Milan Prišťák      (Žije v obci Jur nad Hronom.
                                Vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre.
                                Pracujev poľnohospodárskom družstve ako zootechnik.
                                Je majiteľom chovnej stanice newfoundlandských psov.
                                Je členom CB v Leviciach, kde slúži ako člen staršovstva
                                a tiež vedie biblickú skupinku.)

     Odznelo v CB Levice

Bolesť je nepríjemný telesný pocit, ktorý pozná každý z nás. Môže to byť telesný pocit vyvolaný chorobou a poranením, alebo duševné utrpenie, žiaľ, trápenie. Ktorá bolesť je horšia? Asi väčšina povie, že tá vnútorná. Bolesť cíti len ten, kto ňou trpí a dokáže urobiť zo života peklo nielen tým, ktorí ňou trpia, ale aj ich blízkym. Beatrice Sparks (terapeutka a spisovateľka) vraví: „Myslela som si, že iba mňa všetko bolí, ale som len čiastkou stonajúceho ľudstva. Dobre, že tieto rany nekrvácajú, inak by bol svet veľmi krívajúci.“ Bolesti sa nevyhneme a nevyhli sa jej ani ženy v Elimelechovej rodine, ktorých viera bola preverená práve nepríjemnou bolesťou.  

Rozbité sny (1–5)

 Ľudia radi snívajú o budúcnosti. Predovšetkým mladí ľudia. „Ožením sa, vydám sa, pôjdem pracovať“ a majú reálnu predstavu o tom, ako to bude. Ale ako žiť, keď sa sny o manželstve, práci, atď. rozplynú a miesto toho vás zastihne krutá realita, o ktorej ste ani nesnívali? To sa stalo Noémi a jej nevestám.

Drahá cesta

Hlad ich donútil opustiť Betlehem a ísť k pohanom. Betlehem znamená „dom chleba“.  Oni to opúšťajú, ale je to objektívna situácia. Hlad je hlad a donúti človeka cestovať. Nedá sa to považovať za chybu. Aj dnes ľudia cestujú za prácou aj do zahraničia a nie je na tom nič zlého. Sú vo veľmi ťažkej situácii. Taký je život. Čo je však dôležité – ostať aj tam izraelcom/ kresťanom.

Ale táto cesta sa skončila draho. Pre Elimelecha, pre jeho synov, ale aj pre ženy. Muži zomrú a ženy zostanú samy. Ako sa mohla cítiť mladá snívajúca žena Rút, ktorá mala predstavu o rodine, deťoch, manželskom živote? Zrazu je všetko preč. Ostáva len bolesť a beznádej. Podobnú stratu prežila Noémi, ktorej sen o budúcnosti sa stratil v zemi spolu s jej mužom a synmi.
Možno si aj ty v podobnej situácii. Tvoje sny o rodine, práci padli ako domček z karát. Sny vystriedala len bolesť a beznádej. Asi prvá otázka je: Prečo ja, Bože?

 Boh nás nechráni od trápenia a bolesti, ale v trápení a bolesti (Fazekaš)

A to je rozdiel. Takmer nikto z nás nie je ušetrený od vnútorného krvácania, ktoré spôsobuje bolesť. Zostávajú tri ženy bez budúcnosti, a možno rovnako ako im, zrútili sa aj naše sny.

Neistá budúcnosť

Bolesť sa znásobuje s beznádejou. Niet žiadnej budúcnosti. Nemám žiadnu možnosť. Postavenie osamelých žien bolo ťažké. Žena bez sociálnych podporných prostriedkov, bez nádeje na budúcnosť; jediná možná cesta cez Noéminých prípadných ďalších synov odpadá, lebo je už stará. Rút, Orpa a Noémi sa po snoch o rodine prebudia v krutej realite. A pýtajú sa: Čo budeme robiť? Ako a kde žiť? Toto je typický obraz života. Rozbité sny a neistá budúcnosť. Človek narodený zo ženy žije krátko, ale je plný súženia.“ (Jób 14, 1)
Takýto stav – takéto alebo podobné rozbité sny – prežívajú mnohí z nás. Niekedy je to ako dôsledok zlého rozhodnutia, inokedy sa ocitneme v dianí ako súčasť Božieho plánu.
Vynára sa otázka, čo s tým. Ako žiť ďalej? Ako žiť s bolesťou, alebo ako ju prekonať? To je výzva pre náš ďalší život.

Ani kresťanom sa nevyhýba trápenie a bolesť. Mal si očakávanie, sny a zrazu si sa ocitol v beznádejnej situácii. Rozmýšľaš, čo si urobil. A možno naozaj nič, len si sa ocitol uprostred neskutočnej bolesti a uprostred neriešiteľnej situácie. Aj taký je život.

Rozhodovanie o budúcnosti – ťažká voľba (6–13)

 Hovoríme o troch ženách bez budúcnosti. Noémi, Orpa a Rút. V bolesti sa musia rozhodnúť, čo bude ďalej. V ťažkom období straty mali aspoň jedna druhú. Medzi nimi bol veľmi krásny vzťah. Veľmi prekvapujúce je, že tri ženy (svokra a nevesty) sa takto dobre znášajú. To o niečom svedčí. A ešte väčšie prekvapenie je, že sú to ženy – pohanky. Ohromný príklad pre nás, kde si často v rodinách svokry a nevesty nevedia prísť na meno a nezriedka sú vzťahy svetských ľudí lepšie ako nás kresťanov. Je dobré, ak máš v bolesti niekoho blízkeho. Je tu však čas niečo urobiť – rozhodnúť sa, čo ďalej.

Noémi sa vzdáva

Noémi sa ako prvá rozhodla, čo robiť. Vzdáva to. Dopočula sa, že Boh dal svojmu ľudu chlieb, požehnala obe nevesty a poslala ich domov. Nevidí žiadnu nádej. Je stará a nevie zaručiť svojim nevestám žiadnu budúcnosť. Bolesť jej zviazala vieru v Boha.

Bolesť dohnala Noémi k ústupu. Je koniec, niet nádeje. Ženy sa často rozhodujú emotívne, ale ani muži nie sú v takých situáciách hrdinami. Všetci a často robíme chyby, keď sa rozhodujeme na základe našich pocitov. Bolesť nám môže zakryť správny pohľad na život. Beznádej, vzdanie sa bez boja môže človeka stáť aj život.
Príklad: Vzdať to bez boja stálo istého človeka život. Z nedbalosti ho zavreli do chladiaceho boxu. On, vidiac, že sa do rána nedožije, napísal list na rozlúčku. Ráno ho našli mŕtveho. Mŕtveho – napriek tomu, že box sa pokazil a nechladil. Ten človek mohol prežiť. Zabila ho beznádej.
Cítiš sa ako Noémi? Máš v sebe bolesť a niet riešenie? Nevzdávaj sa bez boja.

 Orpa sa vracia späť

Orpa sa rozhodla ako druhá – uniknúť späť. Nevykročila dopredu, ale vrátila sa k starému spôsobu života. Milovala síce svokru, ale viac milovala vlastné ja, vlastných bohov. Bola Moábkou a jej srdce sa nezmenilo. Orpa si síce vytvorila dobrý vzťah, ale nezbadala Noémin pravý charakter. Nezbadala v nej človeka, ktorého je dobré nasledovať. Žila síce pri nej, ale nevidela a nepočula. Pre Orpu boli dôležitejšie rodina, deti, krajina jej bohov. Urobila „gesto lásky“, pobozkala svokru a vykročila späť. Bozk je ľahké dať, ale prakticky milovať aj napriek okolnostiam je ťažšie. Prirodzená náklonnosť ešte nie je dostatočná na to, aby urobila rozhodnutie pre Boha. Musí tu byť niečo viac ako náklonnosť. Priateľstvo a náklonnosť sú dobré, ale nestačia, tak ako nestačí len sedieť v kostole alebo hľadať si „veriaceho“ partnera. Je veľkým požehnaním, ak je medzi ľuďmi náklonnosť spojená s Božím vedením. Bolesť, ktorú Orpa prežila, bola silnejšia ako láska k Noémi. Bolesť spôsobila, že sa bála o budúcnosť a radšej sa vrátila k starému „istému“ spôsobu života.

Vedie aj nás bolesť späť k starému spôsobu života? Vraciame sa späť robiť svoje veci? Prečo? Lebo naše srdce nie je cele oddané Bohu. Pre nás sú dôležitejšie veci, ktoré vieme bez veľkej námahy uchopiť a pochopiť. Aj pre nás je ľahšie urobiť lacné gesto lásky po spočítaní nákladov, ako úplne priľnúť k Pánovi. Orpa možno dosiahla, čo chcela a mala ľahký pekný život. Ale viac už o nej v Biblii nečítame.

„Skúsenosti straty nemusia byť určujúcim momentom nášho života. Určujúcim momentom môže byť naša reakcia na stratu. To, čo urobíme.“ Toto povedal človek, ktorý pri autonehode stratil matku, ženu a dcéru.

Nevieme, čo nás postihne, nevieme, čomu budeme v živote čeliť, ale môžeme si vybrať. To, ako zareagujeme na výzvu.

Strata a bolesť prinášajú zisk (14– 22)

 Rút vykročí dopredu

... a pokračuje, napriek tomu, že nevie, čo prinesie budúcnosť. Je isté, že tak ako Orpa, aj Rút videla Noémin nesebecký charakter. Ale na rozdiel od Orpy videla niečo viac. Jej vzťah s Bohom. A hovorí: „Tvoj ľud bude mojím ľudom, tvoj Boh bude mojím Bohom.“ Za morálnymi vlastnosťami videla niekoho, kto jej tie vlastnosti dáva. Aké je krásne, keď ľudia vidia na nás vlastnosti a niečo, čo si nevedia vysvetliť, čo ich však priťahuje. Rút často počúvala o Bohu od Noémi, ktorá však o ňom nielen rozprávala, ale s ním aj žila.

Aj Rút takto svokra Noémi otestovala. Ak pôjde s ňou, nemá šancu na budúcnosť, lebo jej manžel zomrel. A práve tu vidíme silu jej charakteru. V utrpení a smútku našla šťastie. Rút je v tomto pre nás príkladom. Aj ona bola mladá a plná snov. Aj ona stratila všetko a mala možnosť vrátiť sa. Ale našla šťastie a nádej v Bohu. Tam, kde je bolesť, sa ťažko hľadá nádej v niečom, čo nevidíme. My chceme rukolapný dôkaz a najlepšie hneď. Ale viera, testovaná v bolesti, prináša šťastie, ktoré nič iné nemôže dať. Sme ochotní takto nasledovať Krista napriek ťažkostiam?
Rút opustila aj svoju švagrinú. Možno mali úžasný vzťah, ale predsa Orpino rozhodnutie nemalo na ňu vplyv. Aj na nás majú naši blízki a priatelia veľký vplyv a môžu ovplyvniť naše vážne rozhodnutia. Noémi nepovedala nič. Aspoň slová povzbudenia – ale ona mlčí. Ale ani tichá Noémi ju neodradí.
To je absolútna oddanosť a odhodlanie (14–15). Problém a neistota ju priviedli k Bohu. Jej srdce bolo zmenené a ona bola ochotná ísť do neznáma. Bol to nový záväzok.

Nová krajina, nové možnosti (17) 

Rút otvorene vyznala svoju vieru. Pamätajme na to, v akom stave. Pohanka a vdova bez nádeje na budúcnosť. Ani chudoba, ani smútok neboli prekážkou.
Rút na rozdiel od Orpy nevidela a neuprednostňovala len rodinu a deti, ale videla Boha, ktorého ctila Noémi. Chcela ho ctiť aj ona, napriek neistej budúcnosti. A to je najväčší poklad, ktorý všetka tá bolesť a strata priniesla. Nemala ani potuchy, že toto rozhodnutie ju urobí pramatkou Dávida a neskôr aj Pána Ježiša.
Rút nám dáva príklad, ako sa máme rozhodnúť v bolesti. Neobviniť Boha, ale dúfať v Neho, lebo On má všetko v rukách. Ukázala, ako zanechať starý spôsob života, ako sa nechať viesť a ukázala túžbu žiť s Božím ľudom. A to všetko bez obmedzenia.

Pre toho, kto vidí cieľ
... uvediem jeden príklad zo ZOH. Slovinka Petra Majdičová. Pre pretekárku sa súťažný deň vo Whistleri začal ako v zlom sne. Pri rozcvičke pred kvalifikáciou utrpela tvrdý pád, narazila si pravý bok a všetko nasvedčovalo tomu, že preteky sú pre ňu stratené. Slovinka sa však odmietla vzdať, zaťala zuby a vydala sa na cestu plnú bolesti a utrpenia. Až po pretekoch lekári zistili, že si pri páde zlomila štyri rebrá. Napriek hendikepu úspešne absolvovala kvalifikáciu, štvrťfinále, semifinále i finále s vytúženou odmenou. Dobehla do cieľa ako tretia. „Ľudia, ktorí si niekedy zlomili rebro, vedia, ako veľmi to bolí. A ja som si ich zlomila štyri. Počas pretekov to bolo hrozné, pociťovala som veľkú bolesť a lieky nezaberali,“ – povedala pre slovinské médiá Majdičová, ktorú museli v cieli zakaždým kriesiť. Počas finále to vraj chcela v jednom momente už zabaliť, ale vidina medaily ju hnala ďalej. „Stráviť tri hodiny v bolestiach, a ešte k tomu bežať, to je niečo neskutočné. Nečakala som, že za týchto okolností získam medailu, ale veľmi som po nej túžila,“ – pokračovala vicemajsterka sveta z roku 2007.

Prežívaš obrovskú bolesť, už nevládzeš a chceš skončiť? Nič na bolesť nezaberá? Spomeň si vtedy na cieľ. Prajem všetkým nám takú túžbu, húževnatosť a vytrvalosť dostať sa do cieľa –do nebeského kráľovstva –, ako mala táto športovkyňa. Nech nás žiadna bolesť nezastaví od túžby dostať sa do cieľa.                                                                                                                                                                                       

Záver 

Toto je príbeh o bolesti, ktorá postihla jednu rodinu. Ich rozbité sny a beznádej ich viedli k tomu, aby sa rozhodli. Noémi sa rozhodla ako prvá, ale bolesť ju pritlačí k zemi a vzdáva  sa. Nevidí poklad, ktorý má vedľa seba vo svojej neveste Rút.

Orpa síce vykročila, ale bola Moábka a to ju presvedčilo vrátiť sa späť. Nevidela žiadny zmysel nasledovať Noému, žiť s jej ľudom a nasledovať Boha.

Rút s rozbitým snom o rodine spoznala Boha a v ťažkej chvíli sa rozhodla nasledovať Boha, svoju svokru a žiť s jej ľudom. Bez záruky, a to na celý život.

V bolesti sa narodila jej viera a bola odmenená už tu na zemi. Ale asi najväčšou odmenou bolo to, že sa stala pramatkou Dávida a Pána Ježiša, ktorý sa svojou smrťou stal našou spásou.