Marek Markuš     autor je riaditeľom vydavateľstva Porta Libri

 Rád by som reflektoval odchádzajúci rok, najmä v súvislosti s neočakávanými zdravotnými ťažkosťami. Ten pohľad späť je ako pohľad z hory, na ktorú sme vystúpili a až teraz vidíme všetky údolia, ktorými sme museli prejsť. Ja chcem okrem údolia ohrozenia vážnou chorobou spomenúť ešte dve ďalšie údolia, ktoré tomuto predchádzali – údolie hľadania poslania v práci a údolie smrti blízkeho človeka. 

Údolie hľadania poslania v práci

Asi pred 4 rokmi som prešiel „vyhorením“, ktoré bolo dôsledkom komplikovanej kombinácie zlých rozhodnutí, osobných limitácií, personálnych problémov a svoje do toho pridala aj ekonomická kríza... Po ťažkom období som odstúpil z pozície riaditeľa firmy, ktorú som viedol a začal som sa pýtať, čo ďalej. Začal som mať pocit, že ma Pán Boh pozýva na nejakú novú cestu, ktorej koniec vôbec nevidím. Netušil som, aká ťažká – ale aj dobrodružná – cesta to môže byť. Tušil som, že všeličo musím v živote zmeniť, ale myslel som si, že je to len pár vylepšení, čo treba urobiť. Myslím, že cestu, na ktorú ma Pán Boh zavolal, dobre ilustruje citát C. S. Lewisa z knihy Mere Christianity – Hovory o viere (ktorá vyjde prvýkrát po slovensky v plnom znení na jar): 

„Predstavte si, že ste dom. Boh prichádza, aby ho prebudoval. Spočiatku chápete, čo robí. Opravuje pokazené potrubia, pláta diery na streche a podobné opravy. Vedeli ste, že to bude treba, tak vás to neprekvapuje. Ale potom začína búrať priečky a robiť hrozne boľavé zásahy a vôbec to nedáva zmysel. Čo má za lubom? Vysvetlenie je zrejme v tom, že Boh chce postaviť dom, ktorý sa úplne odlišuje od vašich predstáv – tu pristaví nové krídlo, tam pridá celé poschodie, vytiahne vežičky a vytvorí nádvorie. Vy ste si mysleli, že z vás bude chutná vilka, ale on stavia palác. Osobne sa tam totiž plánuje nasťahovať…“

 Údolie smrti blízkeho človeka

Do procesu môjho rozmýšľania o tom, čomu mám pracovne venovať najbližšie roky života, vstúpila pred 3 rokmi náhla smrť Zuzkinho otčima, Frantíka –  tak sme ho volali. Frantík bol druhý manžel mojej svokry a človek, s ktorým sme sa stali veľmi blízki – najmä vďaka našim deťom, o ktoré sa niekoľko rokov veľmi vzorne staral. Zuzkina mama je nemobilná a v dôsledku nezvratnej neurologickej choroby stráca pohyblivosť dolných končatín. Frantíkova smrť rýchlo nastolila otázku v zmysle, že musíme nájsť riešenie spoločného bývania, pretože svokra nemôže byť sama. Pustili sme sa do komplikovaného procesu predávania bytov, chalúp a záhrad a začali sme hľadať bezbariérový dom, kde by sme mohli spolu bývať. My sme mali pekný byt v Karlovke a moji priatelia vedia, že mať dom nebolo nikdy mojím snom. Vždy som hovoril manželke, že odtiaľ ma vynesú v papierových topánkach... ale ona mi pripomenula, že som jej kedysi sľúbil, že ak raz svokra ostane sama, tak to budeme riešiť. Cez sériu predivných, ale aj ťažkých situácií sme sa po rok trvajúcom procese ocitli v úžasnom dome v Marianke. Keď sme tam trávili prvé Vianoce a hodnotili to dramatické obdobie, tak sme s veľkou vďačnosťou a prekvapením pozorovali, ako zármutok z Frantíkovho odchodu Pán Boh premenil na nové a nečakané požehnanie spolužitia so Zuzkinou mamou a dokonca so psíkom, ktorého sme našli strateného na lyžovačke. Ja som si vtedy uvedomil, že aj toto je súčasť cesty, na ktorú ma Pán Boh zobral. Editoval som v tom čase rukopis Daniela Pastirčáka, Evanjelium podľa Jóba:

 „Boh sa nespráva ako sudca statického sveta. Správa sa ako tvorca sveta, postupujúci procesom tvorby k budúcemu zavŕšeniu. Kým sa Jób díval na Boha cez metaforu sudcu, nerozumie ničomu – podobá sa soche, do ktorej sochár mocne tne svojím dlátom. Socha kladie odpor: Čo som netvor, že na mňa útočíš? Čo zlé som urobil, že mi spôsobuješ také muky? V okamihu, keď v Bohu začne spoznávať umelca pri tvorivom diele, perspektíva sa mení a mnohé nepochopiteľné veci začínajú dávať nečakaný zmysel. Byť človekom v tejto perspektíve znamená ocitnúť sa v nedokončenom stave uprostred sveta, ktorý ešte nie je hotový... Socha pod údermi dláta podstupuje čiastočné zlo bytia, no práve týmto utrpením smeruje ku konečnému zavŕšeniu.“

 Údolie ohrozenia vážnou chorobou

Ako to už v manželstvách býva, ženy pozorujú alebo vycítia dôležité ohrozenia oveľa skôr ako my, muži, a tak to bolo aj u nás. Moja žena ma už dlhší čas vyzývala, aby som si išiel dať skontrolovať nejaké čudné kožné znamienko na chrbte. Ale kto by chodil k doktorovi, keď vás nič nebolí? Nakoniec mi sama vybavila návštevu u kožnej lekárky. Tá trvala doslova jednu minútu, pretože doktorka ma okamžite poslala na onkológiu, kde som sa naozaj vyšším riadením objavil hneď na druhý deň. Tam som strávil tiež len asi desať minút a odišiel som s okamžitým príkazom na operáciu. Diagnóza – malígny melanóm trupu, teda zhubný nádor kože… Byť jeden deň úplne zdravý a druhý deň si čítať na internete štatistiku pravdepodobnosti prežitia – to je totálne existencionálna skúsenosť. Bol to samozrejme šok, ale o pár dní neskôr, keď som odchádzal z Hajdukovej kliniky z predoperačného vyšetrenia, som si uvedomil, že hlboko vo vnútri vôbec nie som prekvapený. Naopak – premohol ma taký zvláštny pocit samozrejmosti, že aj toto je súčasťou mojej cesty.

 Celé leto bolo poznačené touto situáciou a vďaka veľkej pomoci blízkych priateľov, najmä Beaty Havelkovej, celý proces predoperačných vyšetrení, samotnej operácie a pooperačného zotavovania sa prešiel veľmi hladko a úspešne. Keď zhrniem tie tri mesiace do jednej vety, tak poviem, že zhubnosť nádoru sa potvrdila, ale bol dobre ohraničený, nerozšíril sa ďalej a nebola potrebná žiadna následná liečba. Aj takto chcem opäť všetkým poďakovať, ktorí pri nás stáli a modlili sa za nás. Bola to veľmi silná skúsenosť modlitebnej podpory a prejavov starostlivosti zo strany mnohých ľudí.

 V tom období – tesne pred opísanou udalosťou – som žil zase s ďalšou knihou, ktorú plánujeme vydať na Veľkú Noc budúci rok: „Prekvapení nádejou” od Toma Wrighta. Kniha je oslavou zabudnutej kresťanskej doktríny vzkriesenia a znovuobjavením nádeje nového stvorenia v Kristu. Plne si uvedomujem, že moja diagnóza je zanedbateľná v porovnaní s oveľa ťažšími chorobami a utrpením, ktorými prechádzajú iní ľudia. Akonáhle ste onkologickým pacientom, či chcete alebo nie, svoj pohľad upriamite dopredu, k smrti a k tomu, čo je za ňou. Preto bolo zrazu moje rozmýšľanie o knihe Toma Wrighta v úplne novej polohe:

 „Väčšina súčasnej kresťanskej terminológie o budúcnosti sú vágne návestia o večnosti a odchode do neba, ktoré však ukazujú do hmly... Kresťania v prvom storočí však žili v oveľa konkrétnejšej nádeji. Bola to nádej vzkriesenia v Kristu! Prví kresťania neumierali v rímskych arénach s očakávaním, že pôjdu po smrti do obláčikového, éterického neba a budú spievať naveky žalmy s anjelmi. Umierali v nádeji, že presne tak ako Kristus, aj oni budú vzkriesení v tele pre život na novej zemi, ktorú konečne spojí Kristus – nový Pán celého vesmíru – s novým nebom a dá svet konečne do poriadku. A oni sa na tom budú podieľať s Ním!“

 Už od zopár ľudí som dostal otázku, či som niečo dôležité v živote vďaka tejto skúsenosti prehodnotil alebo či sa nejako zmenili moje priority. Musím priznať, že v podstate nie a vlastne aj to je silná skúsenosť. Keby som sa v rovnakej situácii ocitol pred povedzme tromi rokmi, možno by som to prežíval úplne inak. Teraz – po všetkom, čím ma Pán Boh viedol v poslednom období – som si uvedomil, že všetky dôležité časti mozaiky môjho života sú stále pre mňa rovnako dôležité; moji najbližší – Zuzana, Timea a Samko, moja práca s knihami, vzťahy s priateľmi, láska k horám. Snáď sa len posilnila túžba robiť toto všetko ešte viac a ešte lepšie – viac plnohodnotného času so Zuzanou a s deťmi, vydať ešte viac a lepších kníh, stráviť viac kvalitného času s ľuďmi, ktorým môžem byť nejako v živote užitočný a ešte častejšie vyraziť do hôr a načúvať Bohu v divočine. To by som chcel. Myslím, že aj pred skúsenosťou s rakovinou som vedel, čo je dôležité. Teraz mám možno len viac odvahy povedať nie všetkému ostatnému, čo nie je dôležité.

 Keď sa pozerám na tie údolia, ktorými sme prešli tento rok a to obdobie predchádzajúcich dvoch rokov predtým, najdôležitejšie slovo, ktoré to všetko zahrňuje, je vďačnosť. Pred pár týždňami u nás spali jedni priatelia a ako darček nám priniesli ozdobný kovový nápis „Give Thanks” = t. j. Vzdávajte vďaku. Visí nad naším jedálenským stolom a je pre mňa naplnený skutočným obsahom. Študujem v tomto období s jedným mojím priateľom, mladým kresťanom, list Apoštola Pavla Kolosanom. 6 - 7 verš 2. kapitoly sú zhrnutím celého listu a vyjadrujú pre mňa niekoľko dôležitých míľnikov cesty, po ktorej idem: panstvo vzkrieseného Krista, naše premieňanie a rast skrze neho a nakoniec vďačnosť:

 „Keď ste teda prijali Ježiša Krista ako Pána, žite v ňom zakorenení, na ňom budovaní v pevnej viere, ako ste boli vyučovaní. A prekypujte vďačnosťou!“