Časopis Dialóg

Hana Dojčanová (53) vyštudovala žurnalistiku a marketingovú komunikáciu na Univerzite Komenského v Bratislave. V štúdiu žurnalistiky pokračovala vo Washingtone a stážovala v Rádiu Slobodná Európa. Dlhé roky pracovala v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii. Od roku 2003 prispievala ako zahraničná korešpondentka z Indie pre Slobodnú Európu a TA3. Pracovala v niekoľkých reklamných agentúrach. V súčasnosti bývajú s manželom Ľubošom a dcérami Dominikou (21) a Dorotkou (12) v Bratislave.

V žilinskej Nadácii Polis som sa zúčastnil na zaujímavej debate o tom, či naša spoločnosť potrebuje skôr inteligentných alebo empatických ľudí. V diskusii moderovanej rímskokatolíckym kňazom Jurajom Bohyníkom okrem iného odznelo, že v spoločnosti chýba transcendentálna autorita, nevedieme deti k empatii a že strach je silnou zbraňou v náboženstve a politike. Okrem filozofa Egona Gála pozvanie do Polisu prijala Hana Dojčanová, predsedníčka spoločnosti Mensa Slovensko, ktorá združuje nadpriemerne inteligentných ľudí. A keďže je zároveň presbyterku evanjelického cirkevného zboru Bratislava – Staré Mesto, požiadali sme ju o rozhovor.

 Rozhovor pripravil a foto Ľubo Bechný

 Hovorí sa, že krásne ženy to nemajú v živote ľahké, práve naopak – muži sa ich boja, ženy na ne žiarlia. Aké to je, ak je žena nielen krásna – tak ako vy, ale k tomu navyše ešte aj nadpriemerne inteligentná?

Tak ja naozaj nemôžem hodnotiť, ako vyzerám (smiech). Ale teraz vážne. Inteligenciu u druhého si väčšinou váži len ten, kto je sám inteligentný a má nadhľad. Alebo aspoň veľkú mieru empatie. Ľudia, ktorí to nevedia oceniť a robia všetko len vo svoj vlastný prospech, žiarlia a závidia, chcú dokázať svoju nadradenosť – sa vám snažia dokázať, že vy ste ten hlúpy. Prípadne vám chcú pripísať úplne nezmyselné pohnútky, aby vás znemožnili. 

Podľa výskumov majú ľudia s vysokým IQ zvyčajne problém s rešpektovaním autorít. Kto bol alebo je autoritou pre vás?

Nie je to celkom tak. Opäť to závisí aj od charakterových vlastností človeka s vysokým IQ. Mohli by sme menovať viaceré osobnosti z histórie alebo aj súčasnosti, ktoré urobili alebo robia veľa dobrého v prospech ľudstva, ale pre mňa sú najväčšími osobnosťami moja mama a stará mama, hoci už nie sú medzi nami. Obe boli veľmi inteligentné ženy s veľkou mierou empatie a tolerancie. Stará mama sa narodila v roku 1896 a maminka v roku 1924, obe sa dožili 89 rokov. Takže prežili svetové vojny, stará mama prekonala v roku 1918 aj španielsku chrípku, ktorá v tom čase skosila milióny ľudí. Mala veľkú túžbu študovať a dokonca jej ponúkli štipendium do Viedne – na tú dobu nezvyklé pre dievča. No jej otec a sestry odišli do Ameriky, tak sa musela starať o gazdovstvo a neskôr, keď mala vycestovať aj ona, vydala sa a bolo po študijných plánoch. Napriek ťažkému údelu a práci sa samovzdelávala a tak napríklad zastavila šírenie tuberkulózy vo svojom okolí. Starý otec zastával funkciu vicerichtára a prispel k založeniu školy, v ktorej je dnes celoslovensky pôsobiace bilingválne gymnázium.

Svojim deťom tak pripravili určité intelektuálne zázemie a všetkým umožnili študovať. Mama si vždy a za všetkých okolností zachovala svoju osobnosť. Za socializmu napríklad dvakrát odmietla vstúpiť do KSČ. Dnes sa to zdá možno nepodstatné, ale v tých časoch to bol akt odvahy. Osobnosťou pre mňa je aj naša pani farárka Anna Polcková, ktorá je ochotná pomôcť každému, a hlásaním tolerancie a empatie je dobrým príkladom. Aj v nej sa vzácne snúbi inteligencia s empatiou. 

Zvyčajne sa vysoké IQ u človeka prejaví už v útlom detstve – nadpriemerne inteligentné deti sú „iné“, vynikajú v kolektíve, skoro sa naučia čítať, písať. Kedy ste po prvý raz u seba vypozorovali „inakosť“ v tomto smere?

Ako dieťa som bola skôr samotár, aj keď som mala dvoch starších súrodencov. Veľa času som trávila s dospelými – práve s mamou a starou mamou, nechodila som ani do škôlky, čítať som vedela  v piatich rokoch. Neskôr, keď som bola samostatnejšia a bola som u starej mamy na prázdninách, obchádzala som po dedine starých ľudí, súrodencov mojich starých rodičov, s ktorými som si mala čo povedať. Všeličo som sa dozvedela. So starou mamou sme večer namiesto televízora počúvali rozhlasové hry alebo si niečo čítali. Nechýbal mi detský kolektív.

 Niektorí starí ľudia majú možno základné vzdelanie, a napriek tomu vynikajú akousi vnútornou múdrosťou (aj keď nie všetci, samozrejme – múdrosť nemusí automaticky bývať v šedinách).  Vnímate rozdiel medzi múdrosť a vedomosťami, vzdelaním?

Ideálny stav je, keď sa tieto vlastnosti navzájom dopĺňajú, ale taký nemôžete byť v dvadsiatke. Múdrosť najviac súvisí s inteligenciou, je však stavaná na životných skúsenostiach. Niektoré vedomosti, a teda aj vzdelanie sa dajú namemorovať, ale sú vám zbytočné, ak v nich nevidíte súvislosti a neviete ich použiť. A na to potrebujete práve múdrosť. Múdrosť obsahuje aj empatiu – múdry človek nikdy neublíži druhému, ale vzdelaný a inteligentný môže. 

Je zaujímavé, že nadpriemerne inteligentné deti nemajú v škole vždy čisté jednotky – v niektorých predmetoch môžu byť dokonca štvorkári. Aké ste nosili domov vysvedčenie vy?

Výsledky v škole, žiaľ, vôbec nesúvisia s inteligenciou – ale ani so vzdelaním. Náš systém školstva je stále postavený na memorovaní a väčšina učiteľov pri skúšaní vyžaduje podať látku tak, ako bola prezentovaná nimi. Hodnotí sa aj sústredenosť – ak je inteligentné dieťa hyperaktívne a neobsedí, je  považované za zlé a neposlušné, aj keď stíha sledovať preberanú látku. Preto sú často jednotkári v živote priemerní a tí, čo mali horšie známky, mimoriadne úspešní. Ono to všetko, samozrejme, závisí aj od ostatných povahových vlastností a talentov daného dieťaťa, nedá sa to zovšeobecniť.  Takže tu nie je žiadna úmera. Inteligentné deti môžu mať najlepšie výsledky, ale aj naopak. Naozaj to najviac závisí od konkrétnych učiteľov a ich prístupu. Ja som takisto preto mala v rôznych obdobiach  rôzne výsledky. Bola som aj najlepšou žiačkou, aj som mala problémy so známkami. Napr. keď som si niečo naštudovala v dostupnom vedeckom časopise o dinosauroch a napísala to do písomky, dostala som z nej štvorku, lebo v našich učebniciach to ešte nebolo a pani učiteľka o tom nepočula. 

V minulosti bola bežnou predstava, že muži vynikajú inteligenciou nad ženami. Potvrdzujú to aj novodobé výskumy? Súvisí inteligencia s pohlavím?

Tento názor vyplýval z patriarchálneho systému spoločnosti, ktorý u nás do istej miery funguje stále. Ak sa niekomu v minulosti poskytlo vyššie vzdelanie, boli to chlapci. Dievčatá z tzv. lepšej spoločnosti boli vedené skôr k umeniu, no a, samozrejme, k vedeniu domácnosti. To už nehovorím o chudobnejších rodinách, kde nemal možnosť študovať takmer nikto. Výnimočne dostali šancu so štipendiom výlučne chlapci. A pritom prvé ľudské spoločnosti boli matriarchálne. Počas celej histórie boli za mnohými udalosťami ženy, aj keď len v zákulisí. A mali sme aj zopár osvietených kráľovien, napr. Máriu Teréziu. Muži sa možno viac svojím IQ chvália, ale jeho rozloženie je u oboch pohlaví rovnaké. 

Jedna z prednášok, ktorá odznela v rámci Mensy, mala zaujímavú tému: Hlúpe veci, ktoré robia inteligentní ľudia. Čo medzi ne možno zaradiť?

To je skôr taká zábavná téma. Takéto vtipné historky zbiera doživotná čestná predsedníčka Mensy International Dr. Abbie Salny, ktorá bude mať tento rok 90 rokov a ešte sa zúčastňuje všetkých medzinárodných akcií Mensy po celom svete. Sú to historky, ktoré spôsobila najmä roztržitosť.  Napríklad to, keď jeden z mensanov chcel využiť čas pri čakaní na výmenu okna na aute. Staré mu vybrali a mal čakať polhodinu na nové, medzitým sa nad niečím zamyslel a potom sa rozhodol, že čas využije tak, že skočí do umývačky áut. Viete si domyslieť, ako to dopadlo (smiech). Ale to sú prípady, čo naozaj nesúvisia s inteligenciou. Skôr to potvrdzuje príslovie – kôň má štyri nohy a predsa sa potkne. 

Je výška IQ daná geneticky a nedá sa s ňou už nič spraviť?

Narodíte sa s istým potenciálom, ale to, či ho využijete a ako, sformuje vaše prostredie i vy sám.  Mozog je ako sval – keď ho nepoužívate, zakrpatie. Preto nerada hovorím jedno konkrétne číslo IQ, pretože to je len výsledok nejakého testu, ktorý ste spravili v danom momente. Ak ho urobíte dobre, je jasné, že to IQ máte vysoké, ale v inej situácii by ste možno prišli k inému konkrétnemu číslu, či už vyššiemu alebo nižšiemu. Ak ten potenciál nemáte, nedá sa natrénovať dosiahnutie príliš vysokého IQ, ale môžete aspoň trošku zlepšiť myslenie a pohotovosť. No a ak ho máte, je dobré si ho udržiavať tvorivým myslením a kreativitou. Sú na to aj rôzne kognitívne tréningy. 

Niektorí skutočne inteligentní ľudia sa v bežnom živote chovajú ako „sociopati“, so značným pocitom nadradenosti nad „šedý“ priemer. Čím by mala byť inteligencia vyvážená, aby človek neškodil v konečnom dôsledku sebe aj svojmu okoliu?

Kto je taký alebo sa tak správa, potom nie je skutočne inteligentný. Môže mať vysoké IQ a môže byť aj vzdelaný. Ale chýba mu iná ľudská zložka – empatia, schopnosť vidieť súvislosti a tolerancia. A to je podľa mňa skutočná inteligencia. 

Mensa, ktorej ste predsedníčkou, sa stretáva v Evanjelickom lýceu. Prečo ste si vybrali práve tento priestor?

Sú to unikátne historické priestory, kde v minulosti pôsobila intelektuálna elita nášho národa vrátane Ľudovíta Štúra. Je to v centre mesta, rovnako prístupné všetkým. Čo viac si môžete želať? Sme veľmi vďační, že si tieto priestory môžeme pravidelne prenajímať. 

Čo skrýva názov Mensa – aký je jeho preklad do slovenčiny?

Slovo Mensa znamená po latinsky okrúhly stôl. Takže podstatou založenia tejto organizácie v roku 1946 v Oxforde bolo umožniť ľuďom s vysokým IQ rozvíjať sa a rovnocenne prezentovať svoje názory. 

Prečo potrebujú inteligentní ľudia svoj vlastný spolok? Napr. v škole sa ukázalo ako dobré, ak sú v jednej triede žiaci nadpriemerní s podpriemernými – ťahajú ich k lepším výsledkom...

Ako som spomínala vyššie, je to o ďalšom rozvoji, o možnosti komunikovať s ľuďmi podobných záujmov, stále sa niečo nové naučiť. A takisto prinášať vzdelávacie aktivity celej spoločnosti. Na jednej strane je pravda, že je dobré slabšie deti integrovať s nadanejšími, aby ich ťahali hore, ale platí to aj opačne. Tie schopnejšie nie sú motivované a môžu zlenivieť alebo spriemernieť. Učiteľ musí byť naozajstná osobnosť, aby to vedel skĺbiť. Ak by sme nemali Mensu, mali by sme radšej každý večer pozerať nejaký nekonečný televízny seriál, ako to robí väčšina populácie? Alebo by sme si večer sami doma niečo čítali? Aj tak sa dá, ale Mensa je pre ľudí, ktorí chcú byť aktívni. Už len samotnú existenciu Mensy označujú za vyvyšovanie alebo elitárstvo práve pasívni a najmä netolerantní ľudia. 

Aká je vaša osobná cesta k viere a aktívnej službe v zbore?

Z mamičkinej strany sme evanjelici niekoľko storočí. Veľa tu teda zohrala aj výchova a „stavovská“ hrdosť niekam patriť. Ale samotná hĺbka viery sa vyvíja vekom a tým, čím všetkým človek v priebehu života prejde. Celý život žijem v bratislavskom Starom meste a patrím k tomuto zboru, moje deti  navštevovali Evanjelické lýceum (mladšia dcéra ešte stále), tak sa človek automaticky dostane do stredu diania a snaží sa sám pomôcť. 

Osvietenstvo prinieslo pohľad na veriacich ľudí ako na nevzdelaných, pologramotných zadubencov. Máte pocit, že inteligencia stojí v kontrapunkte voči viere? Je jej nápomocná, alebo je pre ňu skôr bremenom?

Žiaľ, aj ja sa niekedy stretávam s názorom, akoby náboženstvo alebo viera boli v rozpore s inteligenciou či vzdelaním. Je to práve názor netolerantných ľudí, ktorí majú úzky uhol pohľadu.  Vari to u nich nie je slepá viera, keď veria každému „vedeckému“ názoru, hneď ako sa objaví? Alebo rôznym nezmyselným konšpiračným teóriám? Samozrejme, uznávam skutočnú vedu, ale aj jej názory sa často vyvíjajú a menia, čo je v poriadku; v čom sú však títo ľudia ďalej ako my? Áno, v mene viery a náboženstiev sa v histórii i súčasnosti napáchalo veľa neľudskostí a vojen. Ale je to chyba konkrétnych ľudí a najmä ich vodcov. Skutočná viera je predsa hlboký stav duše a mysle, pripúšťajúci, že veľa vecí nevieme. A že existuje niečo viac. Viera obsahuje aj nádej – bez nej je život prázdny a bezcieľny. A tolerancia k inému názoru by nemala chýbať ani veriacim, ani neveriacim. 

Istý čas ste pracovali pre Rádio Slobodná Európa – ako ste sa k tejto práci dostali a čo obnášala?

Keď som bola pred 25-timi rokmi na študijnom pobyte v National Journalism Center vo Washingtone D. C., súčasťou bola aj prax. A tak som sa dostala do vysielania Rádia Slobodná Európa (RFE). Mojím  „tútorom“ v slovenskom vysielaní bol redaktor Miroslav Neovesky, hlboko veriaci človek, od ktorého som sa veľa naučila. Moja spolupráca tak pokračovala aj po návrate domov. S RFE som spolupracovala až do ukončenia slovenského vysielania v roku 2004.

Boli to rozhovory, samostatné príspevky, ale neskôr som aj veľa prekladala z rôznych zaujímavých tém. No a, samozrejme, všetko som si sama do vysielania načítala. 

Čo vám dala, prípadne čo vám vzala niekoľkoročná stáž v Indii?

Keďže môj manžel bol do Indie „vyslaný“ medzinárodnou firmou, pre ktorú pracoval, potrebovala som sa uplatniť aj ja. Ako novinárka som preto pokračovala vo svojej profesii s prípravou príspevkov z diania v Indii. Myslím si – a teraz to myslím vo všeobecnosti –, že aj negatívna skúsenosť vám niečo dá, aspoň príležitosť zamyslieť sa. O strate sa dá hovoriť len vtedy, keď svoj čas úplne premrháte nečinnosťou. Takže pobyt v Indii mi dal veľa. Je to krajina najväčších kontrastov; je tam všetko – od  najväčšieho bohatstva po najstrašnejšiu chudobu. Od duchovna až po schopnosť useknúť dieťaťu ruku, aby viac vyžobralo. Človekom to dobre otrasie a uvedomí si, že naše problémy sú len žabomyšie vojny a ďakuje Bohu za všetko, čoho sa mu dostalo. 

V cirkevnom zbore Bratislava Staré mesto ste presbyterkou pre prácu s mládežou. Akým spôsobom oslovujete mladých ľudí?

Keďže je Evanjelická základná škola/Evanjelické lýceum v našom „intraviláne“, spolupracujeme s deťmi odtiaľ, ale samozrejme robíme akcie pre všetky deti – či už patria do nášho zboru, alebo nie.  Mimoriadne si cením prácu s deťmi našej pani farárky Eriky Hlačokovej, ktorá vie, ako ich motivovať predovšetkým aktívnou účasťou na vystúpeniach i stretnutiach. Detské služby Božie, ktoré bývajú raz za mesiac, sú vždy plné. Obe pani farárky pracujú aj s mládežou, takže o duchovný rozvoj je postarané. V spolupráci pripravujeme aj v tomto období niekoľko zaujímavých podujatí – napr.  vytvorenie živej reťaze, aby sme spojili všetky bývalé i súčasné budovy Evanjelického lýcea a upozornili aj verejnosť na našu históriu i súčasné poslanie. 

Nedávno sa v Liptovskom Mikuláši konala konferencia mestských zborov V šedej zóne mesta. Akou cestou by sa mal cirkevný zbor uberať, aby zvesť evanjelia odovzdával spôsobom, ktorý je relevantný a účinný v dnešnej dobe?

Šírenie nielen duchovnej, ale aj kultúrnej úrovne a historického odkazu ECAV. Byť otvorení nielen členom zboru, ale aj širšej verejnosti, ktorá tu takisto môže nájsť miesto svojho duchovného naplnenia i viery. Jedine tak sa môže naša cirkev v tejto turbulentnej dobe, plnej neistoty, nielen udržať, ale aj rásť. A dokázať, že má významné miesto v našich životoch.