Časopis Dialóg

  Milena Uhlíková      (Pracuje na Cirkevnej základnej škole Narnia a Bilingválnom
                                    gymnáziu C. S.  Lewisa v Bratislave. Je dlhoročnou členkou
                                    bratislavského staršovstva, zapája sa do prípravy liturgie
                                    a sprevádza  bohoslužby ako organistka. Podieľa sa na
                                    príprave nového spevníka. Je vydatá za manžela Jozefa,
                                    spolu majú 5 dospelých detí.)

    Odznelo 3. 3. 2014, v CB  Bratislava-Cukrová.

 V období od Nového roka až po začiatok pôstneho obdobia sme sa prostredníctvom našich kazateľov – Josefa Sýkoru, Matěja Hájeka a Daniela Pastirčáka – postupne viac vnárali do biblického textu listu apoštola Pavla rímskym kresťanom. Dostala som ako zadanie počúvať výklady jednotlivých kapitol a na záver tejto série  – prešli sme 8 kapitol – povedať niečo o tom, čo ma oslovilo; pozrieť sa na témy tohto biblického textu optikou všedného života bežnej jednoduchej ženy.

 Pre mňa bola veľmi dôležitou prvá kázeň, rozoberajúca ťažkú prvú kapitolu Pavlovho listu Rimanom. Základným koreňom zla je nevďačnosť voči Bohu, odmietnutie daru života a ostatných Božích darov. Napriek tomu, že človek odmietne Božie dary, nedokáže sám naplniť svoje hlboké vnútorné potreby a utieka sa k náhradným falošným zdrojom. Máme základnú potrebu niekomu slúžiť, niekomu patriť. Ak nepatríme Bohu, sú naporúdzi náhradní bohovia, ktorým viac či menej ochotne slúžime. V mnohých kázňach sa neraz objavuje problém závislostí a skloňuje sa slovo sloboda. Aj ja sa chcem dnes pozrieť na tému závislosti a život v slobode.

 Zvislosť

Snažila som sa zistiť, čo je to závislosť podľa Biblie. Zdá sa mi, že je to falošná náhrada za živý vzťah s Bohom, keď namiesto vzťahu s Bohom upnem svoje srdce k niečomu alebo niekomu inému. Pri čítaní prorokov nám udrie do očí zápas o čistotu viery – Boh očakáva od svojho ľudu úplnú oddanosť, ukazuje sa ako žiarlivý Boh, ktorý si nárokuje na celé srdce človeka. Izrael ako Boží ľud sa odvracia od Boha, nahrádza ho cudzími modlami, Boh ho karhá ústami prorokov. Keď sa národ primkne k svojmu Bohu, žehná ho, no oni opäť odchádzajú od Neho, slúžia modlám, opäť ich proroci napomínajú a volajú k náprave; je to stály začarovaný kruh.

Patrím medzi ľudí, ktorí od detstva počúvajú evanjelium, modlia sa, usilujú sa o osobný vzťah s Ježišom. Roky-rokúce chodím každú nedeľu do kostola, do tohto spoločenstva a počúvam kázne, čítam Bibliu, modlím sa a usilujem sa žiť podľa toho, čo chápem ako Božiu vôľu pre svoj život. No sú v mojom živote aj temné  miesta, kde číha šelma. A tak si kladiem otázku, ako sa prejavuje v mojom každodennom živote to, že som bola oslobodená od zákona hriechu a smrti. Vynára sa mi zároveň neodbytná otázka, prečo sa v mojom živote málo ukazuje sloboda od hriechu, prečo denne zakopávam o rovnaké problémy a závislosti...

Čítam evanjelium a snažím sa nájsť v jeho príbehoch ľudí, ktorí sa stretli s Ježišom a nezmenilo im to život. Istý mladý muž zastavil Ježiša s otázkou – Dobrý učiteľ, čo mám robiť, aby som získal večný život? Po Ježišovej odpovedi odišiel smutný, sklamaný, lebo nedokázal zmeniť svoju závislosť na majetku, na pocite bezpečia, ktorý v ňom nahromadené bohatstvo vyvolávalo.

Pilát stretol Ježiša za dramatických okolností. Napriek falošným obvineniam si zachoval nadhľad a vyhlásil Ježiša za nevinného. Chcel ho prepustiť, no nedokázal sa zriecť svojho vplyvu, ohrozenia či straty svojej moci.

Mnohí bezmenní učeníci nasledovali Ježiša, kým nezačal hovoriť o smrti. Vtedy od neho odišli, lebo sa nevedeli vyrovnať so zmenenými predstavami o Mesiášovi, so sklamaním z Boha, ktorý nenapĺňa ich predstavy.

Toto všetko sú príklady neúspešných veriacich – ľudí, ktorí poznajú Ježiša, no odchádzajú od neho smutní a nezmenení. Nevyliečení zo svojich závislostí. Ako je to v našom živote?

Priateľka ma poprosila o pomoc. Nechcela už ďalej fungovať so závislosťou na cigaretách. Sedeli sme spolu v obývačke a modlili sme sa. Volala som k Pánu Bohu a prosila ho, aby ju zbavil túžby po cigarete, aby ju od toho oslobodil. Nemala som žiadnu konkrétnu predstavu, ako môže Boh túto modlitbu vypočuť, ale keď sme sa opäť stretli, hľadala som náznaky toho, že sa niečo zmenilo.

Žiaľ, nezmenilo sa nič.

Kde bola chyba? Ako sa máme modliť a čo máme robiť, aby Pán Boh našu modlitbu vypočul?
Mám dojem, že táto skúsenosť nie je nijako výnimočná a že viacerí kresťania by mohli pripojiť svoje vlastné príbehy. Rozdiel medzi ľuďmi, ktorí stretli Ježiša a odišli nezmenení a touto skúsenosťou je však podľa mňa v tom, že my žiadame Ježiša, aby nás oslobodil a on, zdá sa, nereaguje.

 Kde teda robíme chybu?

Možno to celé spočíva v tom, že neviem vždy rozlíšiť, čo je naša cesta. Niektoré naše závislosti potrebujú odbornú pomoc, intervenciu terapeuta, pravidelné sedenia a niektoré trvalú dlhotrvajúcu pomoc blízkeho človeka, alebo podporu skupiny podobne zápasiacich.  Celkom na začiatku však zrejme potrebujeme základné uvedomenie si, že máme problém. Sú totiž aj také skryté závislosti, ktoré si ani neuvedomujeme. Potrebujeme, aby nám Pán Boh zasvietil na ne, aby sme prišli na to, že sa naše konanie nezlučuje so životom v slobode od hriechu a smrti. Potrebujeme často padnúť úplne na dno, aby sme pochopili hĺbku a ťažobu svojho problému. Potrebujeme odhaliť základné zlo v našom srdci, našu náklonnosť k zlému, našu neustálu odchýlku od rovnej cesty nasledovania Pána Ježiša Krista.

Práve poznanie – mám problém, som to ja, kto je vinný – nás môže viesť k ceste slobody. „Zo skutkov zákona nebude pred ním ospravedlnený nijaký človek. Veď zo zákona pochádza poznanie hriechu,“ – píše apoštol Pavel v 3. kapitole, v 20. verši.

„Volám sa Jožo Mrkvička a som alkoholik,“ – to je prvá veta, ktorou sa začína nádejný proces oslobodzovania sa od závislosti od alkoholu, ako ho praktikuje združenie Anonymných alkoholikov na svojich podporných stretnutiach. Uvedomenie si, že mám problém, že potrebujem pomoc, je veľmi jednoduchým a základným krokom, ktorý potrebujem urobiť.  V duchovnom jazyku sa tento krok volá pokáním. Krásne to vyjadril Dávid v 32. žalme: „Povedal som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky. Ty si potom odpustil vinu môjho hriechu.“ (Ž 32, 5) 

 Cesta odpustenia

je pripravená cez jedného Človeka, ktorý je nám nielen celoživotným radcom, priateľom, vzorom, ale aj tým, ktorý vybojoval za nás všetkých ospravedlnenie pred Bohom. Oslobodil a oslobodzuje nás od otroctva zla, od závislosti, od zákona smrti a hriechu – Pavlovým slovníkom. Ako to robí konkrétne, to je niekedy ťažko vysvetliť zrozumiteľným jazykom. Táto premena sa deje tak v našej mysli, na úrovni rozumového pochopenia, ako aj v srdci, ktorého sa dotkne Boží Duch. Podľa mňa sa mu potrebujeme viac otvoriť, aby sme vnímali Boha nielen mysľou a vôľou, ale aj svojimi citmi. Aby sme precítili, aká to bola odvaha postaviť sa zoči-voči silám zla, aká vytrvalosť, ktorá ho udržala na tvrdom kríži, aká láska, ktorou čelil osamotenosti a opustenosti od svojho Otca.  

Keď sme sa stali novými ľuďmi cez oslobodenie Ježiša, cez jeho smrť, môžeme žiť slobodný život. „Krstom sme teda spolu s ním boli pochovaní v smrti, aby sme tak, ako bol slávou Otca vzkriesený z mŕtvych Kristus, aj my vstúpili na cestu nového života.“ (Rim 6, 4)

Napriek tomu, že apoštol Pavol jasne hovorí o tom, že náš starý človek bol spolu s Ježišom ukrižovaný a my nie sme viacej otroci hriechu, o kapitolu neskôr vzdychá nad sebou samým a nad svojou nevykúpenosťou, nad svojou neschopnosťou uskutočňovať dobro. „Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem. Biedny ja človek!“ – prekladá J. Roháček. (Rim 7, 19, 24)

Povzbudzujúce je, že túto slabosť nám prezrádza sám veľký apoštol. Nestavia sa nad nás, pozná tento problém, môžeme sa s ním stotožniť. Je zaujímavé, ako nám pomôže poznanie, že niekto iný má podobný problém ako my. Či už ide o závislosti, alebo o náš každodenný zápas s náklonnosťou voči zlu. Poznáme to dôverne bez ohľadu na to, či sme svoj život odovzdali Bohu, alebo sme na ceste hľadania. Tento zápas je blízky každému človeku. Je to tak, ako som to na internete pred pár dňami čítala v tejto pôvabnej modlitbe:

„Drahý Bože, zatiaľ sa mi dnes darí celkom dobre. Ešte som nikoho neohováral. Nenadával som, nezávidel som, nebol som neslušný, sebecký alebo nevšímavý. Som ti za to veľmi vďačný. Ale o pár minút, Pane, vstanem z postele a od toho okamihu pravdepodobne budem  potrebovať oveľa viac tvojej pomoci.“ Naozaj, od začiatku dňa sme vystavení zápasu s náklonnosťou voči zlu; po celý deň potrebujeme Božiu pomoc. 

 Osobná závislosť

To, čo trápi od mladosti mňa, je nedisciplinovanosť v jedle. Možno sa to niekomu bude zdať ako banalita, ale pre mňa je to dlhotrvajúci zápas, kde oscilujem medzi negáciou tohto problému, vytesnením z mojej mysle a medzi tým, že sa mu postavím zoči-voči. Zápas,  v ktorom sa mi podarilo niekoľkokrát na istý čas vyhrať, no opäť – čo je postupne celkom viditeľné  – prejsť k starým zvyklostiam. Samozrejme, že som sa za to viackrát modlila, rozprávala sa so skúsenými mentormi, navštívila odborníka –  výživového špecialistu. Je to teda márne? Je tu aj duchovná cesta, dá sa s tým ešte niečo robiť? Alebo mám jednoducho kapitulovať – akceptovať to, ba dokonca sa tváriť, že to nie je problém?

 O nádeji

Počas kázní podľa listu Rimanom ma zaujali dve veci. Prvou je to, ako často sa v týchto 8 kapitolách objavovalo v texte slovo NÁDEJ.  „...proti nádeji a v nádeji uveril... nádej neklame... v nádeji sme spasení... chválime sa nádejou na Božiu slávu...“ Predstavujem si nádej ako silu proti rezignácii. Oplatí sa na sebe pracovať, šepká nádej. Nevzdávaj to, poď ďalej, vytrvalo nás nabáda nádej. Text, ktorý stojí na začiatku ôsmej kapitoly Rimanom v 12. a 13. verši, nám poskytuje radu plnú nádeje: „Ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“ Vraciam sa oblúkom k môjmu príbehu o frustrácii z nevypočutej modlitby o oslobodenie. Niekedy Pán Boh zmení život človeka v okamihu. Vyslobodí ho zo závislosti – aj dlhoročnej, intenzívnej, zázračným radikálnym spôsobom. Verím, že Boh má túto moc a stretla som ľudí, ktorí to zažili. A ako nás povzbudí také vyznanie! Inokedy nás Boží Duch vedie cestou postupnej premeny – postupnými malými krokmi, keď sa učíme vzdávať sa svojej sily, dôverovať Jemu, spoliehať sa na Jeho vyslobodenie, opakovane vyznávať svoje zlyhanie a opakovane povstať k ďalšiemu kroku, smerujúcemu k premene. „Lebo ak žijete podľa tela,  zomriete, ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. Lebo všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia. Veď ste neprijali ducha otroctva, aby ste opäť žili v strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče.“ Nádej pre Božie deti je prijať svoju identitu od Boha a trpezlivo kráčať v sile Ducha Svätého.

To druhé, čo ma zaujalo v našej rímskej sérii, je úloha Ducha Svätého – tretej osoby svätej Trojice – na našej premene. Zdá sa mi, že málo počítame s tým, že bude aktívnym v našom všednom živote. Čo keď je práve Duch Svätý tým, kto nás môže vyviesť z bludného kruhu náklonnosti k zlému – z našich závislostí? On je tou silou, ktorá dokáže čeliť šelme, zlu, ktoré  je v nás, okolo nás. Tak teda verš, ktorý som citovala pred chvíľou – 13. verš – je možnou odpoveďou na naše závislosti. „Ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“ Nejde o našu pevnú vôľu, ktorou máme víťaziť nad našimi slabosťami, ale o silu, ktorá je mimo nás a predsa v nás, ak sme deťmi Božími.

Úlohe Ducha Svätého pre život jednotlivca v slobode je venovaný aj druhý text z 8. kapitoly Rimanom, 26.–28. verš. Je tu predstavený ako osoba, ktorá je vyslaná na pomoc našim slabostiam. Keď strácame orientáciu, dokonca keď strácame chuť modliť sa a zápasiť, hľadáme správne slová pre svoju situáciu, je tu on, ktorý sa modlí za nás, prihovára sa u Otca v súlade s Jeho vôľou. Prejavuje sa tak v ešte oveľa hlbších súvislostiach Božia láska voči nám, ľuďom.

 Porovnávanie závislostí

Sme rôzni, máme rôzne osobnostné vybavenie. Naše silné a slabé stránky sú tiež rôzne, rovnako odlišné sú aj naše sklony k zlému. Niekto nevie odolať alkoholu, niekto zas klebeteniu. Pre toho, kto má náchylnosť k pýche, nemusí byť problémom pornografia, tomu, kto zápasí s túžbou po vplyve a moci, nemusí nič hovoriť závislosť na chemických látkach. Napriek tomu máme takmer všetci tendenciu porovnávať svoje slabosti s inými tak, že z toho vyjdeme ako víťazi. Ako hovoril môj otec, zvykneme porovnávať svoje silné stránky so slabosťami nášho blížneho, a vtedy je výsledok pre nás viac ako priaznivý. Na to, aby sme budovali svoj osobný charakter a zároveň vytvárali bezpečné a láskavé prostredie pre iných ľudí, je toto porovnávanie niečím, čomu by sme sa mali vyhnúť. Naše slabosti, tak ako aj slabosti druhých ľudí by nás mali skôr viesť k pokore a opatrnosti. Nikdy nevieme, čo zobudí tú šelmu. Povyšovať sa nad druhého človeka je dosť krátkozraké. Veľmi by som si priala, aby  náš zbor bol spoločenstvom, ktoré je otvorené prijať ľudí s ich slabosťami, s ich problémami. Znamená to, že budeme ochotní zdieľať naše životy s druhými ľuďmi, pripravení s nimi niesť ich zápasy bez povyšovania sa a pohoršovania sa nad nimi; lebo nám bolo odpustené, my sami poznáme hĺbku našich previnení aj cenu milosti. Dobrým nástrojom, kde sa takáto podpora môže odohrávať, sú menšie skupiny, ktoré fungujú v našom zbore pod názvom Korint. Tu je priestor na zdieľanie sa o našich osobných zápasoch, o našich malých víťazstvách, priestor na vzájomné modlitby a na náš duchovný rozvoj. Ale nech sú aj naše príležitostné priateľské stretnutia naplnené duchom lásky, snahou pochopiť, hľadať dobré na druhých ľuďoch, hľadať cestu, ako pomôcť; nie sa povyšovať a odsudzovať.

 Zhrnutie

Pre život v slobode je potrebné:

• priznať si, že mám problém
• prijať odpustenie
• otvoriť sa pôsobeniu a vedeniu Ducha Svätého
• postaviť sa k pokleskom a závislostiam druhých ľudí v pokore

Nech nás vedie Boží Duch, nech nás napĺňa úžasom nad Božou láskou a milosťou, nech nás vedie v slobode Božích detí. Aby sme  neodchádzali od Ježiša smutní. Amen.