Inter Arma Silent Musae...

– povedal pred dvoma tisícročiami slávny rímsky politik a rétor, Marcus Tullius Cicero. Medzi zbraňami mlčia múzy, alebo – ako to v roku 1968 pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa prespieval Karel Kryl: Ve válce, (že) mlčí múzy... O pravdivosti tejto okrídlenej vety sa dá, samozrejme, pochybovať – veď múzy/umenie prežili všetky staroveké, stredoveké i novoveké vojny napriek tomu, že zbrane rinčali prakticky nepretržite...

šéfredaktor časopisu Bohuslav Piatko

70 rokov mieru určite patrí medzi najdlhšie mierové obdobia v Európe. Hoci – pri rozpade komunistického sveta boli miesta, kde ľudia v krátkodobých lokálnych vojnách umierali. Ale komunistický svet sa rozpadol v podstate mierovou cestou.

Keď sme sa po 89. roku a sérii nežných a pofarbených revolúcií začali spamätávať, mnohí s prekvapením zistili, v akých premaľovaných historických faktoch sme žili. A začali sme ich dávať do ich pravej podoby (aspoň dúfam, že pravej).

V každom prípade, stredná Európa zvládla zrútenie železnej opony a nadýchla sa závanu slobody. A povedali sme, že už nikdy viac nepripustíme, aby tu rinčali zbrane a aby sa pred našimi očami prekrúcali dejiny a premaľúvali historické i súčasné fakty.

Ale potom prišli ďalšie farebné revolúcie – a na východe sa jedna bývalá svetová mocnosť, ktorej impérium sa rozpadlo, chcela znovu stať mocnosťou – aspoň vo svojom najbližšom okolí. Skorumpované oranžové a iné rôznofarebné revolúcie strácali svoju pôvodnú farbu. Prišiel Majdan a tiekla krv, prišla anexia Krymu a na východe Ukrajiny krv stále tečie a rinčia zbrane. Mnohých začína zmáhať nová nenávisť. Niektorí sa obzerajú, či majú dosť plné sklady munície a iní svoju nenávisť obliekajú do slov. Veď sme slobodní – tak môžeme všetko.

Ani nami veľmi nepohne, keď ukrajinský premiér pri januárovej návšteve Berlína šokoval svet, keď označil oslobodenie Európy od nacizmu za Ruskú agresiu do Európy, a pokračoval: „Veľmi dobre si pamätáme vtedajší sovietsky vpád na Ukrajinu a do Nemecka“. Niektorí európski politici chabo či ostrejšie zaprotestovali, mnohí mlčali a niektorí aj prehovorili. Napríklad hovorca nemeckého ministerstva zahraničných veci to okomentoval slovami: „... ide o vyjadrenie slobody (slova), ktorá je pre nás veľmi dôležitá.“

A nad vyhlásením poľského ministra zahraničných vecí pri príležitosti 70. výročia oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime, že na oslavách vlastne Rusi nemajú čo robiť, lebo Osvienčim aj tak oslobodila Druhá ukrajinská armáda – a teda Ukrajinci – sa tuším  nikto, okrem Moskvy, ani nepozastavil.

A tak už len čakám, kto prvý povie, že Európu od nacizmu oslobodili Nemci...

V rámci slobody slova... možno by to aj prešlo...?

 "Právo reflektovať udalosti neznamená licenciu falošne interpretovať dejiny. Pamätajme, že sloboda v Kristovi zaväzuje kresťanov „milovať svojich nepriateľov" (Mt 5, 44).

My sme, po desaťročiach preklesľovania histórie, povedali, že budeme žiť a rozprávať len pravdu. Nuž ale – zdá sa, že sloboda slova, namočená v nenávisti (aj keď v prípade ukrajinského premiéra čiastočne oprávnenej) je pre niektorých nadovšetko a iní si ju ani nevšimnú. Radšej mlčia. Ako tie Cicerove múzy. Silno to pripomína iné mlčanie z 30-tych rokov minulého storočia, keď Európa mlčala... lebo nenávisť ku komunistickému Rusku bola väčšia, ako obava z nastupujúceho fašizmu. 

Karel Kryl má vo svojej slávnej piesni dovetok, ktorý Cicero nepovedal: „Ve válce, že mlčí múzy, muži by však mlčet neměli...“ 

A čo kresťania?

Mlčia. Mlčíme, keď sa opäť preklesľuje história, skresľuje súčasnosť... mlčíme na pracoviskách, mlčíme v cirkvi, mlčíme v zboroch, mlčíme doma... mlčíme.

Ale – kresťanov by malo byť počuť pri všetkých neprávostiach. 

(Mal by som tú poslednú vetu vyčiarknuť – prečo som vlastne akosi automaticky napísal našu povinnosť nemlčať v podmieňovacom spôsobe? Lebo sám viem, aké je to pohodlné, premaľovať si okolie tak ako ho chcem vidieť a mlčať, a možno trošku si v duchu povedať: Mal by som...)

Stíšme sa na chvíľu. Počujete? Nie? To nie je mlčanie. Mlčanie nepočuť – to počuť tých, čo kričali pred dvoma tisícročiami v Jeruzaleme: Ukrižuj!