Venovali im menej pozornosti
Situácie, keď niekomu venujeme menej pozornosti, alebo niekto nám venuje menej pozornosti, považujeme pomaly za bežné. Snažíme sa pochopiť, že nie je možné, aby sme venovali každému rovnakú pozornosť. Všetci sme rôzni a aj keď nás to niekedy mrzí, bolí, musíme uznať: každý by sa mal so situáciou, keď je mu venovaná menšia pozornosť od iných, čím skôr nejakým spôsobom vyrovnať. Jednoducho je to tak – niekto je v centre pozornosti a inému nie je taká pozornosť venovaná, alebo sa dokonca môže stať, že je alebo bude úplne mimo pozornosť ľudí. Dnes žijeme v takom svete.
„Venovali im menej pozornosti“ alebo ako riešiť nezáujem o ľudí v cirkvi a v spoločnosti.
Doc. PhDr. Slavomír Krupa, PhD
je riaditeľom Rady pre poradenstvo v sociálnej práci,
spolupracuje s mnohými štátnymi
i neštátnymi inštitúciami a združeniami.
Žiť priamo osobne v spoločenstve s Bohom každý deň, to bola nová ohromujúca skúsenosť.
Vráťme sa o 2000 rokov späť. V tom čase sa diali medzi prvými kresťanmi neuveriteľné veci. Stovky, tisícky ľudí sa v tichosti v pokore zjednotili. Chcú žiť s Kristom a pre Krista. Apoštolovia, ktorí s Ježišom denne tri roky hovorili, videli a pozorovali Jeho život, smrť, vzkriesenie, o tom všade hovorili. Duch Svätý pôsobil radikálne zmeny v ľudských životoch. Kresťania – Kristovci – boli duchovne prepojeným a sociálne silným spoločenstvom. Modelovali v konkrétnych podmienkach, na konkrétnom mieste nový životný štýl kresťanského života a života kresťanskej komunity. Diali sa úžasné veci. Vzájomne si rozumeli. Keď sa stretli ich pohľady, keď sa rozprávali, radovalo sa ich srdce. Viera v Ježiša Krista, ktorá je cestou pre zmierenie človeka s Bohom, menila životy prvých kresťanov pred zrakom zboru v Jeruzaleme a celého mesta. Žiť priamo osobne v spoločenstve s Bohom každý deň, to bola nová ohromujúca skúsenosť. Postupne sa zbavovali všetkých bariér, ktoré si predtým ich otcovia postavili ako múr medzi ľuďmi a Bohom a medzi ľuďmi navzájom. Vzťah a postoje k majetku, sociálnemu postaveniu, kariére, chudobe, spravodlivosti sa zmenili.
Kresťania a tí, ktorí o kresťanoch chceli vedieť, boli spolu každý deň. Spolu počúvali apoštolov, spolu hovorili, plánovali, spievali, pracovali, spolu sa učili znášať, prijímať napomínanie, radovať sa a trpieť pre Krista. Apoštolovia boli plní moci Ducha Svätého. Tí, ktorí počuli evanjelium a videli život kresťanov, poznávali, že Boh skutočne miluje človeka, lebo za neho obetoval svojho jednorodeného Syna Pána Ježiša, aby všetci, ktorí v Neho uverili, nezahynuli, ale mali večný život.
Medzi kresťanmi v Jeruzaleme boli rôzne skupiny ľudí. Boli tam manželia s deťmi, starší ľudia, vdovy, vdovci. Boli tam bohatí, ktorí sa vzdali svojho majetku pre chudobných, boli tam chudobní, ktorí boli obohatení. Boli tam ľudia osamotení, ktorí našli spoločenstvo, smutní, ktorí prijali potešenie. Boli tam remeselníci, colníci, vojaci, kresťania – židia z hebrejskej kultúry, ktorí hovorili aramejsky a židia z helénskej kultúry, ktorí hovorili grécky, boli tam otroci i slobodní ľudia. Realista a pragmatik by predpovedal, že takáto jednota rôznych ľudí a vzájomný súzvuk nemôže dlho vydržať. A skutočne – kde-tu sa prejavili typické ľudské prejavy správania.
Všetko sa začalo nevinne
Aj situácia, o ktorej uvažujeme, začala nevinne. „V tých dňoch, keď pribúdalo učeníkov, začali Helenisti reptať proti Hebrejcom, že zanedbávajú ich vdovy pri každodennom obsluhovaní.“(Sk 6, 1)V spoločenstve kresťanov nastala nespokojnosť a protest proti spôsobu správania sa kresťanov medzi sebou. Je pravdepodobné, že nepríjemná situácia pretrvávala už dlhší čas. K stretu, k sporu, ku konfliktu prichádzalo počas čas dňa, a to vtedy, keď bola potrebná obsluha. Príčinou sporu, ako čítame, bolo správanie niektorých kresťanov – židov z Hebrejov, ktorí pri každodennej obsluhe nevenovali vdovám z helénskeho prostredia toľko pozornosti ako hebrejským vdovám. Problém spočíval v tom, že jednej skupine kresťanov sa venovalo menej pozornosti ako tej druhej. Ukrivdení sa rozprávali o nepríjemnej situácii medzi sebou a potom tiež so židmi z Hebrejov.
Zrejme je oprávnená otázka, prečo pisateľ listu popisuje taký, na prvý pohľad nepodstatný konflikt. Nepodstatnosť sporu sa nám javí ešte menšia, keď čítame o požehnaní, ktoré sprevádzalo prvotnú cirkev. Informácia o konflikte sa doniesla až k apoštolom. V kontexte našej doby by sme od apoštolov očakávali, že predovšetkým dôsledne vyšetria, prečo bola jedna skupina kresťanov v prvotnej cirkvi diskriminovaná. Očakávali by sme, že poukážu na nebezpečenstvo predsudkov, xenofóbie, diskriminácie, na dodržiavanie ľudských práv a nakoniec vydajú uznesenie – príkaz, ktorý apoštolovia podpíšu a ten sa bude ďalej prísne dodržiavať. Apoštolovia však zvolili iný postup.
Apoštolské riešenie
Apoštolovia – učeníci, ktorí chodili s Pánom, boli spôsobom svojho života pre všetkých autoritou. Každodenne študovali, vykladali, kázali Božie slovo, zotrvávali na spoločných a osobných modlitbách s Bohom (Sk 6, 2–4). Všetci očakávali, ako budú na situáciu reagovať. Čítame – „Dvanásti (apoštolovia) zvolali teda všetkých učeníkov.“(Sk 6, 2) Sme prekvapení akcieschopnosťou apoštolov. Prečo zvolávajú všetkých učeníkov? Vari len nie kvôli zanedbateľnému reptaniu niekoľkých kresťanov... Nie je to prehnaná reakcia na nepodstatný, okrajový spor? Možno by stačilo v tichosti, v tajnosti zavolať konfliktné strany. Vypočuť ich, rozhodnúť o tom, kto má pravdu a kto ťahá za kratší koniec sporu, napomenúť ich, pokarhať a vyzvať všetkých kresťanov, aby sa niečo také už neopakovalo. Možno mali po spoločných modlitbách vyzvať sporné strany, aby si podali ruky, objali sa a predstúpili pred celé spoločenstvo a poprosili o odpustenie. Možno, keď už zvolali všetkých učeníkov, mohli exemplárne odsúdiť tých, čo v spore vystupovali a kazia dobré meno cirkvi. My však z textu Písma vieme, že takto apoštolovia spor neriešili. V druhom verši šiestej kapitoly oslovili prítomných učeníkov slovami: „Vyhliadnite si, bratia, medzi sebou sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, ktorých ustanovíme na túto službu.“(Sk 6, 3)Inými slovami, apoštolovia ponúkajú v pravom čase múdre riešenie. Môžeme sa domnievať, že tak urobili z niekoľkých dôvodov:
- Apoštolovia boli znalci zákona a vedeli, že zákon židom nariaďoval, aby venovali viac ako iným pozornosť vdovám, sirotám, cudzincom, otrokom, malomocným, chorým, postihnutým.
- Apoštolovia boli výborní žiaci svojho Pána, pozorovali a učili sa od Ježiša, u ktorého boli v centre pozornosti ľudia na okraji spoločnosti. Patrili medzi nich ľudia odsudzovaní, fyzicky a psychicky nemocní, hluchí, nevidiaci, ľudia stratení. Mali možnosť vidieť, ako ich Učiteľ zahrnul svojou láskou a pomocou.
- Apoštolovia poznali a videli, že Ježiš prijal odsúdenie, ktoré patrilo človeku, sám sa stal tým, ktorému nielenže bolo venované menej pozornosti, ale ktorý bol odsúdený a usmrtený na kríži, ako to vyjadril apoštol Pavol: „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“(2 Kor 5, 21)
- Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Ježiš bol a je milovaný Bohom (Mt 3, 17), Boh je láska, jeho láska tvorí jednotu Otca, Syna a Ducha Svätého. Je to Božia obetujúca láska, ktorá sa šíri z Božieho trónu skrze Syna a Ducha Svätého ku každému človeku.
- Poznali, že láska sa neraduje neprávosti, ale spolu sa raduje pravde. (1 Kor 13, 6)
- Vedeli, že keby niekto hovoril – milujem Boha a svojho brata by nenávidel, klame.(1 Jn 4, 20)
- Apoštolovia v Kristovom pohľade poznávali každého blízkeho človeka ako niekoho, kto je nekonečne cenný (dôstojný, drahý).
Apoštolovia v danej chvíli rozpoznali nebezpečenstvo krízy, ktoré hrozí všade tam, kde sa jednej skupine venuje menej pozornosti ako druhej, a konali rýchlo. Naše prekvapenie z voľby riešenia sporu však nekončí. Apoštolovia ďalej odporúčajú tomu množstvu učeníkov: „Porozhliadnite sa v prostredí, v ktorom žijete, medzi sebou tu v Jeruzaleme, a vyberte sedem osvedčených mužov, naplnených Božím Duchom a múdrosťou.“(Sk 6,3) Vysvetľujú zástupu učeníkov, aké bude poslanie týchto mužov: Vami vybraní mužovia vyplnia medzeru – nedostatok pozornosti, ktorý nastal v našom každodennom živote. Nemôžeme viac pripustiť, aby sa niekomu v spoločenstve kresťanov venovalo menej pozornosti ako iným. V návrhu apoštolov nečítame výčitky proti reptajúcim a ani proti tým, ktorí k reptaniu dali dôvod. V odporúčaní apoštolov čítame dôveru k tomu množstvu učeníkov, ktorých zvolali. Tých mužov, ktorých množstvo učeníkov navrhlo, oni potvrdili a ustanovili k službe. Čo k tomu môžeme povedať? Apoštolovia odporučili geniálne a jednoduché riešenie, ktorého podstatou je potvrdenie Božej lásky, ktorá pre obeť Pána Ježiša Krista žiadnemu človeku nevenuje menej pozornosti ako inému. Ba práve naopak – tým, ktorí sú na okraji, je venovaná osobitná pozornosť.
Tak, ako sa učili apoštolovia od Ježiša, tak sa aj my môžeme učiť z Písma a pod vedením Ducha Svätého sa môžeme učiť prijímať múdre rozhodnutia, návrhy riešení v zboroch v cirkvi a v spoločnosti. Niektorí ľudia sa medzi nás nemôžu dostať, lebo im venujeme menej pozornosti, sú na okraji nášho záujmu; ľudia, ktorí sú v niečom iní ako sme my. Sú ohrození naším nezáujmom alebo tým, že im venujeme menej pozornosti. Potrebujeme mať otvorené duchovné oči, aby sme rozpoznali, ustanovili a poslali tie osvedčené osoby, plné Božieho Ducha, ktoré nebezpečnú medzeru, keď venujeme niekomu menej pozornosti, s láskou vyplnia. Možno som to práve ja, možno sme to práve my, ktorí do tej nezaplnenej medzery máme vstúpiť. Je na nás, aby sme interpretáciu ducha slov, o ktorých sme teraz uvažovali, preniesli do života a na miesta, kde kresťania žijú.
Správne rozhodnutia a postupy, a podobne aj tie nesprávne majú svoje následky. V našom texte o tom, čo sa dialo po múdrom odporúčaní apoštolov, čítame: „Slovo Božie rástlo a počet učeníkov sa zvyšoval.“ (Sk 6, 7)
Zbor Cirkvi bratskej Bratislava-Kaplnka, 6. 5. 2016
Previous page: Podobenstvo o pannách
Nasledujúca stránka: Konferencia Cirkvi bratskej