Časopis Dialóg

„Naše svedectvo a príklad kresťana znamená viac, ako naše kázne.“   (Anton Srholec)

Čo znamená pre kresťana svedectvo, resp. aký písaný či ústne prednesený formát predstavuje?  Zjednoťme sa na nasledovnej definícii: Svedectvo je hodnoverná výpoveď o reálnej skúsenosti človeka.

Staršia generácia si pamätá bohoslužby či modlitebné stíšenia, na ktorých sa spievali Piesne sionské a účastníci sa spontánne zdieľali o každodenných zážitkoch kresťanského života. Zídení verejne vyznávali hriechy, hľadali východiská z osídiel svetského spôsobu života a tešili sa zo spoločenstva. 

Iniciátormi veľkých prebudení po celom svete boli väčšinou laici – nadšenci pre šírenie evanjelia. Túžba po „hutnejšej“ duchovnej potrave prichádzala zdola. Kňazi po bohoslužbách v kostole odchádzali domov, poniektorí aj na partiu preferansu do miestnej krčmy. Na dejinách prebudeneckých (evanjelikálnych) hnutí je charakteristické, že duchovnú podvýživu odhaľovali väčšinou prebudení kresťania, ktorí zvesť evanjelia prežívali ako výzvu. Kde sa „vynorili“ charizmatickí vodcovia, tam začal prekvitať duchovný život. Prebudení laici postupne „obsadili“ kazateľne. Schádzali sa väčšinou po domoch. Neškolení bratia (i sestry) vykladali Písmo a vyzývali k nasledovaniu. Misijní nadšenci sa vrhali do služby celým srdcom, dušou aj hlavou. 

Dnes stoja na čele cirkevných zborov biskupi, farári, pastori, kazatelia, správcovia. Práca v cirkvi sa postupne profesionalizovala. Za kazateľňou dnes väčšinou vidíme vzdelaných teológov, za ktorých je naša generácia Pánu Bohu vďačná. Je pravda, že laikov tým pádom vídať za kazateľňami čoraz zriedkavejšie. V minulosti boli dobrovoľníci ozdobou a hnacou silou duchovnej práce. Dnes sú skôr divákmi a poslucháčmi. Veríme, že profesionalita vo vedení cirkevných zborov prinesie v čase postmoderny očakávané ovocie a požehnanie. Pán Boh niekedy pripraví aj prekvapenia. Účasť laikov na vedení zborovej práce sa dnes čoraz viac zužuje na vyučovanie detí a dorastu, riadenie spevokolu, diakoniu, hudobnú asistenciu pri bohoslužbách, služby na málo navštevovaných modlitebných hodinách a pomoc pri organizovaní zborových slávností. 

Pamätníci spomínajú, že „hnacím motorom“ duchovnej práce na Slovensku boli v minulosti veriaci z lavíc. Dnes sa už laický charakter cirkvi vytráca. Máme zbory, kde sa ešte občas dostávajú k slovu. Najmä vtedy, keď diplomovaní služobníci Božieho slova čerpajú dovolenky, alebo sú pozvaní slúžiť mimo vlastný zbor. 

Verejné svedectvá členov zboru však majú miesto v živote cirkvi. Sú vždy oživením, prinášajú požehnanie a poslucháči ich oceňujú. Rozhodli sme sa preto uverejniť tri svedectvá z jednej modlitebne. Vyjadrujú skúsenosti a duchovné zápasy, z ktorých sa vieme poučiť. Posúďte sami, či svedectvo vysokoškolského učiteľa, riaditeľa vydavateľstva či manažéra obchodnej firmy neoslovuje viac ako stereotyp školeného kazateľa. Zamyslenie nad podobenstvom Pána Ježiša vyslovil brat, ktorý v minulosti často stál za kazateľňou. Úprimné slová o strate a hľadaní zamestnania, ako aj opis skúsenosti z onkologickej kliniky odzneli pred časom na silvestrovskom stretnutí zboru. Uvedené svedectvá nám odpovedajú na otázku: Čo mi učinil Pán? Veríme, že ich výpovede nás usmernia pozitívnym smerom a najmä povzbudia lokálne zbory k obnoveniu dedičstva, ktoré zanechali naši predchodcovia. 

pripravil  Štefan Markuš