Emil Komárik

Autor je vysokoškolským učiteľom na dôchodku.

Mt 22, 1–14

Každá detská rozprávka sa musí končiť svadbou a polovičkou kráľovstva k tomu. Ale nielen deti milujú svadby. Milujeme svadby aj vtedy, keď pritom ostávame úplne mimo diania. Všetci vieme, že svadba je niečo mimoriadne – niečo radostné, čo nemožno obísť len tak bez záujmu. A keď sa objaví možnosť sledovať svadbu princa, tak to stojí miliónom za to, aby prišli lemovať ulice a miliardám, aby presedeli hodiny pri televízoroch.

A čo ešte keby tak človeka na kráľovskú svadbu pozvali! Príbeh o kráľovskej svadbe z evanjelia je označený ako podobenstvo. 

Pán Ježiš toto podobenstvo rozprával, ale nevykladal ho. A ak ho nevykladal, iste pochopíte, že ani moje svedectvo nebude výkladom. Chcem sa iba podeliť o to, čo podobenstvo hovorí mne, ako som mu porozumel a čo som jeho prostredníctvom prijal pre svoj život. A odpusťte mi, ak moje svedectvo bude tiež tak trochu podobenstvom.

Svadba je a vždy bola symbolom radosti. Podobenstvo o nebeskom kráľovstve ako o svadbe vyvoláva asociáciu, že nebeské kráľovstvo je niečo radostné. A vyvoláva aj ďalšie asociácie. Obraz svadobnej hostiny vnucuje predstavu o veľkom dni radostného stretnutia Božieho ľudu v nebi, keď si Pán zvolá svojich verných zo všetkých krajín a všetkých dôb. Teda v skutočnosti predstavu o niečom, čo presahuje ľudské predstavy o pozemskom živote. Iný obraz mi pripomína slovo, že Božie kráľovstvo sa začína a uskutočňuje už medzi nami na zemi, a v nebi potom pokračuje.

Podobenstvo o svadbe hovorí o dvoch skupinách ľudí. O tých, ktorí boli pozvaní a o tých, ktorí pozvaní neboli. Možno nás trochu prekvapí, že tí, ktorí sú na svadbu pozvaní, nebývajú v meste, kde sa svadba koná. Ako to je, že významní hostia, ktorých si kráľ váži – ktorí sú jeho najbližší priatelia – bývajú inde ako kráľovský dvor?

Rímska ríša sa vyznačovala tým, že do svojich ozbrojených síl pozývala ľudí, ktorí boli chudobní bezzemkovia. Poskytla im výstroj a výzbroj. Vycvičila ich a poslala do vojenských výprav. Po skončení vojny im zaplatila žold a usídlila ich na pôde, ktorá bola často ďaleko od domova – v Afrike, v Ázii, na Sicílii a podobne. Zároveň každému udelila rímske občianstvo a túto armádu poverila, aby vybudovali mesto, kolóniu a v nej šírili rímsku kultúru a civilizáciu. Možno niečo podobné – takú kolóniu veteránov – mali na mysli poslucháči Pána Ježiša, keď im hovoril o tých, ktorí boli pozvaní. Lebo zdá sa, že poznanie, že pozvaní bývali ďaleko od kráľovského dvora, ich nijako nerušilo.  

Dovoľte mi, aby som svoje rozmýšľanie nad podobenstvom o svadbe venoval tým z nás, ktorí sa považujú za veteránov v službe Ježiša Krista. Predpokladám, že väčšina prítomných zažila tú zvláštnu skúsenosť, keď nás Pán Ježiš zastavil na našej životnej ceste a povolal do svojej služby. Zažili sme skúsenosť, že nám bolo vzaté bremeno hriechov a bol nám darovaný nový smer a zmysel života. Súčasťou tohto procesu bolo aj to, že nám Pán ponúkol nové oblečenie. Ale nebolo to svadobné rúcho. Bola to vojenská uniforma. A vojenské poverenie. Keď americká vláda vysielala generála Eisenhowera do Európy, dala mu jednoduchý rozkaz. Choďte do Európy a podniknite operácie, ktoré povedú k porážke Nemecka a ukončeniu vojny.

Aj my sme dostali podobné poverenie: „Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu! A čiňte učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Svätého Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ Na plnenie tohto poverenia nám Pán ponúkol aj zodpovedajúci výstroj a  výzbroj.

Rímsky legionár mal výstroj, ktorý pozostával z čižiem, panciera, koženej suknice a prilby. Výzbroj pozostávala zo štítu, meča a kopije. A čo sa obvykle nespomína, každý vojak musel mať pletený košík (starší ho poznáme ako opálku na zbieranie zemiakov) a lopatku, pretože hlavná činnosť armády bolo budovanie táborov a opevnení.

Nech je už akokoľvek, dostali sme možnosť vystrojiť sa do zápasov, ktoré nie sú zápasmi s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohto veku, s duchovnými mocnosťami zla. On nás vlastne do tej zbroje neobliekol, iba nám dal možnosť, aby sme sa sami rozhodli, ako sa vystrojíme.

A takto viac či menej vystrojených nás povolal do služby. A my sme šli. Jedni  do prednej línie, iní do terénu – tak, ako to bolo potrebné. Podstúpili sme ťažké zápasy v obrane proti útokom militantného ateizmu, ale i svetskej moci v jeho službách. Získavali sme duše pre Pána a budovali opevnené tábory. Poznali sme, aké dôležité je mať pevné miesta a nachádzať oporu v bratoch a sestrách vtedy, keď bolo najťažšie. Zažili sme radosť z víťazstva v tomto zápase. A keď sme v prvej línii odslúžili svoje, povolal nás, aby sme budovali viditeľné pevnosti a tábory ako závdavok jeho kráľovstva na zemi. Takže meč a štít sme mohli na chvíľu odložiť a v hotovosti evanjelia s každou modlitbou nosiť ten kúsok hliny, ktorý sme vládali uniesť na budovaní viditeľnej cirkvi. V časoch Pána Ježiša bolo všeobecne známe, že najlepšou stavebnou firmou tej doby bola rímska légia. Nielen na budovanie vojenských táborov, ale aj na budovanie veľkých miest.

Kráľ nás vyznamenal svojím povolaním, vystrojením a teraz nás pozýva na svadbu. Mesto, ktoré sme s láskou a úsilím budovali, treba opustiť a ísť ktovie kam.

Nebezpečenstvo, ktoré číha na veteránov, je v tom, že vojnový výstroj odložili a zvykli si na to, že hlavná náplň života je budovanie mesta.  

A teraz sa musíme pýtať, akú hodnotu má pre nás mesto, ktoré sme tu na zemi budovali. Mali sme možno predstavu, že Božie mesto musí byť postavené podľa pravítka – všetko v ňom musí byť priamočiare, všetky ulice musia mať rovnaké budovy, všetci musia mať rovnaký odev, musia rovnako myslieť, rovnako veriť a rovnako sa správať.  

Alebo sme boli presvedčení, že mesto musí byť postavené tak, aby sa všetci mali dobre, aby tam neboli chorí, opustení a chudobní. Alebo sme boli presvedčení, že Božie mesto musí mať krásne chrámy a budovy, ktoré tu po nás ostanú, aby aj ďalšie generácie mohli pokračovať v stavbe. A inšpirovali sa našou vierou.

A teraz je nám celkom jasné, že žiadna z týchto našich predstáv o Božom meste na zemi sa nesplnila. Pýtame sa, či sme vôbec hodní toho, aby sme sa postavili pred tvár kráľa. Alebo si hovoríme, že to, čo sme vytvorili, je to najsprávnejšie a nič iné nám netreba. Alebo – nakoniec – možno sme už zabudli, že sme raz boli povolaní do Kristovej služby a zamilovali sme si tento svet... Takže čo nás po nejakej kráľovskej svadbe?

A tak sedíme doma a okolo nás idú do Božieho kráľovstva ľudia, na ktorých je evidentne vidno, že sú svadobnými hosťami. Je zaujímavé, že ich nikdy neuvidíte v mase. Ani v kostole, ani na Campfeste, ani na levočskej hore; stretnete ich iba tam, kde sa otvorí ich vnútro pred vami a vy poznáte, že toto je pozvaný hosť, oblečený do kráľovského svadobného rúcha. Títo svadobní hostia prechádzajú cez naše zbory i mimo nich, prichádzajú z rôznych cirkví, rôznych národov a nejako nedbajú ani na tradície, ani na dobré zvyky a pravidlá správania a obliekania, ktoré sme si stanovili, aby sme sa páčili nášmu Pánovi.

Natoľko sa vymykajú zo všednosti sveta, že majú neopakovateľnú vôňu svadobných hostí. Vidieť to na nich, cítiť to z nich, obklopuje ich to a vy sa v tomto vyžarovaní aspoň na chvíľu ohrejete, a pookrejete ako v ovzduší nebeského kráľovstva. Asi tak nejako sa museli cítiť aj učeníci na ceste do Emauz.

Títo hostia nikdy neboli Kristovými legionármi, neprešli duchovnými zápasmi, ktorými sme museli prechádzať my – veteráni. Prichádzajú do kráľovstva a ignorujú štruktúru, organizáciu, cirkevné hranice a vôbec poriadok, na ktorý sme boli navyknutí. Spoločne kráčajú ku Kristovi, značne neusporiadane a inak, než by sme očakávali. A my ostávame tak trochu ako historické artefakty, nechcem povedať – vykopávky. Stojíme na hradbách mesta a Boží ľud je na ceste.

Máme dilemu pripojiť sa k nim, aj keď nemajú žiadne zásluhy, žiadne jazvy po ranách, utrpených v duchovných zápasoch; sú iba pozvaní, aby vstúpili rovno na svadbu. My občas stojíme ako tí robotníci na vinici a žiarlime, že oni dostávajú tú istú odmenu, ktorá bola sľúbená nám. A hneváme sa na nespravodlivého kráľa. Možno z pocitu spravodlivého hnevu dáme prednosť tomu, že zostaneme radšej v meste, ktoré sme s takou námahou budovali a bránili. Záver potom môže byť krutý. „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská a vrahov zahubil a ich mesto podpálil.“

Ak sa napokon ale rozhodneme prísť na svadbu, čaká nás ešte jedna procedúra. Oblečenie svadobného rúcha. Rozumiem tomu tak, že svadobné rúcho je niečo iné ako vojenský výstroj. Sú takí, ktorí mohli odložiť svoje biedne oblečenie, byť umytí a rovno uvedení do svadobnej dvorany. Ale musia túto procedúru absolvovať všetci?

Prísť na svadbu bez svadobného rúcha možno aj tak, ako chodia niektorí podvodníci na veľké svadby v mestách. Oblečú si podobné šaty, aké majú ostatní a zamiešajú sa medzi hostí. Jedna polovička svadobčanov si myslí, že patria k druhej rodine a naopak. Tak si užívajú nespoznaní. Možno sa teda prešmyknúť na svadbu nepozorovane. Napríklad slávnostný frak svadobného hosťa sa od pracovného fraku čašníka líši iba tým, že čašníci nosia čierneho motýlika, hostia bieleho. To je ale prípad, ktorý sa nás asi netýka.  

Náš problém s nebeským kráľovstvom je v tom, či naozaj potrebujeme ešte jeden oblek – či nestačí ten, ktorý sme si obliekli po obrátení.

Prvý nápad, čo príde na um, je: „Pane, ty si mi dal vynikajúce duchovné oblečenie, tak teraz je čas, aby som ho vytiahol zo skrine a ukázal sa v ňom pred tebou. Myslím, že oceníš moje služby a rovnako aj ostatní hostia, ktorí predsa musia uvidieť, že mám za sebou roky bojov, rany a víťazstvá. A vôbec, Pane, tvoja cirkev na zemi mi venovala zlatý kríž na prsia, krásny ornát, striebrom a zlatom vyšívaný a drahokamami vykladaný – ten predsa nevymením za nejakú tú ľanovú košeľu, ktorú udeľuješ tým chudákom, čo ani raz neboli v kostole...“  

Najväčší problém so svadobným rúchom majú tí, ktorí si myslia, že ich vlastný odev je krajší a cennejší ako ten, ktorý dostávajú druhí nezaslúžene.

Skúsme spolu rozmýšľať, či nám Pán Ježiš týmto podobenstvom nenecháva odkaz, aby sme sa pozreli na naše víťazstvá a prehry a nezačali ich prehodnocovať – zbavovať sa oblekov, čo sme na seba navliekli v priebehu života:

• Osvojili sme si vieru, presvedčenie, že je to naša cirkev, naše duchovné smerovanie, naša spiritualita, to najpravdivejšie pochopenie Božieho plánu so svetom a s nami.  
• Získali sme množstvo poznatkov, vypočuli sme si za ten čas od obrátenia asi dvetisíc kázní a svedectiev. Poznáme pol Biblie naspamäť.
• Vieme úspešne obhájiť našu vieru a vysvetliť ľuďom, prečo je naša viera správna a ich nie.
• Vieme poradiť hľadajúcim, ako sa obrátiť ku Kristovi.
• Sme všade tam, kde sa schádza Boží ľud.
• Našli sme si slušný počet duchovných priateľov, s ktorými si rozumieme a s ktorými je nám dobre.
• Naučili sme rozpoznávať, čo je dobré a správne a v súlade s vôľou Božou a vieme o tom aj povedať slušnú kázeň.
• Dávame pravidelné príspevky na cirkev a na charitatívne akcie, podporujeme misionára v Gambii alebo na Sibíri.

Sú to všetko krásne šaty, ale nie svadobné.

Je iste správne, že máme byť na čo hrdí, ale práve to, že sme hrdí na to, čo všetko sme pre Pána urobili, môže byť dôvodom, prečo zlyháme na konci života. Slovo Božie nám objasňuje, že to druhé rúcho, s ktorým môžeme predstúpiť pred kráľa, je trochu iné, ako bojová výzbroj.

Pán Ježiš nám odkazuje: A tak si oblečte ako vyvolení Boží, svätí a milovaní srdečnú sústrasť milosrdnú, dobrotivosť, krotkosť, zhovievavosť. Ale nad to všetko oblečte si lásku, ktorá je pojivom dokonalosti. Podobne mladší, podriaďte sa starším, a všetci, podriaďujúc sa jedni druhým, oblečte sa do pokory, pretože Boh sa pyšným protiví a pokorným dáva milosť. Opášte bedrá svojej mysle, buďte triezvi, úplne dúfajte v milosť, ktorú dostanete pri zjavení Ježiša Krista. A rovnako, ako je svätý ten, čo vás povolal, aj vy buďte svätí v celom svojom počínaní. 

Na začiatku cesty sme dostali oblečenie obsahujúce pravdu, spravodlivosť, evanjelium pokoja, vieru, spasenie, Ducha svätého, modlitbu.
Teraz nám Pán ponúka sústrasť, milosrdenstvo, dobrotivosť, krotkosť, zhovievavosť, lásku, podriaďovanie sa jedni druhým, pokoru, triezvosť a dúfanie v milosť, ktorú dostaneme na konci časov.

Pretože tak, ako to na začiatku našej duchovnej cesty bola milosť, ktorú nám udelil Pán – bez ktorej by sme zahynuli vo svojich hriechoch –, rovnako tak ju potrebujeme i na konci cesty, aby sme nezahynuli vo svojich zásluhách.