REFERENDUM   pripravil Bohuslav Piatko

Čo nás čaká v novom roku? Z veľkej časti to nevieme. Ale niečo vieme. Celkom určite vieme, že nás čaká referendum. Proti sebe budú stáť dve vyhranené skupiny: tí, ktorí určite pôjdu a tí, ktorí určite nepôjdu. Prví chcú chrániť staré osvedčené hodnoty. Druhí obhajujú hodnoty nové. Obidve skupiny sú si v niečom podobné – majú na svoj postoj silné etické dôvody. Aj jedny, aj druhé dôvody majú svoju váhu. Tí, čo pôjdu, budú brániť základné morálne hodnoty verného manželstva, stabilnej funkčnej rodiny proti morálnemu relativizmu a sexuálnej neviazanosti. Tí, čo nepôjdu, to spravia z rovnako závažných morálnych dôvodov. Referendum totiž vnímajú ako atak na rovnoprávne spoločenské postavenie ľudí inej sexuálnej orientácie. Ľudia inej sexuálnej orientácie boli len pred niekoľkými desiatkami rokov kriminalizovaní. Homosexuáli boli deportovaní do koncentračných táborov spolu so Židmi a Rómami. Ešte donedávna gayov neúspešne liečili. Tí, čo nepôjdu, nepôjdu v mene nového súcitu s nespravodlivým postavením týchto ľudí.

Aj prvá, aj druhá skupina vidí v tých druhých zlo. Aj v tom sú si podobní.

Tí, čo na referendum pôjdu, vidia v tých, čo nepôjdu, predstaviteľov nebezpečného spoločenského trendu, ktorý podkopáva základy sexuálnej etiky. Majú silný – sčasti oprávnený – pocit, že sa tu vytvára trend, kde je každá zmienka o vernosti, cudnosti či zdržanlivosti vnímaná ako starosvetský konzervatívny prežitok.

Tí, čo na referendum nepôjdu, vidia v tých prvých zlo – inkvizíciu, hrozbu represie, obmedzovania občianskej slobody; teda tyraniu, ktorá bola historicky spojená s obdobiami, keď mala cirkev rozhodujúci vplyv na politický život.

Jedni i druhí vidia v tých z druhej strany hrozbu a zlo.

Kresťania sú vo všeobecnosti považovaní za tých, ktorí na referendum určite pôjdu. Veď sú to oni, čo strážia tradíciou overené hodnoty proti novým nebezpečným trendom modernej spoločnosti.

Ale – čo s tými, ako som napríklad ja, ktorí vidíme v oboch skupinách rovnako prvky dobrého aj zlého? Ani s jednou skupinou sa s čistým svedomím stotožniť nemôžu.

Neexistuje iná cesta? Cesta, ktorá by nerozdeľovala, ale to, čo je rozdelené, spájala?

Uprostred našej kultúrnej vojny nám tretiu možnosť veľmi výrazne naznačuje rímsky biskup František. Kto ho sleduje, musí si všimnúť, že robí niečo neuveriteľné – podáva ruky jednej aj druhej strane. „Áno,“ – hovorí, „ rodina, vernosť muža a ženy je základnou hodnotou, ktorú nesmieme zradiť. Ale musíme „scitlivieť“ voči tým, čo sú inej sexuálnej orientácie a otvoriť im priestor na to, aby mohli byť prijímaní ako rovnoprávni ľudia.

Zatiaľ čo obidve radikálne skupiny svoj záujem presadzujú politicky – prostredníctvom štátu, František naznačuje inú cestu – duchovnú premenu srdca na oboch stranách. Iba tak sa môže naozaj spájať staré s novým v novej jednote.

 (Daniel Pastirčák, Čo nové prinesie nový rok, úryvok z kázne 4. 1. 2015)