Časopis Dialóg

Podobenstvo o pannách

 

 

 

 

 

 

 

  

    Blahoslav Číčel
   (dôchodca, CB Bratislava, Cukrová 4)

 

 

 

Čakanie v pripravenosti  musí byť súčasťou  nášho života.

 

Po mnohých rokoch sa vraciam k úvahe a podobenstvu o desiatich pannách. To, čo mi hovorilo a hovorí toto podobenstvo, ma sprevádza už desaťročia celým mojím duchovným životom. Hovorí mi o službe Božích detí, ktoré idú životom, svietia, ale duchovne spia. Hovorí mi o nutnosti čakať na druhý príchod Ježiša Krista ako o kľúčovej úlohe pre Boží ľud. Hovorí mi o tom, že mnohí nežijeme plným duchovným životom a treba to zmeniť. To je odkaz podobenstva o pannách: Zmeňme spôsob nášho duchovného života.

 

 

Ešte je čas

V 24. kapitole Matúšovho evanjelia Ježiš veľmi vážne upozorňuje svojich učeníkov, aby boli pripravení na Jeho druhý príchod. Napriek tomu, že vedel, že nepríde v dňoch ich života, im hovorí: ...buďte hotoví, lebo v tú hodinu, v ktorú sa nenazdáte, príde Syn človeka (Mt 24, 35) a v ďalších veršoch nasledujúcej kapitoly toho istého evanjelia hovorí, čo znamená „byť hotový“.

Čo znamená – byť hotový, byť pripravený?

Ja tomu rozumiem takto: Nevieme, kedy ten deň príde, ale raz príde a príde nečakane. Preto treba byť pripravený, lebo nevieme, či to nebude zajtra, alebo ešte dnes. Ale byť hotový znamená aj byť pripravený v deň, keď si nás Pán zavolá k sebe – teda keď zomrieme. Deň nášho odchodu z tejto zeme pre nás znamená to isté (vzhľadom na večnosť), ako vytrhnutie v deň druhého príchodu Ježiša.

Aj na smrť musíme byť pripravení každý deň, lebo môže prísť v každom okamihu. Nie každý očakáva deň druhého príchodu Pána Ježiša alebo deň svojho odchodu dostatočne pripravený. Jedni sa vezú na vlnách života a driemu, iní sa pripravujú, ako keď sa čaká na narodenie dieťatka. Každému je zrejmé, že driemoty počas čakania nie sú aktívnym očakávaním. Text evanjelia hovorí, že v čase vytrhnutia ...bude nebeské kráľovstvo podobné desiatim pannám... Týchto desať panien podľa ich konania možno vnímať:

1) Ako jednotlivcov, z ktorých jedni sa správajú tak, ako päť panien pripravených a iní ako panny nepripravené. Hoci všetky zadriemali, výsledok v čase vytrhnutia bol rozdielny. Inú charakteristiku pripravenosti ukazuje Pán v podobenstve o hrivnách. Zmysel oboch podobenstiev je však rovnaký: Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane vojde do kráľovstva nebeského. (Mt 7, 21)

2) Ako kresťanské spoločenstvá – zbory. Potom toto podobenstvo iným spôsobom vyjadruje upozornenie, ktoré Pán oznamuje anjelovi zboru v Efeze: Mám proti tebe to, že si opustil svoju prvú lásku... čiň pokánie a čiň prvé skutky, ak nie, prídem rýchle na teba a pohnem tvoj svietnik z jeho miesta. (Zj 2, 4–5)

Toto je veľmi naliehavé upozornenie tak pre jednotlivcov, ako aj pre zbory. Z dejín Cirkvi vieme, že Pán pohol nielen svietnikom zboru v Efeze. Ani jeden zo siedmich zborov, ktorým sú určené odkazy v Zjavení sv. Jána, neprežil.

Pripomeňme si ešte raz prvé verše 25. kapitoly Matúšovho evanjelia – Vtedy bude podobné nebeské kráľovstvo desiatim pannám, ktoré vzali svoje lampy a vyšli v ústrety ženíchovi... (Mt 25, 1–2n) Je zrejmé, že všetky vyšli v ústrety ženíchovi, no nie všetky došli. Ja to vnímam tak, že došli len tie – alebo že dôjdu len tí, ktorí boli znovuzrodení a vykročili na cestu Božích nasledovníkov. Na svadbu vošli len pripravené panny, tak ako si myslím, že na svadbu vojdú len pripravení. V slovách „...vyšli v ústrety ženíchovi...“ vnímam, že mnohí kráčajú vo viere, že sú pripravení na druhý príchod Pána Ježiša.  

Je zrejmé, že Pán Ježiš nepovažuje za účastníkov Jeho kráľovstva všetkých, čo čakajú Jeho druhý príchod, ale len tých, čo čakajú pripravení. A je jedno, či hovoríme o jednotlivcoch, alebo o zboroch. 

Spomínané podobenstvá hovoria o Simeonoch a Annách našich dní. Simeon a Anna sa dočkali Spasiteľa. My sa v tomto pozemskom živote dočkať nemusíme, ale čakanie v pripravenosti musí byť súčasťou nášho života.

Všetkých desať panien čakalo s lampami na ženícha. Tieto panny spĺňali to, čo Pán Ježiš povedal svojim učeníkom v Kázni na vrchu: Vy ste svetlom sveta... Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach... (Mt 5, 14–16)

Tak ako tie panny, aj my sme svetlom sveta. Pri znovuzrodení dostaneme dar Ducha Svätého a On – skrze náš život – svieti. Svieti, pokiaľ mu v tom neprekážame. Pokiaľ sme ochotní naplno prijať tento dar. A práve naša ochota – byť poslušnými nasledovníkmi – je viazaná na prianie Pána Ježiša žiť život pod vedením Ducha Svätého.

Všetkých desať panien čakalo s lampami na ženícha. Takže vo vybavenosti nebol medzi nimi rozdiel. Rozdiel bol v naplnenosti, v konkrétnom spôsobe očakávania. 

Čo to pre nás znamená?

Ak sa v zápasoch každodenného života porovnávame s ostatnými ľuďmi a uspokojujeme sa, že sme lepší, morálnejší, mravnejší ako oni, tak sme – aj napriek nášmu znovuzrodeniu – tam, kde boli bláznivé panny.

Ale ak v našom živote prevládne túžba byť potešením a radosťou, ak konáme tak, aby sme spôsobovali radosť Jemu, tak si myslím, že sme blízko tomu, čo Pán označil za rozumné.

Nie dobré skutky nás k tomu priblížia, ale dobré skutky ako ovocie lásky k Ježišovi Kristovi a poslušnosti Duchu Svätému.

V minulosti som sa dosť čudoval tomu, že ženícha sa chystalo privítať všetkých desať panien. Hovoril som si – tých päť, ktoré sa v Písme označujú ako „bláznivé“, predsa videlo, ako sa na uvítanie ženícha chystajú tie „rozumné“. Prečo nezmenili svoje konanie? Až časom som si uvedomil, že správanie sa tých, čo sa nazývajú Božím ľudom, je veľmi zvláštne. Možno najviac je tých, čo žijú akýsi formálny kresťanský život. Vedľa nich žijú konzervatívni kresťania, evanjelikáli, charizmatici, letničiari a mnoho ďalších. Žijú vedľa seba. Vedia o sebe. A predsa sú takí odlišní. Neinšpirujú sa navzájom, neučia sa od druhých, nesnažia sa stierať rozdiely, vyrovnávať hĺbky. Skôr naopak – rozdiely sa prehlbujú a ľudia sú si navzájom ľahostajní, čo je ešte ten lepší prípad, alebo sa skôr osočujú...

Predstava, že sme tí onakvejší, alebo bezmála najonakvejší, že my sa nemáme čo učiť od iných, ale oni sa majú učiť od nás, je našou najväčšou biedou. Nás jednotlivo a taký je potom aj obraz zborov, v ktorých žijeme a utvrdzujeme sa vo svojich pravdách. Správne je to len tak, ako to robím ja, ako žijeme my. Takto som žil mnoho rokov aj ja. Až kým ma Pán nezastavil. A neukázal mi, o čom je pravá viera. A tak dnes viem, že zrelý, dospelý kresťan sa pozerá veľmi kriticky na hodnoty svojich činov. Snaží sa s veľkou úctou hospodáriť s darmi Ducha Svätého, aby bol jeho život plný ovocia Ducha Svätého. A takí sa nájdu vo všetkých kresťanských spoločenstvách. Vo väčšej či menšej miere. Tí dávajú aj charakter zborom.

Je mi veľmi ľúto, že v zboroch našej cirkvi sa málo zdôrazňuje potreba čakania na druhý príchod Ježiša Krista, že sa málo učíme o slobodnom prijímaní darov Ducha Svätého a svätom hospodárení s nimi, že sa takmer neučíme o budovaní kresťanského charakteru v moci Ducha Svätého. 

Ale späť k nášmu podobenstvu o pannách.

Čítame: ...A keď dlho neprichádzal ženích, podriemali všetky a zaspali.

Všetky zaspali. Aj tie rozumné, aj tie nerozumné.

Všetci sme rovnako hriešni. A tak je to ďalšie upozornenie pre každého z nás – rovnako pre tých, čo sa považujú za rozumných, aj pre tých, čo sa považujú za menej rozumných alebo nerozumných. Ale takých vari medzi nami ani nieto... Možno budeme musieť čakať roky a desaťročia, dokonca čakať po celý život, aj keď to unavuje a unaví. Každý môže zaspať. Aj duchovne. Duchovný spánok je pomalé a postupné znižovanie intenzity osobného vzťahu s Bohom. Ale vždy musíme mať dosť oleja, aby, keď príde ženích, sme vedeli olej vo vyhorených lampách doplniť. To znamená, že budeme milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou... a budeme milovať svojho blížneho ako seba samého. (Mt 22, 37, 39)

Povedali ste už niekedy Pánovi Ježišovi, že Ho naozaj milujete? Ak nie, povedzte mu to. 

Ale o polnoci povstal krik: Hľa, ženích ide! Vyjdite mu v ústrety! Vtedy vstali všetky tie panny a ozdobili svoje lampy. A bláznivé povedali rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú!

Keď som bol študent, brigádničil som na stavbách. Videl som, ako murári, keď sa ozvalo „fajront“ – doslova vypustili z rúk kelne a žufany a išli. Či bola robota dokončená, alebo nie. Tak aj my musíme byť pripravení, keď sa ozve: „ženích ide“ pustiť všetko z rúk a ísť. Nič nás nesmie zastaviť – ani nedokončená práca, ani starosť o deti, ani starosť o majetok – dokonca ani starosť o prerušenú duchovnú prácu, ktorú sme robili a nedokončili.

Nič nás nesmie zastaviť! Treba ísť, lebo ženích ide!

Nesmie sa nám stať to, čo sa stalo bláznivým pannám, ktoré si neuvedomili, že ich príprava na príchod ženícha nebola postačujúca. Bolo treba mať rezervný olej. Žiadosť o pomoc bola v tomto prípade bezpredmetná. Tento olej je vedený iba na osobných účtoch a nie je prevoditeľný.

A tak časť čakajúcich panien išla zháňať olej. Neodišli do sveta – išli len napraviť to, čo neurobili pri napĺňaní svojho poslania na zemi a k dverám došli s horiacimi lampami. No prišli k už zatvoreným dverám. Až tam pochopili, ako zle boli pripravené a aké to má pre ne následky.

Iba tí, ktorí budú pripravení, vojdú na svadbu k baránkovi. Desiatky rokov mám pred očami obraz murárov a ich reakciu na volanie „fajront“.

A desiatky rokov viem, že keď sa ozve „ženích ide“, musím vypustiť z rúk všetko, čo v nich mám, aby som ho mohol ísť privítať a prejsť cez dvere na svadbu.  

Pred očami celého Egypta chystali synovia Izraelovi obeť baránka. Mnohým to nič nehovorilo. V tú noc, keď kráčal anjel Hospodinov egyptskou zemou, boli tí, čo neobetovali, rovnako zasiahnutí ako Egypťania. Nevzali vážne Božiu výzvu, neobetovali baránka a keď bolo treba – keď už egyptskou zemou znel nárek a krik, neboli ich dvere označené.

Aj táto starozmluvná skúsenosť aj podobenstvo, ktoré som uviedol, sú len o jednom: Žime svoj duchovný život naplno, kým sme na tejto zemi. Sme tu len pútnikmi, kráčajúcimi k domovu, ktorý je v nebesiach. A nevieme dňa ani hodiny, keď sa ozve: Ženích ide. Aby sme si nevypočuli: Nepoznám vás.

Ešte je čas!

Meňme spôsob nášho duchovného života!

---