Časopis Dialóg

     Tomáš Komrska      

     Tento raz jeho kázeň, 
     ktorá odznela v zbore Cirkvi bratskej v Bratislave na  Cukrovej ulici.

Byť sám sebou nie je o svojvôli, ale o porozumení,  čo Boh Otec pre mňa pripravil.

Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky. Tí však, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly stúpajú na krídlach, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa.  (Iz 40, 8, 31)

Bohatý mládenec , alebo Čo má hodnotu?

Vyzvali ma, aby som povedal, čo ma oslovilo z Božieho slova. A ja sa pýtam: Oslovuje ma Božie Slovo? V terajšom zamestnaní zažívam intenzívne prepojenie s Bohom. Situácií, ktoré mohli dopadnúť úplne inak, je dennodenne niekoľko. Vďačnosť za ochranu, vďačnosť za pokoj mám na jazyku duše každý deň. Naopak, je zvláštne, že tento druh práce je pre mňa upokojujúci. Ale súčasne vyčerpávajúci, únavný.

Pri prechádzaním mestom, pri pozorovaní života za sklom vonku na ulici, pri pozorovaní života v zrkadle obrátenom do trolejbusu a pri súčasnom počúvaní aktuálnych správ z rádia mi prúdia hlavou myšlienky, ktoré súvisia s textom, ktorý som si v ten-ktorý deň čítal, o ktorom rozmýšľam. 

Rozhodol som sa dať do tejto mojej terajšej práce maximum – a to do takzvanej 5-sekundovej misie.

Čo je to 5-sekundová misia? V tomto zamestnaní sa stretávam s kolegami, s nadriadenými a najmä s cestujúcimi na veľmi krátke chvíle, ktoré však môžu výrazne ovplyvniť toho človeka, tú situáciu, ostatných pozorovateľov. To je tá príležitosť, tak som tomu porozumel.

Tak som porozumel výroku apoštola Pavla, ktorý hovorí:

Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh už vopred pripravil.(Ef 2, 10) 

Dobré skutky,

aby ste v nich chodili. Nuž nie je to krásne a vzrušujúce zároveň, že je niečo pripravené pre mňa, práve pre mňa a že si nemusím komplikovať život skutkami, ktoré mne nepatria? 

Byť sám sebou nie je o svojvôli, ale o porozumení, čo Boh Otec pre mňa pripravil.

Čo porozumenie dobrým skutkom, pripraveným pre mňa, prináša? – Pokoj?

Čo toto porozumenie neprináša? – Oslobodenie od problémov?

Konať dobré skutky, ktoré Boh pripravil pre nás, prináša pokoj aj v radostiach, aj v starostiach.

Konať dobré skutky, ktoré Boh pripravil, prináša starosti, ktoré sú zvládnuteľné a ktoré majú význam, o ktorom sa, možno, dozviem až na večnosti. 

Prečítajme si rozhovor Pána Ježiša s bohatým mládencom.

Tu k nemu ktosi prišiel a povedal: Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život? Ježiš mu odpovedal: Čo sa ma pýtaš na dobro? Jeden je Dobrý! Ak však chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. A ktoré? opýtal sa ho. Ježiš mu povedal: Tieto: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevydáš krivé svedectvo! Cti svojho otca a svoju matku! A: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Mládenec mu povedal: Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba? Ježiš mu odpovedal: Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma. Keď mládenec počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. Mt 19, 16–30  

V čom bol problém, prečo odišiel smutný?

Bolo problémom množstvo majetku alebo vzťah k majetku?

Čo znamená nasledovať Krista?

Koľko času venujem starostlivosti o veci, ktoré pominú?

Čo je v Božích očiach hodnota?

Túto výzvu Pána Ježiša: „...predaj všetko čo máš a potom príď a nasleduj ma“ si pripomínam priebežne. Kladiem si otázku, ako tomu porozumieť dnes.

Problém bohatého mládenca bol podľa mňa v tom, že nebol nastavený nasledovať Krista; nemal na to čas, pretože sa musel starať o majetok a neporozumel ceste, ktorú mal pripravenú.

Stretol Krista.

Dostal príležitosť.

Odmietol ju. Nie preto, že by Krista neuznával, ale nebol na Krista naladený.

Dostal takúto príležitosť ešte raz? Neviem.

Ako často dostanem príležitosť stretnúť Krista? Neviem.

Tak teda čo má hodnotu?

U Jakuba čítame, čo je hodnotou v Božích očiach:

Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a chrániť sa pred poškvrnou sveta. (Jk 1, 27)

Veľmi silno ma oslovilo to, že táto činnosť – navštevovať vdovy a siroty a chrániť sa pred poškvrnením – nie je otázkou času, napríklad v utorok medzi 18.00 a 20.00 hodinou, ale je to o nastavení človeka. O mojom nastavení. O naladení od rána do rána bez ohľadu na to, akú prácu robím. A oslovila ma najmä z toho plynúca nádej, že mám milosť každý deň začať znovu.

Táto myšlienka ochrany slabších a čistoty sa tiahne celým Božím slovom a vidí sa mi, že je Bohom braná vážnejšie, ako dodržiavanie príkazov a zákazov.

V istom zmysle by sa dalo porozumieť textu o bohatom mládencovi, že byť bezdomovcom je spôsob života, ktorý sa Bohu páči. Ale bytie mestského bezdomovca, ktorého môžeme stretnúť v našom meste niekoľkokrát za deň, myslím, nebolo Božím zámerom. Aj keď Božia predstava je tiež o istej forme bezdomovectva. Božia predstava je, že domov len putujem a cestou dozrievam.

Tak to z Božieho Slova vnímam.

Gróf Zinzerdorf

Toto leto som čítal zaujímavú knižku – príbeh grófa Zinzendorfa, zakladateľa Ochranova, kde vytvoril nový domov pre úprimne veriacich z Jednoty bratskej, ktorí sa tam uchýlili pred prenasledovaním doma na Morave.

On bol vlastne bohatým mládencom, ktorý však, podľa mňa, porozumel výzve Ježiša Krista: predaj všetko čo máš a nasleduj ma.

Nie doslovne, ale výstižne a primerane.

Túžil slúžiť Bohu, žiť každodenný život s Kristom.

Podobne ako výroku Pána Ježiša o vylúpnutí oka a o useknutí ruky, tak aj výroku o majetku je múdre správne porozumieť. Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a zahoď. Lepšie obídeš, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo bolo uvrhnuté do pekla. A ak ťa zvádza na hriech pravá ruka, odsekni ju a zahoď. Lepšie obídeš, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo prišlo do pekla. (Mt 5, 29)

Ako tomu porozumieť?

Božie slovo je jedinečným návodom na život.

Líši sa však od návodov, aké používame pri používaní elektrických spotrebičov, stavbe domu či pečení koláča. Pri týchto návodoch musíme dodržiavať presný – doslovný postup, aby sme dospeli k správnemu výsledku.

Pri rečiach Pána Ježiša sa Pán Ježiš dotýka večnosti a duše človeka, ktorá je tiež večná.

Ale nemáme výrazy a slovník, aký sa používa vo večnosti, pretože žijeme v časnosti a v tele, ktoré je dočasné.

Ako teda vyjadriť večné veci v časnom svete?

Nuž len príkladmi z časného života, aby sme boli schopní im porozumieť.  

Preto je dôležité, čo pozerám a čo robím s rukami a rovnako je dôležité, čo robím s majetkom, ktorý mám, čo robím s vecami, ktoré ma obklopujú.

Je tu však aj ďalšia vec, ktorá s tým súvisí:

S kým idem cestou života?

S čím som spojený?

Na čom mi záleží?

Na koho sa spolieham?

Príbeh starozákonného Jozefa, ktorý prechádzal úspechmi aj pádmi, je zaujímavý dôležitý rozmer, čítajme pozorne: (Putifar) Jozefa dal chytiť a vrhnúť do žalára medzi kráľovských väzňov. Tak sa Jozef ocitol v žalári. Hospodin bol však s Jozefom... (Gn 39, 20)

Toto je príklad situácie, kedy by sme mali tendenciu povedať, že nás Boh opustil, pretože sme sa dostali do nepríjemnej situácie – a to ešte nespravodlivo. Vieme, ako na Jozefa zabudol aj spoluväzeň, ktorý sa dostal na slobodu. Nuž neostávalo nič iné, len čakať.

Ako sme na tom s čakaním?

Radi čakáme?

Ako využívame čas, keď musíme čakať?

Čo robíme?

Čo nerobíme?

Čakanie je často súčasťou dobrých skutkov, ktoré pre nás Pán Boh pripravil.

Na Jozefovom príklade vidíme, že nie je dôležité to, kde sme, ale s kým tam sme. 

O druhom príchode Ježiša Krista vieme napríklad toto:

Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy. On oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví napravo a capov naľavo. Potom kráľ povie tým po pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od založenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. Vtedy mu povedia spravodliví: Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako cudzinca a prichýlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme za tebou? Kráľ im odpovie: Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Potom povie aj tým po ľavici: Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom. Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a neprichýlili ste ma, bol som nahý a nepriodeli ste ma, bol som chorý a vo väzení a nenavštívili ste ma. Vtedy mu aj oni odpovedia: Pane, kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako cudzinca, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti? Tu im on odpovie: Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili. A títo pôjdu do večného trápenia, ale spravodliví do večného života. (Mt 25, 30–41)

Čo má teda hodnotu?

Zrejme starosť o právo slabšieho, ktorú nosím v srdci a potom prejavím aj navonok. Dosť často  potrebuje moju pomoc ten, kto je v mojej tesnej blízkosti, dokonca v rodine – možno aj môj najbližší partner túži po mojom záujme. Práve tento záujem, ktorý sa rodí na základe ťažkostí a problémov, prináša niečo z neba na zem. Zažili sme to už?

Napríklad taký Samaritán niečo také zažil.  

Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel touto cestou kňaz, ktorý ho síce videl, no obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, obišiel ho.  

No prišiel k nemu aj istý pocestný, Samaritán. Keď ho uvidel, prišlo mu ho ľúto.  

Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vybral dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; ak na neho vynaložíš viac, na spiatočnej ceste ti to zaplatím. (Lk 10,30–35) 

Nedal všetko, čo mal.

Dal toľko, koľko bolo treba a pokračoval vo svojej ceste. Bolo mu raneného ľúto.

Vrátim sa ešte k Zinzendorfovi.

Keď vyslal prvých misionárov na ostrov Svätého Tomáša, dal dvom mužom na cestu 30 šilingov. To zďaleka nestačilo ani len na cestu pre jedného z nich. Bolo to zodpovedné?

Keď som to čítal, mal som pocit nespravodlivosti. Muži si museli cestou zarobiť na cestu, ako aj na živobytie. Mohol dať viac a nedal. Aký podiel zodpovednosti má aj ten, ktorému ideme pomôcť?

Keď za neho urobíme všetko, čo sa stane?

Keď sa núdzny spolupodieľa na vyriešení svojho problému, čo sa stane?

Otázka, čo ma oslovilo z Božieho slova, ma priviedla na základe čítaných textov k porozumenie že:

Dobré skutky sú pre mňa pripravené.

Každodenným čítaním Božieho Slova a tichou, načúvacou modlitbou môžem lepšie vycítiť a porozumieť, ktoré skutky to sú.

Som na ceste domov a starosť o slabších je moja milá možnosť, ako môžem dozrievať a ako môžem byť naladený na Pána Ježiša – a to nielen v aktívnych činoch, ale aj v čakaní.

Pomoc musí byť naštartovaná srdcom a prevedená rozumom. A vždy je to inak ako minule.

A pokoj, ktorý z toho vychádza, je na nezaplatenie, pretože starosť o pozemské veci nakoniec prináša smútok – bohatý mládenec by o tom vedel rozprávať...