Časopis Dialóg

    Juraj Ševčík

     (Autor je teológ, kázeň prednesená v zbore CB Kaplnka 29. 11. 2015.)

 Gn 18, 1–14,  Jn 4,  Mt 25, 31–46

 Vo vlaku z Viedne do Bratislavy. Sprievodca kontroluje lístky. Človek sediaci niekoľko radov predo mnou sa mu prihovorí po slovensky: „Nemám peniaze. Som bezdomovec a idem do domu Matky Terezy v Bratislave.“ Sprievodca sa pýta, či nevie po nemecky. Chlapík opäť: „Idem do domu Matky Terezy.“ „Kein Geld?” „Nie“. Sprievodca pokýval hlavou a bez slova sa vydal kontrolovať lístky ďalej do vozňa.

Za mnou sa odohral o niekoľko minút ďalší rozhovor, ale už iba v nemčine. Viem po nemecky iba lámane a preto som si presný význam domýšľal. Na sedadle sedel pololežmo chlapík očividne v značne podnapilom, vlastne nadnapilom stave. Sprievodca mu hovoril niečo o Polizei a čosi trpezlivo vysvetľoval. Tiež zaznela otázka „Kein Geld?“ Opitý chlapík niečo bľabotal a sprievodca len Polizei a Polizei.

Už som si v hlave spracovával príbeh o tom, ako spravodlivý sprievodca udelil milosť chudákovi, no bol tvrdý voči ožranovi a ako sa to dá aplikovať na životné situácie.

A tak sa míňala stanica za stanicou. Pri každej sa sprievodca zastavil pri chlapíkovi, z ktorého sa medzičasom začal šíriť čpavkový smrad. Snažil sa ho po dobrom dostať z vlaku, inak že bude Polizei. Nakoniec sa sprievodcovi opilca zrejme uľútostilo, vystavil mu nejaký lístok a išiel ďalej. Videl som v tom evanjeliový príbeh o milosrdnom správcovi, samaritánovi, sprievodcovi, Komenskom naturistovi, ktorý sa zmiloval nielen nad chudákom bez peňazí, ktorého ani neponížil dohováraním o tom, ako by mal zmeniť život a ako je to hrozné, keď je mladý človek bez práce. Zmiloval sa tiež nad hriešnikom opitým, ktorému uštedril verbálnu lekciu – hoci bez naplnenia – vyhrážky o Polizei.

O chvíľu sa ozvalo vyzváňanie mobilu a zdvihol to predmetný opilec. Do mobilu zrazu rozprával  sviežim hlasom, prechádzajúc z nemčiny do rómčiny a slovenčiny. Rozumel som iba „Tebe 1 000 Eur, Ernestovi 500.“ A zložil.

Všetkých nás dostal.

Tento príbeh sa stal počas mojej cesty z Viedne, kde som bol na obchodnom stretnutí. To stretnutie sa udialo na druhýkrát. Prvýkrát sa zrušilo, lebo naša obchodná zástupkyňa ušla zo stanice plnej utečencov. Napísala mi vyplašenú sms, že Hauptbahnhof je plná utečencov, z ktorých niekoľkí za ňou vybehli a neodbytne od nej žiadali, aby im kúpila lístok do Nemecka. Pochopiteľne sa zľakla. Na stretnutí mi ukázala na mobile nahrávku toho, čo sa odohrávalo na Viedenskej železničnej stanici. Množstvo postávajúcich a na zemi sediacich poväčšine mladých mužov, medzi nimi aj zopár žien s malými deťmi. Keď prišiel vlak, zdvihli sa a nastúpili. Pritom nechali na zemi odhodené vetrovky a deky. Podľa jej interpretácie to neboli ich vlastné, ale tie, ktoré dostali v rámci charitatívnych zbierok. Potom prišla čata zriadencov, ktorí po nich tie deky a vetrovky pozbierali a odviezli, zrejme na spálenie. Takto podobne to bolo aj s nasledujúcou vlnou utečencov… Tieto dva zdanlivo nesúvisiace príbehy spolu súvisia. Nielen preto, že sa stali jeden po druhom, ale majú aj spoločného menovateľa, zhodného s názvom dnešnej témy: Ujímať sa cudzincov.           

Ujímať sa cudzincov?

Dnešnú reflexiu som si začal pripravovať dávnejšie. Uvažovanie ma viedlo do starozmluvného textu o Abrahámovi, srdečne vítajúceho troch cudzincov, z ktorých sa nakoniec vykľuli anjeli, prostredníctvom ktorých prehovoril samotný Hospodin. Ten, akoby na znak vďaky za Abrahámovu pohostinnosť, dáva mu prísľub pre starovekého starého bezdetného orientálca zrejme najdramatickejší: Do roka budeš mať dieťa – syna, dediča, pokračovateľa rodu, pokračovateľa tvojho života a životného posolstva. Bol to prísľub zázraku – veď Abrahám mal vtedy 100 a jeho manželka Sára 91 rokov… Vieme, že tento prísľub bol naplnený a narodil sa im syn Izák. Presne v čase, ktorý prisľúbil Boh.

Pred dvoma-tromi rokmi by bol výklad tohto textu jednoduchý. Tak krásne by sa dal napasovať na začiatok Adventu. Vsjo jásno. Jasný židovsko-kresťanský postoj prijímania a vítania, ošperkovaný slovenskou pohostinnosťou. Síce viac mýtickou než reálnou, ale nech…

Pred dvoma-tromi rokmi.

Vtedy by sa to ešte dalo zvládnuť so šarmom a ľahkosťou. Veď to v podstate nie je až také zložité – ujímať sa cudzincov. Áno, vyžaduje si to spočiatku isté sebazaprenie. No vo väčšine z nás by sa iste ozvalo srdce, ak by sme stretli ľudí v núdzi, ktorí prosia aspoň o mlieko pre svoje deti. Sú pre nich vytvorené záchytné tábory, kde nájdu aspoň načas strechu nad hlavou a postupne sa začnú začleňovať do spoločnosti hostiteľskej krajiny. To by bola adventná téma, to by bola káznička ako lusk, tak pred dvoma-tromi rokmi. Krásna čiernobiela situácia…

Ako však kázať o prijímaní cudzincov dnes – uprostred utečeneckej krízy, keď sa množstvo ľudí v pohybe vymklo kontrole inštitúcií?

Ako kázať o ich prijímaní po nedávnych hrozných udalostiach v Paríži a predtým v ruskom dopravnom lietadle?

Ako zostať srdečným vítajúcim Abrahámom?

Ako podať pomocnú ruku ľuďom v núdzi aj bez toho, aby sme z toho robili náboženskú udalosť – stačí, ak necháme prehovoriť svoju humanitu?

Ako má vlastne vyzerať humanita v čase verejného zmätku a klamstiev z produkčnej kuchyne politikov a médií?

Ako rozlíšiť baránkov od vlkov, ako rozlíšiť vychcaného podvodníka vo vlaku od nešťastného bezdomovca, hľadajúceho útočisko v dome Matky Terezy?

Sú to len rečnícke otázky, na ktoré má byť odpoveďou konštatovanie „požijeme, uvidíme“? Alebo sa odvážime zaujať stanovisko? Nie politicky populistické ani nacionalisticky ustráchané, ale otvorene kresťanské. Nie iba teoretické, ale zasahujúce do praxe.

Kresťanská láska, keďže je bezpodmienečná (mala by byť) – nekladie si podmienky, je tým vlastne nekritická?

Máme sa vykašľať na opatrnosť a otvárať svoje domovy cudzincom, nerozlišujúc, či medzi nimi nie sú prezlečení sfanatizovaní chudáci s vymletými mozgami, chystajúci sa ako poďakovanie za pohostinnosť nezanechať prísľub požehnania, ako to urobil Hospodin Abrahámovi, ale nechajú v batohu bombu, ktorá zabíja a mrzačí?

Bál som sa vystúpiť z tejto slepej uličky otázok. Za iróniou niektorých z nich sa skrýva bolesť z neschopnosti nájsť uspokojivú odpoveď. Stále totiž trvám na bezpodmienečnej kresťanskej láske ako odraze bezpodmienečnej Božej lásky k človeku; a nielen k tomu excelentnému, ale aj všakovako zhovädilému.

Ale bezpodmienečná láska predsa nie je stratou súdnosti!

Nie je tieňovým divadlom v nasvietenom marihuanovom dyme!

Nie je radostným tancom okolo odisteného granátu!

Jednoducho, kresťanská láska – akokoľvek bezhraničná a bezpodmienečná – nie je nahádzaním celej reality ľudskej existencie do jedného hrnca, ktorý zalejeme akýmsi zázračným nebeským lektvarom, po užití ktorého budeme mať radosť v srdci a pieseň na perách, ako mali Galskí súdruhovia Asterix a Obelix…

Kresťanská láska je hlboko zakorenená v každodennom živote. Prechádzajú cez ňu povznášajúce okolnosti a krásni ľudia, ktorí a ktoré robia náš život svetlejším.

A rovnako cez lásku prechádza temnota, blúdiaca po záhyboch našich osobností a vzťahov, aby zistila, kde nás to najviac bolí; tam zatlačí a my skríkneme. 

V tomto bode mi napadlo, že láska – ak má byť univerzálnou pozitívnou hýbateľkou krásnych aj ťažkých životných okolností, a teda aj ujímania sa cudzincov – musí mať v sebe rozlišujúci moment.            

Láska je múdra.

Láska je totiž múdra. Et qui bene distinguit, bene docet – kto dobre rozlišuje, dobre učí. Je teda múdry. Veď nás k tomu pobáda aj apoštol Ján vo svojom prvom liste: „Neverte každému duchu, ale skúmajte, či sú z Boha.” Traja hostia v príbehu o Abrahámovi boli anjeli a viedli anjelský rozhovor: bol v ňom Boží prísľub.

No na inom mieste Písmo hovorí, že „sám satan sa tvári ako anjel svetla.“ (2 Kor 11, 14). Teda to, že sa niekto javí ako anjel, ešte neznamená, že ním aj v skutočnosti je. To isté platí aj o ľuďoch, ale to už by sme mali všetci dobre vedieť.

Posledné udalosti z celosvetového diania mi dovoľujú tvrdiť, že ak sa niekto zdá byť utečencom, zachraňujúcim život sebe a svojej rodine, neznamená to, že ním v skutočnosti aj je. Nie, to nie je výzva k paranoji. Je to výzva k niečomu úplne inému: k láske, ktorá rozlišuje.

Inak miluje matka čerstvo nabumbané voňavé bábätko, ktoré sa k nej túli a inak miluje to isté dieťa, ktoré sa o niekoľko rokov neskôr dostane na šikmú plochu života ako narkoman či prostitútka.

Inak sa milujú manželia v čase sobáša a inak, keď sa jeden z nich vráti domov s hanbou a prosbou o odpustenie po spoznávacom zájazde za hranice manželskej spálne.

Rozlišovanie neznamená delenie lásky. Ide o uvedomenie si, že v istých situáciách a k istým ľuďom si človek nevystačí s prvoplánovou spontánnou láskou, ale je potrebné hľadať lásku hlbšie vo svojich srdciach. A ak to už nejde v srdci, tak skúsme myseľ, a ak to nejde ani tak, tak ešte stále zostáva vôľa: rozhodnutie milovať napriek všetkému.

Práve táto rozlišujúca múdra láska nás nabáda prijímať utečencov aj v situácii možnej hrozby, plynúcej z rozmáhajúceho sa terorizmu.

Je to totiž láska, siahajúca do hĺbky ľudskej dobroty – siahajúca po viere, že napriek všetkému dobro a láska zvíťazia.

Do mojich pochybností o rozlišujúcej láske prišlo stretnutie s pani Valériou Tóth z Toronta. Valika bola sudkyňou Kanadského utečeneckého tribunálu. V časopise Evanjelický Východ sa k tejto téme vyjadrila takto: „Vždy, keď som vstupovala do súdnej miestnosti, prosila som Boha, aby mi pomohol urobiť to najsprávnejšie rozhodnutie – aby som poskytla ochranu len ľuďom, čo to potrebujú a nie takým, ktorí si chcú hospodársky polepšiť život.” Valika ma utvrdila v tom, že smer poukazujúci na lásku, ktorá rozlišuje (a zdôrazňujem, že nikoho nevyčleňuje!), je dobrý. Za sudkyňu bola totiž vymenovaná na základe desaťročí jej dobrovoľníckej práce medzi imigrantmi, prichádzajúcimi do Kanady. Moja manželka Zorka ma neskôr upozornila na ďalšie Valikine myšlienky – a síce, že utečenci nie sú len bremenom, ktoré musíme niesť, lebo sa možno musíme načas vzdať svojho pohodlia. Môžu sa neskôr stať pre nás veľkým benefitom, obohatením našej kultúry a spôsobu myslenia. Ďalej pokračovala zdôraznením, že sa môžeme učiť z ich pokory, húževnatosti začať odznova v neznámej krajine. Áno, presne ako v Abrahámovom príbehu, ktorý končí naplnením obrovského prísľubu