise Výklad viery (1412), v učení, ktoré bolo v Kostnici odsúdené, svet obdaroval poznaním a vyznaním Pravde, ktorá sa zračí v Kristovom zraku: ... aj preto, verní kresťania, hľadajte pravdu, učte sa pravde, milujte pravdu, hovorte pravdu, podporujte pravdu a bráňte ju až do smrti, pretože pravda vás vyslobodí z hriechu, oslobodí od diabla, smrti duše i smrti večnej, ktorou je odlúčenie od večnej Milosti Božej.