Časopis Dialóg

Rodina Miroslava a Marty Moravských darovala Betánii dom v Kalinove s víziou, že tam vznikne zariadenie pre seniorov. Slovenská humanitná rada ohodnotila ich rozhodnutie ocenením Dar roka.

(J. Uhlík: Betánia na Slovensku, 2015)

Sme tými, čo sú veľmi obdarovávaní      

S manželmi Moravskými sa bol v Kalinove porozprávať Bohuslav Piatko.

To bolo v roku 1996. Vedel som o tom, ale význam tohto vášho počinu som si poriadne uvedomil až nedávno, pri 25. výročí Betánie. Čo vás k tomu priviedlo?

Marta: Keď sme prišli do Kalinova, hľadali sme si nejaké bývanie – dom. Lebo dočasne sme so štyrmi deťmi bývali u rodičov. V susedstve zborového domu v Kalinove, v ktorom som ja vyrastala, bol krátko po revolúcii na predaj klasický sedliacky dom a veľmi sa nám páčil. Tak sme ho kúpili. To vyčerpalo naše finančné zásoby do dna a na rekonštrukciu sme už nemali. Takže – bolo treba čakať, kým znovu dačo našetríme. V inom dome (v tomto, kde sa teraz rozprávame) býval jeden môj – no – „vydarený“ bratranec. Asi bude dobré spomenúť aj niečo z minulosti, aby boli zrejmé korene nášho rozhodnutia. Môj oco mal dvojča sestru, ktorá mala syna a veľmi mladá ovdovela. Keď sa neskôr znovu vydala, jej muž tohto syna nechcel. A tak ho vychovávala starká. On bol taká dobrodružná povaha, dostal sa do rozporov aj zo zákonom a – bolo všeličo...

Miro: Bolo ako bolo, nokeď sa už dalo podnikať, urobil na prízemí svojho domu reštauráciu a tá bola začiatkom 90-tych rokov celkom vychytená, lebo bola jedna z prvých v okolí a v rámci jeho kamarátstiev to bolo dobré, trochu odľahlé miesto pre vznikajúcu lučenskú smotánku. O tom, čo sa tu robilo, by vedeli rozprávať susedia. Ale podobných zariadení pribúdalo a z miestnej hviezdy sa nebadane stávala zhasínajúca hviezdička, ktorá sa dostala do vážnych finančných problémov.

Marta: ...a nielen finančných. To sme si uvedomili až neskôr, že žil v strašnom vnútornom konflikte. Starká ho vychovávala v kresťanskom duchu, spolu sme vyrastali v zbore aj sme v zborovom dome bývali, lebo to bol náš rodný dom... No v živote išiel inde.

Asi v roku 1994 sa v dolnej časti zborového domu uvoľnili nejaké priestory a ktosi prejavil záujem otvoriť tam obchod. No my sme tieto priestory ponúkli členovi nášho zboru Slavojovi Lacovi, aby si tam on zriadil obchod s potravinami. Slavoj sa toho ujal, riešil svoju situáciu so zamestnaním a ešte zamestnal aj dve dievčiny, ktoré prišli z Bystrice. Napokon si Slavoj jednu z nich zobral za manželku, čo bolo zase dobré...

Miro: Všetci sme boli radi, lebo v našom malom zbore tak pribudli mladí ľudia. To je totiž problémom všetkých vidieckych zborov – niet roboty, mladí odchádzajú a zbory vymierajú. Okrem toho – pociťovali sme to tak, že touto cestou, teda obchodom, ktorý prevádzkujú veriaci ľudia, sa zborový dom otvára iným.

Marta: Tomu úmyslu sa však postavil do cesty problém – spomínaný bratranec. Asi nie je na mieste tu rozoberať všetky súvislosti, stačí povedať pár slovami – neoprávnene si na zborový dom robil dedičské nároky, hoc v tom čase to už nebol náš dom, ale cirkevný. A robil to veľmi zlým až nebezpečným spôsobom.

Miro: On bol v tom čase pod vážnym tlakom. Rúcal sa mu biznis, dostával sa do dlhov a tu videl, že v dome, na ktorý si robil nároky, sa rozbieha iný biznis a že ho rozbiehajú ľudia, ktorých už v tom čase doslova nenávidel... A tak sa zaťal a povedal, že nedovolí, aby tam ten obchod bol. Krátko pred otvorením namontoval na dvere železnú kladku.

Marta: ...dokonca sa vyhrážal aj použitím zbraní (vedeli sme, že ich má), alebo že to celé podpáli...

Miro: Dodnes sa na to pamätám – obchod sa mal otvoriť vo štvrtok ráno, po celom Kalinove boli plagáty a my sme v stredu poobede vykladali tovar a všetko pripravovali na otvorenie. Večer sme mali mať bohoslužby, ale sme ich – donútení hrozbami a vyhrážkami – zrušili a len sme sa po celý večer modlili. Zrazu sa otvorili dvere a vošiel on. Stŕpli sme – tak už je to tu... Vošiel dnu, prišiel k Martinmu otcovi a objal ho. Všetci sme zostali v šoku, že čo sa deje a vtom sme počuli jeho slová: Odpustite mi to, čo som vám robil – teraz viem, že to bolo zlé. Takto odprosil všetkých a zaprial nám, aby aj modlitebňa, aj obchod slúžili tomu, čomu slúžiť majú. Vtedy, pri rozhovore s ním sme si uvedomovali to, čo už Marta spomenula – zmietal sa po celý život medzi dvoma svetmi: Tým, ktorý poznal z kostola a z výchovy, a tým, ktorý žil.

Marta: Túto jeho premenu sme považovali za malý, ale možno aj za veľký zázrak Boží. Poznali sme ho, mysleli sme si, že je nestály, že mu to asi nevydrží... ale opak bol pravdou.  Toto však bol prvý diel pozadia vzniku Betánie. 

To sa normálne obrátil a uveril v Pána Ježiša?

Miro: Áno. My sme sa potom stretávali, modlievali sme sa spolu a pomaly z neho vychádzalo, s čím zápasil vnútorne, ale aj reálne v živote. Priznal sa, že sa mu podnikanie rozsypalo, že si narobil dlhy a že lieta v množstve iných problémov. Starí kamaráti, ktorých aj živil, kým sa mu darilo, sa ho nechceli pustiť, ale on už chcel žiť nový život.

Marta: Jedného dňa sa u nás zjavil a oznámil nám, že má v Kanade dobrého priateľa, ktorý ho tam volá a má pre neho prácu, a – ponúkol nám svoj dom. No to sme zase zostali v šoku.  Hovorili sme, že sme už predsa kúpili iný dom a teraz sporíme peniaze na jeho rekonštrukciu...

Miro: Povedal: Kúpte si môj dom – ja teraz potrebujem len toľko peňazí, čo poplatím dlhy a o ostatnom sa dohodneme – to má čas. Napokon sme sa dali nahovoriť a išli sme si jeho dom pozrieť, či by bol pre nás vhodný. Až tak veľmi sa nám nepáčil, ale dalo sa v ňom hneď bývať. A my – s domom na krku, ktorý stál pred rekonštrukciou, na ktorú sme nemali, s deťmi, ktoré už potrebovali priestor, lebo staršie už chodili do školy. Tak sme pozháňali peniaze na zálohu a dom, v ktorom teraz sedíme, sme kúpili.

Marta: Predtým sme nemali nič a zrazu sme mali dva domy. Do jedného sa dalo sťahovať ihneď, bez väčších investícií, druhý (vlastne prvý) bol síce náš, ale bývanie v nedohľadne.

Miro: Toto všetko, čo sa dialo, sa nedá odtrhnúť od zborového života. Prežívali sme to všetci. Ale prežívali sme aj iné. Čoraz nástojčivejšie sme si uvedomovali, že sme tu len akási malá, do seba uzavretá skupinka, pre dedinu čosi ako sekta...

Marta: ...volali nás „bapčisti“...

Miro: ...a tak sme už dlhšie uvažovali, ako sa z toho vymotať a ukázať okoliu, že sme „normálni“ ľudia, ibaže veriaci.

Marta: A ako takí sme chceli niečo spraviť, lebo veci sa nezmenia samé od seba. V tom čase sa odrazu veľa ľudí začalo hlásiť ku kresťanským hodnotám, ale my sme boli presvedčení, že na skutočnú zmenu postojov ľudí sú potrebné aj reálne činy. V zbore sme mali tetu Jolku, vdovu, ktorá nemala žiadnu rodinu a kamarátku Luciu, vozíčkárku. Oni boli impulzom k rozmýšľaniu, ako by sme mohli pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. Aj by sme im boli vedeli nejako pomôcť, no my sme akosi podvedome túžili po dačom možno ani nie väčšom, ale systémovejšom. A tak sme sa postupne dopracovali k myšlienke využiť náš prvý dom pre niečo, kde by sa pomoc dala poskytovať trvalo. Keď sme s touto myšlienkou predstúpili pred náš zbor, odobrili nám to všetci. Vtedy už fungovala v Bratislave Betánia, kde bolo vlastne  čosi podobné vymyslené. Tak sme si povedali – načo sa trápiť so všetkým od začiatku? Poraďme sa s nimi.

Miro: Naše predstavy boli veľmi jednoduché – že sa to urobí pre pár ľudí s minimálnymi nákladmi.

Marta: S touto víziou sme išli do Bratislavy za Igorom André, ktorý nás spočiatku trochu schladil, lebo si myslel, že dom chceme Betánii predať a tak rozbehnúť projekt. Ale keď sme povedali, že dom aj s pozemkom Betánii darujeme, tak ho to nadchlo, že sa do toho naplno pustil. A potom sa to rozbehlo... Igorovými slovami, že lepšie a jednoduchšie je postaviť nové, ako rekonštruovať staré... Ani sme sa nenazdali a bol tu projekt na 15 miliónov korún a my v šoku, skadiaľ tieto peniaze pozháňať.

Miro: Ja som vtedy spolupracoval s jednou firmou v Düsseldorfe, čo je blízko Solingenu, odkiaľ nás ešte pred začatím stavby navštívili sestričky – diakonky z tamojšej Betánie. Zrazu sme mali silného spojenca v Solingene.

Marta: Rada by som spomenula ešte jednu udalosť. Počas tejto prvej návštevy sme ich pozvali na obed do Lučenca. Po obede urobili medzi sebou zbierku, aby sa nám nejako revanšovali, lebo nás bolo spolu asi 20 ľudí. Keď odišli a ja som to večer porátala, neverila som vlastným očiam – suma, ktorú vyzbierali, bola presne taká istá, akú sme my zaplatili. Lenže tá ich suma bola v markách, takže približne 20-násobok toho, čo sme zaplatili my... To bolo niečo také povzbudzujúce, že to ešte ani teraz neviem bez dojatia vypovedať... Naozaj – to málo, čo sme dali, Pán Boh takto rozmnožil.

Miro: To sa jednoducho okolo nás dialo a mnoho ďalších vecí počas stavby... my sme išli a diali sa okolo nás divy. A musím povedať, že sme nikdy nestáli kvôli nedostatku peňazí. 

Takže – to je vlastne predhistória kalinovskej Betánie a časť vášho života s ňou spojená. Ale nechceme hovoriť o Betánii, ale o vás. Hovorili ste, že veci a udalosti sa diali okolo vás. Dejú sa stále?

Miro: Dejú.No aj iné veci, ktoré priniesli trochu sklamanie...

Marta: Keďže som stavebná inžinierka, bolo prirodzené, že som robila koordinátorku výstavby Betánie. Stalo sa to mojou srdcovou záležitosťou, s projektom som bola veľmi stotožnená. Niekoľko týždňov po otvorení Betánie som tam ešte pracovala ako dobrovoľník. Potom prišli rozpory, rozdielne pohľady na prácu a priority Betánie. Celé to bolo náročné skĺbiť so starostlivosťou o rodinu s čerstvo adoptovaným jeden a pol ročným dieťaťom. Oslobodila ma myšlienka, že Betánia je Božie dielo a ja ju nemusím „strážiť“ – Pán Boh si ju ustráži sám. A tak som s modlitbou a slzami hodila kľúče od Betánie do Ipľa (tečie vedľa nášho domu) a odovzdala všetko do Jeho rúk. Pochopila som, že až priveľmi som spájala svoju osobnú hodnotu s užitočnosťou v Betánii. Vďaka tomu som po dhšom procese dospela k slobode byť „milovane neužitočná“. To znamená žiť všedný život, starať sa o rodinu a spočívať v Ježišovom milujúcom náručí. Ale vtedy som to prežívala veľmi ťažko.

Miro: Takže to, čo sa stalo, bolo nakoniec pre nás vlastne dobré...

Marta: Dnes už viem, že to Boh tak zariadil, aby som namiesto zanietenia v práci mala viac času pre rodinu.

Miro: Pochopili sme, že Božia priazeň a užitočnosť toho, čo robíme, záleží predovšetkým od iných vecí ako od pracovného vypätia, aj keď ide o prácu v cirkvi alebo v sociálnej oblasti. Bez Martinej podpory by to celé nefungovalo. Ja nerád hovorím, že mám „svoje“ podnikanie, pretože bez iných by nebolo možné, predovšetkým bez Marty.

Marta: To sa ľahšie povie, ako žije... Lebo dnes je to tak – kto alebo čo je žena v domácnosti? Aj keď je matkou piatich detí, okolie sa na ňu pozerá ako na nič – ako na takú, čo nič nedosiahla. 

Takže deti boli skôr na Marte?

Marta: Aj keď sa pýtaš Mira, začnem ja. Miro má jednu obrovskú prednosť oproti mnohým iným mužom, čo sú pracovne vyťažení – jeho možno pri práci vyrušiť. Nech robil čokoľvek, dvere jeho pracovne boli vždy otvorené a deti mohli k nemu kedykoľvek ísť a vytiahnuť ho od roboty. A to sme si – deti, aj ja – veľmi vážili. Bol po celý čas pre nich autoritou, ktorú aj rešpektovali. Mama je každodenný nárazník pre deti, zvlášť keď je doma. Otec – najmä taký, čo odchádza a prichádza, je vzácnejší a vzťah k nemu je iný.

Miro: Naozaj som sa snažil v tomto nemať organizér v ruke, kde by bolo napísané, že tento čas dňa mám vyhradený pre deti. Keď prišli, čas som si chcel spraviť. Nie úplne vždy sa to však podarilo.   

Poznačila táto tvoja častejšia neprítomnosť vzťahy v rodine?

Marta: Určite poznačila, ale nie v zlom...

Miro: Pri takomto živote sú len dve možnosti – buď sa manželstvo rozpadne, alebo sa utuží. Nám sa stalo to druhé. Možno to bolo aj tým, že hoci je Marta odtiaľto, keď sme sem prišli, nemali sme tu veľa priateľov. A dodnes je mojím najväčším a najlepším priateľom moja žena. 

Čo vás vlastne priviedlo k tomu, že ste z veľkého levického cirkevného zboru so slušným pracovným zázemím odišli sem, do malého zboru, neveľkej dediny, do kraja, ktorý neoplýva bohatstvom pracovných príležitostí?

Miro: Bolo to také obdobie za socializmu a bola to najmä iniciatíva uja Milana Jurču – udržať cirkevné zbory a zborové stanice všade, kde existovali. Kalinovo bolo v tom čase stanicou levického zboru. Mnoho manželských dvojíc vtedy odišlo z Bratislavy na Starú Turú, ale aj inde. A my sme to tiež prežívali takto. Vtedy totiž nebolo možné zakladať nové zbory. Bolo treba udržať pri živote tie, ktoré už boli, aj keď boli malé.

Marta: Už počas štúdií v Bratislave sme sa rozhodli, že chceme ísť do Kalinova. Krátky čas sme žili v Leviciach a podmienkou pre odchod do Kalinova bolo, že aspoň Miro si musí nájsť prácu. A to je ďalšia, alebo skôr jedna z prvých zvláštností, ktoré sa začali diať okolo nášho života.

Miro: Ja som fyzik. A to nie je vzdelanie na veľké uplatnenie sa v živote – okrem vedeckých a učiteľských zamestnaní. Mal som ponuku na SAV, lákali ma aj inde, aj zahraničnými cestami a ďalšími „možno“ výhodami, ale – vzdal som sa toho. Nebolo to až také ťažké, lebo sme obidvaja cítili naše povolanie a poslanie ísť do malého zboru a pomôcť ho zachovať. Ujo Milan Laco mi našiel miesto v sklárni v Poltári. Zamestnali ma síce, ale poriadne nevedeli, čo so mnou. Tak som dva týždne len tak posedával a tretí týždeň ničnerobenia prišiel nejaký fax z Nemecka v nemčine. A nikto ho nevedel prečítať. Preložil som im to. Neskôr som sa dozvedel, že tri mesiace pred mojím nástupom odišiel zo sklární jediný človek, čo vedel po nemecky, a oni kúpili od Nemcov nejaké technológie. Zrazu som bol vzácny. Popri tlmočení pre nemeckých montérov som sa veľmi rýchlo zžil so sklárstvom. Po skončení montáže ma z tej firmy volali, aby som išiel robiť k nim do Nemecka a sľubovali, že cez Červený kríž tam dostanú aj rodinu. Celkom nerozumeli, keď som odmietol. Ale o dva roky padol socializmus a mohol som tam ísť slobodne. Tak sa vlastne naštartovala moja podnikateľská kariéra. 

Takže – ďalšie vzdanie sa niečoho, z čoho vznikol ďalší posun dopredu a zároveň služba iným – zboru, teraz už druhé obdobie aj cirkvi...

Miro: Ja to nemôžem brať tak, že sme tými, čo sa niečoho vzdávajú. Veď je to naopak – sme tými, čo sú veľmi obdarovávaní – zbor v Kalinove existuje, Betánia funguje, máme päť životaschopných detí, zatiaľ tri vnúčatá a dnes som už majiteľom prosperujúcej firmy v Nemecku.

Pýtal si sa na život v malom zbore. Je to zvláštny život a možno nie každý by si na to vedel zvyknúť. Pre nás to však bol hnací motor. V malom zbore na dedine nemôžeš byť v anonymite, nemôžeš prísť do kostola, potriasť ruky a odísť. Tu sa nemáš kde ani za koho skryť. Tu si sám sebou a aký si, takého ťa vidia, od hlavy po päty, až do žalúdka... Tu si vždy v prvej línii, vždy v konkrétnych vzťahoch. Tu nemôžeš mať tie vzťahy nevyjasnené. O tom je malý zbor. 

Aká je to cesta?

Marta: Vo veľkom spoločenstve si môže človek vybrať blízkych ľudí, alebo sa to stane celkom spontánne, že sa spriatelia ľudia blízki si naturelom, záujmami, vnímaním sveta, viery... Tu si to nevyberiem... nie nadarmo sa tomu hovorí brat a sestra... 

Je to ako so susedmi – človek si ich nevyberie a pritom nemá na oknách záclony...

Marta: Niečo také. Si stále na očiach a ty máš na očiach všetkých, aj keď nechceš.

Miro: Ale keď to prijmeš, je to veľmi pozitívne, plné energie, ktorá ťa nenechá sedieť na jednom mieste. 

Ako ovplyvňuje zbor Betániu a Betánia zbor?

Marta: Nech je ako chce, všetko v našom zbore súvisí s Betániou. Dlho sme sa modlievali za to, aby na bohoslužby prišlo viac ľudí, cudzích ľudí, a dlho sa nič nedialo. Teraz je tu Betánia, kde nie sú len veriaci ľudia. Klienti majú rôzne návštevy, bohoslužby sú v budove Betánie, a tak sa na nich objavujú aj ľudia mimo zboru, ktorí by nikdy neprišli na bohoslužby, keby boli inde. A aj viacerí klienti zo sveta sa začali zúčastňovať na duchovnom živote.

Miro: Je to určite pozitívne spolužitie. Bez zboru by Betánia v Kalinove nevznikla. A kto vie, ako by to bolo so zborom bez Betánie. To, že je v priamom kontakte so zborom, s Božím slovom, ju robí inou. Betánia je práca, ktorá vznikla na pôde cirkvi a pre zbor je to miesto, kde sa môže stále realizovať. Zároveň sa zmenilo vnímanie našej cirkvi v Kalinove a okolí. Už nie sme nejaká tajuplná sekta, ale tí, čo majú Betániu. Dnes takmer každý aj v širšom okolí vie, čo je Betánia, a tým sprostredkovane aj čo je Cirkev bratská.

Marta: Veľa sa teraz hovorí o nových zboroch, o raste zborov. Je tu ešte jedna osobitosť, ktorú vari treba spomenúť. Je iné šíriť Božie slovo medzi mladými ľuďmi, ktorí privádzajú do zborov kamarátov, zakladajú rodiny a tak oživujú spoločenstvo a zbory sa môžu aj rozrastať. U nás to tak nie je. My šírime Božie slovo medzi starými ľuďmi, neraz úplne osamelými, ktorí nemajú nikoho. Takže zvesť nemá veľmi príležitosť kam a ako sa rozširovať.

Miro: Ale plamienok v Kalinove horí stále. Niekedy slabšie, inokedy silnejšie. Dakedy sa už-už zdá, že zhasne, ale potom sa niečo stane a on sa opäť rozhorí. A to je veľmi povzbudzujúce. 

Na záver: Je čas Vianoc. Zachovávate nejaké vianočné tradície, jedlá...?

Marta: Základom je tradičná hríbovica s klobáskou. Túto tradíciu mám veľmi rada, lebo všetko zjednodušuje a všetky deti ju milujú. A pritom je to tuším najjednoduchšia polievka na svete... 

Takže – hríbovica a...

Marta: ...kysnuté koláče... 

Aj ja som z týchto končín – opekance s makom?

Marta: Maminka to robievala, ale mne sa to akosi nedarilo a naši to tiež veľmi nemuseli, takže túto tradíciu som veľmi rada opustila...

V našej rodine však vznikla nová tradícia. Je ňou hľadanie „valčeka“. Valček je stará sklenená vianočná ozdoba, zdedená po babke, už ošúchaná, naozaj nie veľmi dekoratívna, ale na našom stromčeku byť musí. Je totiž dosť nenápadná, a tak je na nás rodičoch, aby sme ju niekde na stromčeku rafinovane ukryli a potom, keď prídu naše deti (teraz už aj s partnermi), hľadajú a hľadajú... Ten, ktorému sa to podarí ako prvému, je na to naozaj hrdý, užíva si rešpekt a aj pokračujúce hľadanie ostatných, neraz aj celé sviatky. Kvôli tomu kupujeme hustý stromček...