Časopis Dialóg

 

 

                                               

   Anna Andréová,                 Miroslav Krupa,                               Renáta Kubáň,                      Slavoj Laco, 

 

Pri príležitosti tohto výročia sme sa o činnosti Betánií porozprávali s ich riaditeľmi: Annou Andréovou riaditeľkou Betánia DZB ú.z. , Renátou Kubáň z Betánií v Bratislave, Miroslavom Krupom z Betánie Senec a Slavojom Lacom z Betánie v Kalinove.  Zhováral sa Bohuš Piatko 

 

Na úvod – krátko a stručne charakterizujte súčasnú činnosť jednotlivých zariadení.

 

M. Krupa: Betánia Senec n. o. poskytuje služby občanom so stredným a ťažkým stupňom  mentálneho postihnutia. Sme neštátne zariadenie tzv. rodinného typu. V praxi to znamená, že kladieme značný dôraz na to, aby sme svoje služby poskytovali na princípe lásky k blížnemu v príjemnom a spoločensky akceptujúcom prostredí. V Betánii Senec funguje: Domov sociálnych služieb s celoročným pobytom pre 12 osôb, Domov sociálnych služieb s ambulantným pobytom pre 8 osôb a Chránená dielňa pre 4 klientov a asistenta.

 

S. Laco: Momentálne máme dva druhy sociálnych služieb, a to zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb s celkovou kapacitou 30 miest.

 

V tomto období dokončujeme rekonšrukciu a prístavbu domu, v ktorom plánujeme od budúceho roku zriadiť špecializované zariadenie pre ľudí s Alzheimerovou chorobou. Som rád, že sa aj v tejto neľahkej ekonomickej situácii našli zdroje (aj bez eurofondov) na vybudovanie i keď malého zariadenia. Diakonické združenie Betánia (DZB) kúpilo starý dom, ktorý je v bezprostrednej blízkosti budovy zariadenia ešte v roku 1999, keď sme stavali budovu nového zariadenia. Na kúpu domu DZB dostalo prostriedky od našej partnerskej organizácie zo Solingenu pre prípad, že sa niekedy Betánia v Kalinove bude rozširovať. Takže po 16-tich rokoch sa táto myšlienka realizuje.

 

Prvým finančným impulzom na prestavbu starého domu bol dar od jednej nám neznámej pani z Klenovca, ktorá nám darovala v dedičstve svoj dom, ktorý sme potom predali.

 

R. Kubáň: Chceme pomáhať žiť, brať vážne ľudskú bolesť a poskytovať profesionálnu pomoc, založenú na kresťanských hodnotách tým, ktorí ju potrebujú. Je to akési motto zakladateľov a my sa ho snažíme naplniť. Zariadenie na Partizánskej ulici v Bratislave má 33 miest, z toho 25 miest má domov sociálnych služieb a 8 miest špecializované zariadenie.

 

 Občianske združenie Betánia sa v roku 2009 stalo účelovým zariadením CB. Prečo?

 

A. Andréová: Pred 25-timi rokmi vzniklo Diakonické združenie Betánia (DZB) ako občianske združenie. Do konca roka 2003 vykonávalo spoločnú administratívnu a riadiacu činnosť pre postupne vznikajúce projekty v Senci, Bratislave a Kalinove a spravovalo majetok. No postupne sa ukázalo, že z praktických dôvodov už nie je možné naďalej riadiť a viesť personálnu a mzdovú agendu všetkých troch projektov z Bratislavy. Od 1. 1. 2004 už založené a zaregistrované  neziskové organizácie Betánia Bratislava, Betánia Senec a Betánia Kalinovo (zakladateľmi sú DZB, o. z. a Cirkev bratská v SR) majú svoju právnu samostatnosť so správnou radou (najvyšším orgánom) a riaditeľom.

 

V roku 2007 bolo založené Diakonické združenie Betánia, účelové zariadenie Cirkvi bratskej v SR. Občianske združenie paralelne ukončovalo činnosť do konca roka 2010  v zmysle zákonov SR. Činnosť občianskeho združenia bola oficiálne ukončená na výročnej schôdzi jeho členov a všetky práva a povinnosti prešli na DZB, účelové zariadenie Cirkvi bratskej. Tento krok bol pragmatický a argumentom bolo, že financie, ktoré išli do projektov, boli vo veľkej miere od Bundu Slobodných evanjelických cirkví v Nemecku a od členov Cirkvi bratskej v SR. To znamená, že v prípade zániku účelového zariadenia prejde majetok na Cirkev bratskú.

 

Zameranie činnosti DZB ú. z. vyplýva zo zodpovednosti, ktorú má ako zakladateľ neziskových organizácií. Podľa štatútu navrhuje každé štyri roky dvoch členov do správnych rád jednotlivých Betánií, n. o. Správna rada DZB, ú. z. organizuje každoročné spoločné stretnutie správnych rád všetkých Betánií. Zaujíma sa o činnosť a hospodárenie jednotlivých zariadení. V prípade, ak nezisková organizácia požiada DZB, ú. z. o pomoc, tak je jeho povinnosťou podať pomocnú ruku. Okrem toho raz do roka organizuje vzdelávací seminár pre pracovníkov všetkých Betánií. Nakoľko je vlastníkom budov, v ktorých jednotlivé Betánie vykonávajú svoju sociálnu službu, zostávajú s tým súvisiace niektoré administratívne povinnosti naďalej v jeho agende.

 

Praktickou náplňou činnosti DZB je sociálna služba, a to domáca opatrovateľská služba, ktorú vykonáva od roku 2009. 

 

Miro, Slavoj – vy ste pri tomto projekte od začiatku. Čo vás osobne oslovilo, aby ste sa do toho pustili?

 

M. Krupa: Betánia Senec bola otvorená 21. 11. 1991, to znamená tesne po revolúcii. Bolo to prvé neštátne zariadenie pre túto oblasť sociálnej starostlivosti na Slovensku. Zároveň bola Betánia Senec prvé konkrétne zariadenie vtedy občianskeho združenia Betánia. Mal som tú česť, že som mohol byť pri zrode tejto myšlienky, nakoľko som v tom čase pracoval v štátnom ústave – Ústav profesora Karola Matulaya v Bratislave a stal som sa členom Betánie, občianskeho združenia. Ústav potreboval priestory pre inú modernú službu občanom a Betánia už tieto priestory na Slnečných jazerách získala. Garantom celej tejto myšlienky modernej služby samostaného života bol Slavoj Krupa, ktorý bol v začiatkoch riaditeľom Betánie v Senci, a Igor André – zakladateľ Diakonického združenia Betánia. V lete v roku 1999 som so skupinou  mladých občanov s mentálnym postihnutím odišiel z ÚpKM do Senca s cieľom vytvoriť tam pre nich chránené bývanie. Riaditeľom v ústave prof. Karola Matulaya a koordinátorom tohto odchodu bol Pavol Kailing. Koordinácia spočívala v nevšednom spojení: prevádzkové náklady boli pokrývané štátnym zariadením – UpKM, a výkon služby bol v priestoroch neštátnej Betánie.

 

S. Laco: Impulzom bola potreba vybudovať také sociálne zariadenie, v ktorom by bol osobný prístup k jeho obyvateľom – v ktorom by boli prijímaní s láskou ľudia akéhokoľvek vierovyznania a mohli pociťovať, že o nich bude dobre postarané, aj keď už oni nebudú mať síl.

 

Hlavnou nositeľkou tohto projektu boli Kalinovčania – Marta Moravská s manželom Mirom. Oni darovali svoj dom pre DZB. Ten sa zbúral, pretože nevyhovoval na takéto účely, a na jeho mieste sa postavila budova zariadenia. Z pôvodného domu zostala len klenbová pivnica, kde je teraz čajovňa. Zaujímavým prvkom v hale zariadenia je studňa, ktorá bola pôvodne na dvore.

 

Ja som sa k tejto myšlienke a projektu pridal a pomáhal popri svojej práci v rodinnom obchode potraviny v Kalinove. Ešte dva roky som spolu s „riaditeľovaním“ v Betánii pracoval aj v obchode.

 

 Anka – ty si od začiatku bola zainteresovaná asi skôr cez svojho manžela Igora. Ako si vnímala ty a vaša rodina rozbiehanie projektu Betánia?

 

A. Andréová: Igor ako človek mal rád ľudí bez rozdielu a tým, že sa stal lekárom, mu bolo umožnené ešte viac byť nápomocný ľuďom, ktorí to potrebovali. Už pred novembrom 1989 sa začal zaoberať myšlienkou pomáhať seniorom. Najskôr na úrovni nášho zboru, čo aj s Dušanom Kintlerom robili. No v jeho hlave sa rodil plán vybudovať zariadenie pre seniorov, ktoré bude iné, ako boli tie socialistické. Spoločenské zmeny v roku 1989 mu pomohli začať uskutočňovať tento sen. V roku 1990, keď vzniklo DZB, o. z., sme boli o 25 rokov mladší, niečo cez 30 rokov. Mali sme tri malé deti. Klíma v spoločnosti bola úžasná, lebo priala takejto myšlienke. Napriek tomu, že v roku 1990 pri založení nemalo DZB ani korunu, v roku 1991 sa kúpil dom na Partizánskej ulici v Bratislave. V Senci dostalo DZB darom budovu na Seneckých jazerách a v roku 1996, tiež darom, budovu v Kalinove. Toto bola obrovská výzva. Nie jedno, ale až tri zariadenia. Budova v Bratislave sa začala rekonštruovať a pristavovať, Senec začal fungovať už v roku 1991, ale po skončení rekonštrukcie v Bratislave sa postupne začali budovať v Senci vedľa pôvodnej dve nové budovy. V roku 1998 sa začalo s budovaním v Kalinove, pretože pôvodný dom sa musel zo statických dôvodov zbúrať. Budovanie a rekonštrukcia si žiadali nemalé finančné prostriedky a tým aj obrovské úsilie ich zohnať. Okrem toho, po roku 1989 spoločnosť nemala zákony v sociálnej oblasti – žiadnu skúsenosť robiť sociálnu prácu inak. Administratívne práce, účtovníctvo – všetko sa robilo doslova na kolene. Keď sme stáli na začiatku, tak nikto z nás nevedel, čo nás čaká a ako to dopadne. Stála som pri Igorovi, a to nielen pri jeho vízii, ale aj pri jej uskutočňovaní, lebo som vedela, že to má zmysel a že v našom živote tu máme byť aj pre druhých. Verili sme, že Pán Boh našu snahu požehná. 

 

Neskôr si sa stala riaditeľkou Diakonického združenia Betánia...

 

A. Andréová: S deťmi som zostala doma 16 rokov. Dosť dlhý čas. Nebolo to pre mňa jednoduché znovu sa zaradiť. Vzhľadom na spoločenské zmeny a dlhú neprítomnosť v pracovnom procese ma už nepriťahovala moja pôvodná kvalifikácia, práca účtovníčky. Dlho som sa napríklad nevedela odhodlať robiť s počítačom. Nakoniec som sa zamestnala ako opatrovateľka domácej opatrovateľskej služby na skrátený úväzok v DZB v roku 1998. V roku 2007 som začala popri tejto činnosti robiť aj administratívne práce v tom čase vzniknutého účelového zariadenia Diakonického združenia Betánia. V roku 2010 zomrel Igor, ktorý bol riaditeľom účelového zariadenia. Ku koncu roka 2010 ukončilo svoju činnosť občianske združenie DZB a jeho kompetencie prebralo účelové zariadenie, ktoré nemalo riaditeľa. Správna rada sa rozhodla vymenovať mňa. Prijala som to. V našom malom tíme pracujeme dve pracovníčky na trvalý úväzok, ekonómka na mandátnu zmluvu a opatrovatelia na dohodu. Počet opatrovateľov sa mení podľa potreby. Vzhľadom na to, že naše financie sú obmedzené, okrem vykonávania administratívnej činnosti chodím do terénu a pracujem aj ako opatrovateľka. Priama práca so seniormi ma napĺňa. 

 

Hovorí sa, že sú tí, čo projekty vymýšľajú a roztláčajú, a po čase idú za inou, novou víziou a na ich miesta nastupujú realizátori. Miro, Slavoj – vy ste Betánie v Senci a Kalinove roztláčali a zostali ste doteraz, teda 25 rokov. Čo vás pri tejto práci držalo?

 

M. Krupa: 25 rokov mojej služby na riadiacej pozícii v Betánii mi umožnilo realizovať moderné prístupy k človeku s postihnutím. Snažil som sa reagovať na všeobecné reformy v rámci spoločnosti a sociálnych služieb, alebo aj interkulturálne zmeny v rámci novej Európy. Jedinečnosť zariadenia sa zadefinovala v láskavom prístupe ku klientovi ako k osobe, ktorá spolu tvorí podmienky kvality svojho života a vytvára hodnoty užitočné pre spoločnosť a v konečnom dôsledku aj pre seba. Zamestnávanie klientov som povýšil na hodnotu, ktorá im umožnila súperiť o rovnoprávnosť s ostatnými ľuďmi.

 

S. Laco: Musím povedať, že ma práca v Betánii baví a vnímam ju ako veľmi užitočnú. Som rád, keď veci fungujú a keď naši obyvatelia, ale aj zamestnanci sú spokojní. Pri mojej práci sa udiala aj taká paradoxná vec, že doprevádzam spev na organe na našich ranných stíšeniach každý deň, hoci ako chlapec som nechcel hrávať na klavíri a ĽŠU som ukončil už v tretej triede. Vtedy by som si nebol nikdy pomyslel, že ja v práci budem aj hrať.

 

Som rád, keď ľudia, ktorí prídu do Betánie, môžu tu nájsť druhý domov a zvyknú si u nás. Takýto človek bola aj teta Jolka Harušťáková z nášho zboru. Už nemohla sama bývať v slobodárni a bola našou prvou obyvateľkou. Ako dieťa bola v Chalúpke na Starej Turej pri sestrách Royových. K nám do Betánie prišla ako 77-ročná. Časom strácala zrak, a tak sa po budove pohybovala zväčša po pamäti. Prežila tu ešte ďalších 15 rokov. Jej životný príbeh by bol na ďalší článok, alebo aj na film... 

 

Renata, ty si už nastúpila do rozbehnutého vlaku. Prečo?

 

R. Kubáň: Prvá ponuka prišla pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Vtedy som povedala NIE.

 

Po viac ako dvadsiatich rokoch som povedala ÁNO. Na niektoré Áno musí byť vhodný čas a asi bol.

 

Bola to výzva, prijala som ju. 

 

Začiatky takejto práce sú často na báze dobrovoľníckej, možno aj nie celkom odbornej (dúfam, že sa nikoho nedotýkam), ale pri takom rozsiahlom projekte musia fungovať profesionálni odborníci. Ako ste vnímali tento proces – proces profesionalizácie (ak to môžem tak nazvať)?

 

A. Andréová: Ako som už spomínala, po roku 1989 v našej krajine neboli príslušné zákony, neexistovali školy pre túto oblasť. Začala sa transformácia sociálnej sféry. Prvý zákon, ktorý pokrýval sociálnu oblasť, vstúpil do platnosti až v roku 1998. Ucelený zákon o sociálnych službách začal platiť v roku 2008. V ňom sa okrem iného hovorí o kvalifikácii pracovníkov. Pracovníci pracujúci v sociálnej oblasti musia mať nielen patričné vzdelanie a praktický výcvik, ale musia spĺňať aj osobnostné a charakterové podmienky.

 

Keby na začiatku neboli bývali nadšenci či dobrovoľníci, mnohé by tu dnes nebolo.  

 

Sociálna práca sa v spoločnosti po 25-tich rokoch postupne vyvíja pozitívnym smerom. Okrem toho existujú možnosti vzdelávať sa, čerpáme zo skúseností v zahraničí.

 

M. Krupa: Proces riadenia som chápal ako súčinnosť informácií z odbornej oblasti, prenesených do praktickej roviny života pracovníkov a klientov Betánie. Tento proces bol v koordinácii s orgánmi, ako je správna rada, dozorná rada, supervízori. Nemôžem však povedať, že som v tom procese došiel až na koniec, pretože vývoj ide stále dopredu a otvára nové možnosti. Som vďačný Bohu za ľudí, ktorých mi dal do cesty ako spolupracovníkov. Často som bol sám prekvapený ich oddanosťou a zanietenosťou pre dobré veci. Skutočnosť, že denominačne patria pracovníci do rôznych duchovných spoločenstiev, bola pre mňa veľkým pozitívnym zážitkom. Viem, že aj ich to posunulo z roviny formálneho prejavu do roviny praktického nestrojeného prežívania života s našimi blížnymi priateľmi s postihnutím. Okrem základného personálu sociálnej starostlivosti máme každoročne dobrovoľníka zo zahraničia cez program „mládež v akcii“. Tento pobyt trvá 10 mesiacov. 

 

S. Laco: Ja som vyštudovaný strojár – konštruktér. Tri roky som v tom aj pracoval, a potom, po revolúcii, ako som už spomínal, som pracoval v obchode. Obchod sme mali 10 rokov, tam som spoznal bližšie aj moju budúcu manželku Mirku.

 

Popri práci v Betánii som chodil na postgraduálne štúdium ekonomiky a manažmentu pre neziskové organizácie v Banskej Bystrici. Pamätám si na začiatku práce v Betánii, že mi Ivan Markuš povedal, že hlavnou mojou úlohou bude, aby sme boli finančne v pluse. A to sa mi s Božou pomocou darí uskutočňovať doteraz.

 

V Betánii od začiatku pracujú zdravotné sestry, ktoré väčšinou už predtým pracovali v nemocnici. Opatrovateľky si urobili kurz. Odbornosť nebol až taký problém ako všetko zladiť, určiť kompetencie, zodpovednosti na jednej strane a na druhej, aby sme si navzájom pomáhali a počúvali sa. 

 

Kto sú teda vaši zamestnanci? Len profesionáli, alebo stále využívate aj dobrovoľníkov?

 

A. Andréová: Stále prichádzajú aj dobrovoľníci. A sú veľkým prínosom. O tom asi viac povedia riaditelia jednotlivých Betánií. 

 

R. Kubáň: Naši zamestnanci sú profesionáli, zaradení do pracovného procesu presne podľa toho, čo si ich práca vyžaduje. Dobrovoľníci sú zaradení viac do procesov sociálnej rehabilitácie, ako napríklad realizovanie denných stíšení, bohoslužieb, tvorivých dielní, kultúrnych programov a podobne.

 

S. Laco: Máme 25 zamestnancov. Momentálne máme jednu dobrovoľníčku zo susednej dediny, ktorá chodí pravidelne 2x týždenne pracovať ako opatrovateľka. Každý rok máme aj pracovníčky v rámci aktivácie uchádzačov o zamestnanie. Sú pre nás veľkou pomocou. 

 

Práca s postihnutými, starými ľuďmi určite patrí medzi veľmi náročné. Dostali ste sa niekedy do situácie, keď ste si povedali – už nevládzem, idem od toho?

 

A. Andréová: Nepamätám sa, že by som mala také prežívanie. 

 

M. Krupa: Som povďačný Pánu Bohu za čas, v ktorom mi dovolil mať svoj podiel na diele pomoci odkázaným ľuďom. Po revolúcii sa mi otvorili možnosti, aby som svoje zručnosti a vedomosti uplatnil v jedinečnom zariadení (prvom neštátnom sociálnom domove), spájajúcom kresťanskú pomoc blížnemu s pracovnou príležitosťou. V tom čase som zakladal rodinu a preto pokladám tieto dve možnosti za veľmi dôležité v mojom živote. Svoje technické vzdelanie som si postupne rozšíril formou doplnkového štúdia o vzdelanie pedagogické pre prácu, ktorú som chcel vykonávať. Neľutujem, naopak – táto práca mi dala veľa životných skúsenosti a taktiež to, že sme otvorili svoju domácnosť pre ľudí s postihnutím, čo výrazne ovplyvnilo celý náš život.

 

R. Kubáň: Som viac-menej nováčik. Takže ešte NIE.

 

Musím však podotknúť, že práca riaditeľa (hovorím o svojej práci) je predsa len viac o riadení, plánovaní, koordinovaní, organizovaní ľudí, procesov, financií. O komunikácii s orgánmi, inštitúciami, rodinnými príslušníkmi...

 

S. Laco: Aby som chcel odísť? Taká situácia nenastala, ale občas chodím domov riadne unavený, to je pravda. Ale také zdravotné sestry, ktoré ťahajú dvanástky, to je poriadny zaberák aj fyzicky, aj psychicky. Som smutný, keď nám zomrie obyvateľ, s ktorým som si vytvoril bližší vzťah. Vždy ma to vnútorne zasiahne a musím sa s tým vyrovnávať. 

 

Čo je váš najsilnejší pozitívny zážitok? Ak si spomeniete...

 

M. Krupa: Som osobitne rád, že Betánia v Senci poskytuje pomoc aj osobám akoby „bez prístrešia“, ktoré k nám prišli z detského domova. Týmto ľuďom sme sa stali rodinou so všetkým dobrým aj tým horším, čo so sebou nosíme. Mám osobitný zážitok z toho, keď môžem týchto ľudí doprevádzať životom, vyhľadávať pre nich šance na integráciu a sledovať ich reakcie na poskytnuté podmienky.

 

A. Andréová: Ja chodím za klientmi do ich domáceho prostredia. Pre mňa je veľký zážitok, keď senior, ktorý sa vráti z nemocnice úplne bezvládny domov, po nejakom čase s pomocou rodiny, našej služby, ale aj klientovej životaschopnosti sa postaví na nohy. Naši klienti sú vo vysokom veku 85–95 rokov a všetci majú zdravotné ťažkosti. Ich stav nie je stabilný, mení sa a príde čas, keď klient odíde do večnosti. Toto je súčasne tá smutná stránka našej práce. Najradšej by som bola, keby všetci seniori mohli v pokoji zomrieť doma, v kruhu svojich blízkych. Niektorým je to dopriate, ale žiaľ, väčšina z rôznych dôvodov zomiera inde.

 

R. Kubáň: Prijatie človeka človekom. Mňa ako osoby. Také obyčajne a zároveň neobyčajne rozžiarené tváre, keď prídete do práce. Neverím, že to ešte niekde môže také byť. Neverím.

 

S. Laco: Teraz si spomínam na jednu situáciu, keď som hovoril o našom zariadení jednému pánovi, ktorý tu chcel umiestniť svojho brata, že každý deň mávame ranné biblické stíšenia. On mi na to povedal, že jeho brat sa toho určite nebude zúčastňovať, pretože nie je nábožensky založený. Čo som samozrejme rešpektoval. Ale po určitom čase nebolo ranného stíšenia, na ktoré by on nechodil. Obľúbil si aj piesne z nášho kresťanského spevníka, rád ich aj navrhoval aj na nedeľných zhromaždeniach. 

 

Existencia takýchto zariadení si určite vyžaduje spoluprácu s vedením obcí (Senec, Kalinovo) alebo mestom (BA). Ako funguje toto?

 

M. Krupa: V meste Senec sme sa stali dôležitým článkom v reťazci dostupných služieb pomoci odkázaným občanom. Naše služby sú prijímané pozitívne a chápané ako moderný otvorený prístup k človeku s postihnutím. Na riešení dôležitých územných otázok nachádzame pochopenie v mestskom zastupiteľstve a podobne. Treba povedať, že sme za toto obdobie nášho pôsobenia v Senci pomohli zmeniť verejnú mienku o ľuďoch s mentálnym postihnutím.

 

R. Kubáň: Zo strany mesta nie je záujem väčší, ako je nutne vyplývajúci zo zákona. 

 

S. Laco: Vzťahy sú štandardné – vychádzame si navzájom v ústrety, takže možno nadštandardné. 

 

Viem, že sa pred pár rokmi chystali legislatívne zmeny, ktoré by znevýhodnili neštátne sociálne zariadenia. Stalo sa to?

 

M. Krupa: Jednotlivé samosprávne kraje si určujú podmienky, za ktorých tieto neštátne subjekty fungujú v systéme starostlivosti. Preto sa stáva, že aj podmienky poskytnutia dotácie sú rôzne. Možno povedať aj to, že sa postupne zlepšujú podmienky smerom k pochopeniu potrieb zariadení a ústretovejšiemu postoju.

 

R. Kubáň: Ako veľké mínus vnímam nastavenie systému financovania. Čo sa reálne stáva je to, že klient má nárok na príspevok od štátu (VÚC), ale ho de facto nedostanete. Respektíve nie je dané, od kedy mu bude pridelený a jeho výška tiež nie je fixná. Často sa stane, že sa ho ani nedožije. V takomto prípade hľadáme spolu s rodinou spôsob dofinancovania.

 

S. Laco: Je to tak, ako povedal Miro. Naozaj je to individuálne, pretože tie isté zákony si vysvetľujú jednotlivé VÚC-ky rôzne.

 

Nám sa situácia dokonca zlepšila, a to v tom, že teraz je príspevok na prevádzku a na odkázanosť vypočítateľný, čo v minulosti nebolo. Takže sa nám lepšie plánuje. V minulosti sme vôbec nevedeli, koľko dostaneme financií na príslušný rok. 

 

Ako hodnotíte legislatívu v oblasti, v ktorej pôsobíte?

 

M. Krupa: Zmeny sa uskutočňujú pomaly. Osobne som dúfal, že po revolúcii v tomto smere naberú sociálne služby lepšie obrátky a „odkopírujú“ systém, ktorý je dlhodobo dobrý a fungujúci krajinách západnej Európy. No my akosi nechceme vidieť, ako sa to úspešne robí inde a pestujeme toho tradičného „byrokrata“. Ten je často veľmi vzdialený od problematiky sociálnych služieb, no zato dobre podkutý v právnických kľučkách a podobne. 

 

Sú vašimi klientmi len ľudia zo zriaďovateľskej cirkvi, alebo nerobíte rozdiel a prijímate všetkých bez ohľadu na pozadie?

 

A. Andréová: Klientmi domácej opatrovateľskej služby môžu byť všetci, ktorí chcú, aby sme im pomohli.

 

M. Krupa: V Betánii Senec nerobíme rozdiel medzi príslušníkmi rôznych cirkví, alebo aj nezaradenými do cirkevného spoločenstva.

 

R. Kubáň: Uprednostňujeme členov Cirkvi bratskej a ich rodinných príslušníkov. Ostatní bez ohľadu na pozadie.

 

S. Laco: Do nášho zariadenia prichádzajú rôzni ľudia, nerobíme medzi nimi žiadne rozdiely. Aj na ranných stíšeniach sa snažíme vytvárať atmosféru ekumenického prostredia. Každý týždeň k nám chodí evanjelický aj katolícky farár a taktiež aj náš kazateľ Pavol Bomba, ktorý máva aj pastoračné rozhovory s tými, ktorí si to prajú. 

 

Vlastne ste sa toho práve dotkli. Betánie sú cirkevnými zariadeniami? Ako sa realizuje duchovný život vo vašich zariadeniach?

 

A. Andréová: Zakladateľmi Betánií, neziskových organizácií sú Diakonické združenie Betánia, o. z. a Cirkev bratská v SR. Cieľom zakladateľov je, aby bola sociálna služba v zariadeniach poskytovaná profesionálne a na kresťanských hodnotách v službe blížnemu. O duchovnú oblasť života klientov v zariadeniach sa starajú práve dobrovoľníci z Cirkvi bratskej, niekedy prídu aj z iných denominácií. 

 

M. Krupa: Duchovný život žijeme predovšetkým v praktickej rovine každodenných vzťahov. V tomto prostredí je totiž pretvárka rýchlo odhalená. Osobná „vybavenosť“ pracovníkov v tomto smere určuje aj ich kvalitu v pochopení a uskutočňovaní duchovných potrieb našich klientov. Organizovane sa stretávame so spoločenstvom z Cirkvi bratskej v Bratislave 1-krát do mesiaca na tzv. integrovaných bohoslužbách. Okrem toho máme každý piatok kaplnku s účasťou katolíckeho farára alebo našich laických dobrovoľníkov. Som vďačný za to, že tento organizovaný program si zobrala na starosť skupinka z Cirkvi bratskej.

 

R. Kubáň: Nedeľné bohoslužby zabezpečuje bratislavský zbor CB na Cukrovej pravidelnými návštevami kazateľa a dobrovoľníkov zo zboru. V praktickom živote je dôležitý vzťah konkrétneho človeka (klienta) s konkrétnym človekom – nazvime ho duchovným vodcom.

 

S. Laco: Ako som už spomínal, každé ráno po raňajkách mávame ranné biblické stíšenie, na ktorom spievame, čítame, počúvame, modlíme sa. Moja manželka Mirka (teraz sa strieda aj s Jankou Bombovou) máva „duchovnú skupinku“ raz do týždňa pri káve a čaji v dennej miestnosti – Elime, kde si spievajú (majú aj svoj vlastný spevník), rozprávajú, modlia sa. Chodí tam  6–7 žien.

 

V nedeľu mávame v Betánii otvorené bohoslužby pre domácich aj návštevníkov. 

 

Ako vidíte budúcnosť neštátnych (v tomto prípade cirkevných) zariadení?

 

M. Krupa: Mal som možnosť byť so skupinou mestských pracovníkov na pracovnom pobyte v nemeckom meste Norimberg, kde nám predstavili jednotlivé sociálne služby mesta. Ich štruktúra bola nasledovná: 80% zariadení je neštátneho charakteru (súkromné, cirkevné a pod.), 20% služieb bolo verejných.

 

U nás je to zatiaľ opačne, takže je sa na čo „tešiť“.

 

R. Kubáň: Ak je niečo, čo by som nazvala cirkevné či kresťanské, tak je to práve pomoc tým, ktorí to potrebujú.

 

Ak rozmýšľam nad budúcnosťou cirkvi, tak ju dokážem vidieť len v konkrétnej pomoci. Pomoci, ktorá sa dá cítiť, chytiť. U nás v Betánii iste.

 

S. Laco: Je výborné, keď je aj v tejto oblasti výber, konkurencia a aj rôzna ponuka služieb a akcentov. Ponuka duchovnej starostlivosti je potrebná v každom veku, a o to viac v tom seniorskom.