Časopis Dialóg

     Štefan Markuš       

      Vedec, publicista, bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku. 
      Bol tajomníkom RCB v SR, člen zboru CB v Bratislave-Cukrová.

Veľkonočné evanjelium – O smrti a živote

Veľkonočné sviatky sú pre kresťanov myšlienkovým návratom do 1. storočia n. l. –pripomenutím udalosti vzkriesenia Ježiša Krista. Pre židov zase slávnosťou Pesach, kedy si pripomínajú najvýznamnejšiu udalosť zo svojich dejín – zázračné vyslobodenie národa z Egyptského zajatia. Každoročným čítaním textu evanjelia o umučení Božieho Syna a prekvapujúcej správy o jeho vzkriesení si však v modernej dobe kladieme aj otázku, či tie historické udalosti sú relevantné aj v súčasnosti. Prečo sa máme v 21. storočí vracať k príbehom, ktoré ľudia zažili a rozprávali v 1. storočí? Sú zážitky spred 2000 rokov dôležité pre dnešok? Nemali by sme posudzovať a prehodnocovať silu našej viery skôr vo svetle toho, čo zažívame dnes? Inými slovami, nemali by sme konfrontovať súčasnosť skôr pragmatickými skúsenosťami doby a nie historickými kritériami? Španielsky filozof a spisovateľ José Ortega y Gasset v jednej svojej knihe napísal, že „byť moderným znamená vžiť sa do situácie človeka stojaceho na vrchole pyramídy dejín, a z toho výhodného postavenia hodnotiť všetko, čo sa v minulosti udialo“. Nazdávam sa, že kresťania by podobne mali skúmať, či ich viera a spôsob, ako ju prezentujú, sú adekvátne dobe postmoderny. Spomienka na udalosti Veľkej noci by v takom prípade mohla mať odlišný náboj. Prinajmenšom by sa nás zmŕtvychvstanie Krista dotýkalo existenciálne a osobnejšie.

Pozrime sa na jeruzalemské udalosti prizmou dnešnej doby. Vidíme Ježiša, ako naposledy vchádza do Dávidovho mesta. Jeho vstup do mestských brán je triumfálny. Obyvatelia ho nadšene vítajú a vôbec netušia, že Ježiš prichádza zomrieť. Vývoju udalostí po Palmovej nedeli učeníci hneď neporozumeli. Apoštol Ján bol síce očitým svedkom tragických dní v Jeruzaleme, ale až odstupom času (asi v roku 95 n. l.) im porozumel. Po viac ako polstoročí sa dočkal vysvetlenia. Pri apokalyptickom videní pochopil zmysel krutého zásahu cirkevnej aj štátnej moci na golgotskom popravisku. O tri dni neskôr pri otvorenom hrobe pochopil aj ukrižovanie – hroznú smrť, ktorá bola vlastne zavŕšením misie milovaného Majstra. Na ostrove Patmos počul autentické svedectvo o význame mučivej smrti a ešte o reálnejšom živote: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov.“ – Zj 1, 17–18 

Ako môže mŕtvy žiť? 

Moderný človek 21. storočia začne pochybovať. Ako môže mŕtvy žiť?  

Tá neobyčajná správa z prvej polovice 1. storočia je však historicky nespochybniteľná a pravdivá. Oznamuje celému svetu, že prvé aj posledné slovo v dejinách má vždy Boh. Veľkonočné evanjelium nás oslovuje dvoma veľkými udalosťami. Prvá je o fyzickej smrti Božieho Syna a druhá o vzkriesení k životu. Čo už len môže byť dobré na smrti? Na Veľkonočnú nedeľu treba pripomínať opak smrti, povieme si – slávne zmŕtvychvstanie Božieho Syna! Bez smrti však nemôže byť reč o triumfe vzkriesenia. „Bol som mŕtvy a hľa, žijem,“ – hovorí Ježiš. Bez predchádzajúceho utrpenia, smrti a kamenného hrobu by Veľkonočné ráno nikdy nesvitlo. Bez fyzickej smrti neexistuje zmŕtvychvstanie. Porozumieť významu vzkriesenia môžeme iba v kontexte telesnej smrti Ježiša. 

Symbolom kresťanstva je kríž

Ohľadne tohto symbolu ako kréda kresťanstva nie je cirkev jednotná. Rímska cirkev uprednostňuje kríž s pribitým a umučeným telom Ježiša – krucifix. Protestantské cirkvi obľubujú skôr prázdny kríž, čím chcú vyjadriť skutočnosť, že Ježiš už nevisí na kríži a jeho hrob našli svedkovia prázdny. Niektoré kresťanské denominácie sa identifikujú kalichom, ktorý takisto patrí k pašiám veľkonočných udalostí. Na symboloch sa kresťania síce nezjednotili, ale hodnotenie významu jeruzalemských udalostí v 1. storočí, tak či onak, nemôže byť úplne bez zohľadnenia úlohy dvoch krížov. Oba boli prítomné a vyjadrujú smrť aj život Krista. Krucifix aj prázdny drevený kríž. Na Veľkú noc by sme ich mali vnímať spoločne. Z jednoduchého dôvodu. Bez pribitého Kristovho tela na drevo kríža by sme čelné steny modlitební či obrazy na oltároch nemohli ozdobiť ani jednoduchým krížom. Odložme na chvíľu zaužívané symboly a hľadajme ďalší symbol, ktorý by nám pomohol hlbšie pochopiť význam Kristových slov: „Bol som mŕtvy a hľa, žijem.“

Spomínam si na chlapčenské roky, keď sme s priateľmi chodievali na futbalové zápasy. Keď sa nám nepodarilo prešmyknúť na štadión popri usporiadateľoch, zašli sme k miestu, kde boli v drevenom plote štadióna vydlabané malé dierky. Jedným okom sme cez dierku vychutnávali vzrušujúce okamihy zápasu. Bolo to čudné, ale aj cez úzku škáru sme videli, čo sa na štadióne dialo. Nazdávam sa, že podobným priezorom je do príbehu Veľkej noci správa evanjelistu Marka: „No Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla na dvoje odhora až dolu.“ –Mk 15, 37–38

V okamihu Ježišovej smrti sa udiala mimoriadna vec. Roztrhnutá opona v chráme bola sprievodným javom udalostí na Golgote. Kríž – taký či onaký – ako nástroj mučenia sa stal symbolom kresťanstva. Jav, ktorý sa udial simultánne pri ukrižovaní vzdialene od miesta popravy Ježiša, sa symbolom kresťanskej cirkvi nestal. Možno z dôvodu zložitejšej grafickej prezentácie. Obraz roztrhnutej opony je ale obsažný a dotvára zmysel Kristovej obety. 

Význam opony

Akú funkciu mala opona v izraelskom chráme a prečo sa roztrhla na dvoje? Odpoveďou je kult Izraelského národa, predpísaný samotným Hospodinom. Izraelský národ dlho putoval z Egypta do zasľúbenej zeme. V prenosnej svätyni bola uložená truhla zmluvy s doskami Desatora. Svätyňa svätých bola oddelená oponou. Jedine najvyšší kňaz smel vstúpiť do priestoru za oponu. Stiahnutá opona znamenala pre laickú verejnosť zákaz vstupu do svätyne. Boh a hriešny človek boli od seba nepreniknuteľne oddelení a opona túto realitu vyjadrovala názorne.

Odkazom Starej zmluvy je to, že Božia svätosť a ľudské nedokonalosti sú nezlučiteľné. Nezáleží na tom, aký si bol. Nábožný či nenábožný. Bohatý či chudobný. Biely či čierny. Žena či muž. Dieťa či dospelý. Do svätyne nesmel obyčajný človek vstúpiť bez prinesenej obete za hriech. Prítomnosť Boha a hriešneho človeka na jednom mieste bola vylúčená. Opona ukazovala na priepasť, ktorá neposlušného človeka od Boha oddeľovala.

Raz do roka najvyšší kňaz vchádzal za oponu, s obetou. Muselo sa zabiť zviera a za hriech zaplatiť. Boh tento princíp uplatňoval od prvého pádu človeka. Hriech však má neobyčajnú reprodukčnú schopnosť. Kto je schopný prinášať multinásobné obete? Odpoveďou bola dobrovoľná smrť Božieho Syna. Len Boží syn mohol raz a navždy vyplatiť za všetkých hriešnikov cenu požadovanej obete. Storočia táto opona, krásne zdobená a vyšívaná, zostávala nepreniknuteľne spustená v chráme. Zákaz vstupu! Človek bol pre svoje previnenia od Boha beznádejne vzdialený. V jednom historickom okamžiku našich dejín sa táto prax dramaticky zmenila. 

Roztrhnutá chrámová opona

Boh splnil svoje zasľúbenie a umožnil voľne pristúpiť k sebe samému. Nezávisle na tom, kto sme a čo sme. Symbolicky aj názorne to preukázal tým, že nechal roztrhnúť oponu. Boh vykonal niečo, čo sme sami pre seba vykonať nemohli. Smrťou svojho Syna odstránil bariéru. Každý smie prejsť cez roztrhnutú oponu do Božej prítomnosti. Všimnime si ale to podstatné. K roztrhnutej opone prichádzame len cez Toho a pomocou Toho, ktorý sa na golgotskom kríži stal napokon víťazom. 

Ježiš, víťaz Golgoty

Opona sa v okamihu Ježišovej smrti odkryla. Sme zvedaví a chceme sa cez trhlinu pozrieť. Čo môžeme uvidieť? Cez škáru dreveného plota zbadáme všeličo. Ľudí, trávnatú plochu, hráčov futbalu, lavice aj predajcov zmrzliny. Pohľad cez roztrhnutú oponu nám poskytne diametrálne odlišný výhľad. K porozumeniu scény pomáha citát z listu apoštola Hebrejom 10, 19–22:„Bratia, keď teda máme smelú dôveru vojsť skrze Ježišovu krv do svätyne, po novej a živej ceste, ktorú nám otvoril cez oponu, čiže cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristúpme s úprimným srdcom v plnej istote viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.“Čo alebo koho stretneme, keď prejdeme cez roztrhnutú oponu? Víťaza Golgotského kríža. Živého Ježiša. Ježišova smrť teda nie je pietna udalosť. Je to radostné evanjelium, pretože Kristov kríž nás naviguje k roztrhnutej opone, kde stretávame vzkrieseného Pána. Syn je sprievodcom k Otcovi. Niekto raz múdro povedal: „Je tisíc ciest k Ježišovi, ale len jedna k Otcovi.“ Človek stretáva Krista na rôznych cestách a niekedy aj za dramatických okolností. Prichádzame ku Kristovi z rôzneho smeru. Ale On nás k Otcovi vedie už vybranou a jednosmernou cestou. Otázkou je – v akej etape cesty hľadania sa nachádzame? 

Na kríži vidíme umierať

nevinného Božieho Syna. Za roztrhnutou oponou však stojí živý Pán. Ján počul nezameniteľný hlas: „...žijem na veky vekov.“Ostrosť týchto slov ho zrazila na zem:  „...padol som mu k nohám ako mŕtvy, On položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý.“  Apoštol musel prežívať ten okamih veľmi intenzívne. Nebol to sen ani halucinácia. Vnímal živého Krista reálne. Pocítil tlak Kristovej pravice. Toto stretnutie bolo neočakávané a prekvapujúce. Apoštol si dokonca zapamätal, ktorou rukou sa ho Kristus dotkol. Pravou!

Stretnutie s Ježišom v ľudskom živote je vždy reálne. Nemôžeme nevidieť detaily, lebo je to nezabudnuteľný okamžik. Živý Ježiš nás naviguje, spomalí, ak nevládzeme, včas ukáže zmenu smeru. Reaguje na každodenné potreby. To preto, lebo je živý. Bol mŕtvy, ale „v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem“– hovorí apoštol Pavol.

Smrť tak nebola poslednou udalosťou pozemského života Ježiša. Agónia končiaca zánikom a neexistenciou by bola prehra. Vzkriesenie Ježiša je odpoveďou Boha na triumfujúce zlo vo svete. Konečné slovo patrí vždy Bohu. 

Smrťou k víťazstvu

Smrť je počiatkom cesty Božieho Syna k víťazstvu. Učeníci, milujúce ženy, Jozef z Arimatie, vojak, ktorý prebodol jeho bok a mnohí ďalší boli svedkami Ježišovej smrti.

Existuje navyše aj dlhý zoznam svedkov vzkriesenia. Krucifix a jednoduchý kríž tak svedčia o dvoch mimoriadnych udalostiach histórie. Pohľad na dva kresťanské symboly vyvolávajú zábrany aj pochybnosti, ktoré oslovujú predovšetkým historikov a skeptikov, ktorí kladú najčastejšie dve otázky: „Stalo sa to naozaj?“ a  „Má to pre človeka postmoderny nejaký význam?“ Pre takých, čo si takéto otázky kladú, odpovedajú očití svedkovia, prítomní pri jeruzalemských udalostiach v 1. storočí n. l.

Nepriamych svedkov treba hľadať medzi tými, ktorí presvedčivo tvrdia, že sa so živým Pánom stretli. Kresťanská cirkev je zásobárňou takých svedkov. Až na základe ich argumentov môžeme vyrieknuť svoj vlastný verdikt. Sú ale tí svedkovia pravdiví? Človek raz bude zodpovedný sa svoju voľbu.

Odpoveď na otázku relevancie či zmysluplnosti Kristovho zmŕtvychvstania pre život znie zrejme takto: Ak smrť nebola konečným riešením pre Božieho Syna, potom smrť ani pre naše životy nemusí byť konečným riešením. Winston Churchill do svojho testamentu nadiktoval kapitolu s názvom: „Operácia: HOPE NONE – NIET NÁDEJE.“ Predpísal scenár vlastného pohrebu. Bez živej nádeje je koniec akokoľvek veľkého človeka smutný. Smutný preto, lebo ak človek popri svojej dôležitosti nepochopí zmysel Kristovej smrti a vzkriesenia, potom mu zostáva naozaj iba beznádej. Kristova smrť je východiskom z beznádeje. Smrť je istá, lebo sme smrteľní. Veda tvrdí, že naše Slnko raz exploduje. Existencia vesmíru speje k zániku. My sa ale búrime. Protestujeme proti absolútnej anihilácii bytia. Sme stvorení s inštinktom na prežitie. Prijímame realitu konca, ale je to skutočný koniec? Radostnou správou je, že smrť nie je koncom všetkého. Z jednoduchého dôvodu:  Smrť nebola koncom ani života Božieho Syna. A to je najväčšia nádej, obsiahnutá vo Veľkonočnej nedeli.

Ako prijíma skeptik 21. storočia zvesť o vzkriesení Ježiša z mŕtvych? Z pyramídy nášho poznania hodnotíme jedinečný historický skutok Boha. Aj po 2000 rokoch tá udalosť rezonuje a sprostredkúva optimizmus. Smrť je novým začiatkom. Svedkovia minulosti nespochybnene prízvukujú, že Ježiš z Nazareta zomrel, ale Boh bol pri tom – roztrhol oponu chrámu. Hľa – znamenie, ktoré oznamuje, že brány k poznaniu Boha sa otvorili dokorán. Pre všetkých. Pri tých bránach stretávame živého Ježiša. On je navigátorom, ktorý nás usmerní k Bohu. Bez zmŕtvychvstalého Ježiša Otca nenájdeš.