Časopis Dialóg

   Štefan Markuš       

  (Vedec, publicista, bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku.
    Bol tajomníkom RCB v SR, člen zboru CB v Bratislave-Cukrová.)

Odznelo 16. 3. 2014  v CB vo Sv. Jure. 

Kristova cirkev nie je homogénna inštitúcia – skôr je zmesou rozlične mysliacich ľudí. O tejto skutočnosti svedčí aj prvý list apoštola Pavla do Korintu. Cirkev bola od počiatku zrodu názorovo pestrá. Možno nás to prekvapuje. Apoštol klasifikoval členov cirkevného zboru. Jedných označil za telesných (iné preklady používajú výraz živočíšny človek, resp. prirodzený človek), druhých za nedospelých a ďalších zaradil medzi duchovných ľudí. Apoštol kresťanské spoločenstvo roztriedil do troch kategórií. Samozrejme sa pýtame: Kto je kto? A navyše nás zaujíma, kedy sa stáva telesný človek duchovným a kedy sa nedospelý mení na dospelého.

 Kto je kto?

1.  Telesný človek (1K 2, 14) podľa apoštola nemá poznanie o duchovnom svete a je ovládaný prírodnými inštinktmi. Telesní ľudia „...žijú v tele, a nemôžu sa páčiť Bohu.“ (R 8, 8) Nepanuje nad nimi všemocný Boh, lebo „neodvrátili sa od tmy a od satanovej moci k Bohu.“ (Sk 26, 18) Podliehajú telesným vášňam a sú „od prirodzenosti deťmi hnevu“ (Ef 2, 3), navyše telesní ľudia nerozumejú Božím cestám, pretože „veci Božieho Ducha sú im bláznovstvom“ (1K 2, 14), hovorí apoštol na iných miestach Písma. Apoštol Jakub dokonca píše, že telesní ľudia sú spojení s bezbožným svetom a nevadí im, „že priateľstvo so svetom je nepriateľstvom proti Bohu.“ (Jk 4, 4)
2. Duchovný človek má – na rozdiel od telesného – poznanie. Dokáže rozsudzovať a dokáže „...posudzovať všetko...“ (1K 2, 15; 3, 1) Je znovuzrodený a pozná pravidlá duchovného života. Apoštol sa sám medzi takých zaraďuje. Vyhlasuje, že „žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha.“ (R 8, 4) Duchovný človek verí v Ježiša Krista, dôveruje vedeniu Duchom a odoláva zmyslovým túžbam. Z vlastnej skúsenosti svedčí, že „všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia.“ (R 8, 14) Je to človek, ktorý Pána Ježiša „miluje celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“  (Mt 22, 37)
3. Nedospelý človek je polovičný kresťan. Je to človek, ktorý sa s Bohom síce stretol, ale ešte sa úplne nevzdal svojej hriešnej minulosti. Nebojuje o dokonalosť a problém pokánia mu je cudzí. Pavol tejto skupine pripomína, že sa chovajú telesne a „konajú priveľmi ľudsky“ (1K 3, 3) – teda neduchovne. Namiesto toho, aby odolávali pokušeniam, vládne medzi nimi „závisť a svár“. Robia kompromisy so svetom. Zo spoločenstva však neodchádzajú, chcú zostať v prostredí Božieho spoločenstva. Nedospelý človek je teda nerozhodný kresťan, váhajúci, ktorý nedokáže chodiť z presvedčenia po Božích cestách.

Z uvedenej kategorizácie ľudí vystávajú dve dôležité otázky:

1.  Kedy a ako sa telesný človek mení na človeka duchovného?

2.  Ako a kedy sa nedospelý kresťan stáva dospelým a duchovným človekom?

Odpovede vyplývajú z Pavlovho odporúčania. 

1. Kedy a ako sa telesný človek mení na človeka duchovného?

Pri hľadaní odpovede si musíme prisvojiť základnú tézu, ktorú apoštol Korinťanom zdôrazňuje. Telesný ľudia podliehajú obmedzeniam. Mnoho vecí nevedia. Apoštol túto skupinu ľudí však nepokladá doslovne za „diablom ovládaných ľudí“. Žijú bez poznania niečoho, čo ich myseľ a srdce ešte nezasiahlo. Nedokážu rozpoznať vyššie dimenzie ľudskej existencie. Preto odmietajú duchovný svet. „Neprijímate veci Božieho Ducha,“ – hovorí apoštol, a „sú vám bláznovstvom a nemôžete ich poznať.“ Duchovné veci sú rozpoznateľné iba prostredníctvom Božieho Ducha, ktorým telesný človek musí byť osvietený. Rozpoznateľnosť duchovného sveta je pritom darom od Stvoriteľa. Odmena prichádza pri akte znovuzrodenia a totálnej konverzie. Duchovný človek je nanovo narodený („ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ – J 3, 3) a tým sa stáva novým stvorením („preto ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením“ – 2K 5, 17). Duchovný človek prijíma Božie ospravedlnenie skrze vieru v Krista („všetko pokladám za stratu pre vznešenosť Krista Ježiša, môjho Pána. Pre neho som všetko ostatné stratil a pokladám to za odpad, aby som získal Krista a bol v ňom ako človek bez vlastnej spravodlivosti... aby som mal spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere“ – Flp 3, 8-9). Z milosti začína rozumieť evanjeliu – dobrej zvesti, ktorú priniesol na zem Boží syn. Zázračná premena telesného človeka nastáva pri akceptácii zvesti evanjelia. Spomeňme si na slová, ktorými Pán Ježiš predstavil svetu svoj program spásy:

„Ježiš prišiel do Galiley a hlásal evanjelium. Vravel: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte v evanjelium.“ (Mk 1,14-15)

Úryvok z Ježišovej programovej reči je mimoriadne poučný. Jednak preto, lebo je prvým zaznamenaným prejavom Ježišovej verejnej služby. Potom preto, lebo Ježišovu reč evanjelista Marek dvakrát pomenoval evanjeliom, teda „dobrou správou“. Pán Ježiš najprv niečo prehlásil, potom učinil výzvu vo forme „Kajajte sa a verte v evanjelium“.

Deklarácia sa týkala príchodu kráľovstva. Iste, Boh Izraela bol a je odnepamäti kráľ, ktorý od večnosti vekov vládne nad prírodou aj dejinami sveta. V Starej zmluve sa často ozýva pôsobivé volanie „Boh kraľuje“ (napr. Ž 47, 9). Proroci ale predpovedali dobu, kedy Hospodin zostaví všeobecnú a zvrchovanú vládu nad celým stvorenstvom. Na čele nového kráľovstva bude Mesiáš. Rozšíri sa po celom svete a bude trvať naveky. Ľudia raz budú podliehať novej ústave v teokratickom kráľovstve so zmenenou identitou.

Ježišovou radostnou správou bolo to, že Božie kráľovstvo sa priblížilo. Ježiš nepovedal, že už prišlo, pretože jeho plnosť mala iba nastať. Jeho kráľovstvo prichádzalo narodením Boha do ľudského tela. A čo viac, ľudia môžu Božie kráľovstvo „prijať“, alebo do neho „vstúpiť“, a to skrze pokánie a vieru tak, že sa rozhodne oddelia od každého vedomého hriechu a vierou i oddanosťou sa primknú k Ježišovi ako svojmu Kráľovi.

Podobné hlásanie evanjelia je vzorom pre skutočnú evanjelizáciu. K takejto činnosti sme vyzvaní všetci. Predsa Pán Ježiš pri odchode z tejto zeme svojim nasledovníkom zanechal príkaz: „Choďte a učte všetky národy... učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28, 19) Aj my by sme mali našou zvesťou jasne hlásať evanjelium o Kristovom diele, ukrižovaní, vzkriesení a vláde – a v neposlednom rade ľudí vyzvať, aby sa obrátili k Bohu. Proklamovanie evanjelia a výzva k sebe nerozlučne patria. Ak telesný človek dokáže v plnej miere absorbovať obsah Kristovej zvesti, zaháji sa proces stávania sa duchovným človekom.

Slovo evanjelizovať je veľmi vážne slovo, ktoré postmoderná doba vyprázdňuje. Uprednostňujeme evanjelikálnu interpretáciu, ktorá súvisí s pochopením významu samotného slova. Anglická duchovná literatúra pre pochopenie obsahu slovesa „evanjelizovať“ používa metaforu počiatku abecedy. Jej prvé tri písmená pokladá za akronymy. ABC: A = admit (pripusť), B = believe (uver), C = Christ (Kristus). Zmysel kresťanstva je ukrytý v začiatočných písmenách abecedy: (A) – pripusť, že pre svoj život potrebuješ pomoc, (B) – uver, že pre tvoj problém existuje riešenie, (C) – tým jedinečným riešením je Kristus. Duchovný život človeka sa začína rozvíjať, keď si prisvojí túto realitu.

Odpovedať na druhú otázku je ťažšie. 

2. Ako a kedy sa nedospelý kresťan stáva dospelým a duchovným človekom?

Pri vyslovení otázky sa pýtame, či sa problém netýka nás osobne. Mňa a teba. Sme členmi cirkvi, chodíme pravidelne do kostola a možno s prekvapením čelíme otázkam: Sme v plnom rozsahu ovládaní Božím Duchom? Existuje nejaká neistota? Predsa viditeľné hriechy nepáchame. Snažíme sa žiť mravne a čestne. Problémy vrážd, nevery a smilstva nie sú na programe našich dní. Nesprávame sa neeticky ani nespravodlivo a nezdá sa nám, že sa vedome prehrešujeme voči desatoru. Vedieme usporiadaný rodinný život. Pripúšťame iba pocity, že duchovne niekedy stagnujeme, nerastieme a často zapochybujeme, či jednáme ako znovuzrodení kresťania. Občas sa nahneváme, niekedy pripustíme, že sme jednali nečestne, niekedy aj zaklameme, objavia sa i narušené vzťahy. Jednoducho, s prejavmi „telesnosti, závisti a sváru“ zápasíme a tu i tam im aj podliehame. Môže sa nám dokonca prihodiť, že k mravným poklesom vo vnútri spoločnosti sme ľahostajní a tolerujeme veci, ktoré by sme nemali. „Dokonca počuť, že je medzi vami smilstvo,“ – konštatuje Pavol. Zvestovanie Božieho slova neberieme vždy s maximálnou vážnosťou. Apoštol vie, že „niektorí sa začali povyšovať, akoby som k vám už nemal prísť.“ Dokonca sa pravotíme, podávame podnety na súdy s banálnymi záležitosťami. Neobviňuje nás výčitka, že i medzi nami „...brat sa súdi s bratom?“ Apoštol menuje aj nezhody v rodinách („vyskytujú sa medzi vami roztržky“) a ovplyvňovanie svetskou filozofiou („lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom“), dokonca spomína aj odmietanie učenia apoštolov („ak si niekto myslí, že je prorok, nech vie, že čo ja vám píšem, je Pánov príkaz“). Apoštol Korinťanom preukázateľne vyčíta, že „ste ešte stále telesní.“ Ako reagujeme na výčitky apoštola? Nie sú náhodou relevantné aj u nás?

Pozrime sa teraz, aké rady a východiská má apoštol pre cirkevné spoločenstvo, ktoré neoznačkoval veľmi lichotivo.

Všimnime si, že napriek vyčítavým až karhavým slovám apoštol „nedospelých“ členov korintského zboru nazval láskavo „bratmi“. Vie, že k dospelosti vedie dlhá cesta. Pripomína im, že pri prvej návšteve ich „...kŕmil... mliekom, nie pevným pokrmom... ba ešte ani teraz nemôžete.“ Čo tým hovorí? Ak sa dieťa časom nenaučí prijímať silnejšiu potravu, niečo nie je v poriadku. Podobne je to s novoobrátenými kresťanmi. Hovorenie, že „ja som Pavlov a druhý zase Apollov“ nesvedčí o dospelosti. Jeden sadil, druhý polieval. To je pravda, ale k dospelosti vedie cesta, na ktorej sa učíme, že rozsievač a polievač nie sú najdôležitejší. Dôležité je tajomstvo rastu a predovšetkým to, kto ručí za dospievanie. Medzi rozsievačom a polievačom existuje spojitosť, lebo sú previazaní. Všimnime si vetu: „My sme totiž Boží spolupracovníci; vy ste Božia roľa a Božia stavba.“ Budúcnosť diela drží vo svojich rukách iba Boh, lebo iba „Boh dáva vzrast.“

Apoštol trikrát spomína Božiu účasť na raste kresťana. Rozsievač  s polievačom sú spolupracovníkmi Boha. To znamená, že sa na nich nesmieme pozerať ako na nejakých samozvancov. Zasluhujú si náš rešpekt aj úctu.

My sme zase Božia rola a Božia stavba. Všetci sme súčasťou tejto nehnuteľnosti. Nepatríme rozsievačovi ani polievačovi. Patríme Bohu a iba ON zabezpečuje istoty a úspech zajtrajška. Hovoríme o predpokladoch duchovného rastu a o podmienkach premeny nedospelého človeka na dospelého duchovného jedinca.

Predpoklady pre premenu sú dôležité. Pavol založil na Božej roli v Korinte pevné základy („ktorým je Kristus“) a Apollo sa o tieto základy staral (polieval a strážil ich). Na Božej roli má ale vyrásť Božia stavba. Chrám – Kristova cirkev. Kto kompletizuje takú stavbu? Každý z nás. Ja i Ty. Kladieme rôzne stavebné materiály na pevne zakotvené základy. Niekto zlato, iný striebro, ďalší zase drahokamy. Niekto prinesie však aj drevo, seno či slamu. Sme dodávateľmi rôzneho stavebného materiálu na stavbu. A nie je jedno, čo dopravujeme. Aký je náš príspevok? Všetky stavebné materiály podliehajú skúške. Niečo vydrží, niečo zhorí. Niekto bude za trvalý a cenný materiál pochválený, iný zase vyhrešený. Každý je zodpovedný za svoj produkt a výkon.

A tu by sme už mohli formulovať odpoveď na otázku v titule. 

Ako nebyť telesným kresťanom? Odpoveď je ukrytá v apoštolovom odkaze korintským kresťanom. Stávanie sa duchovným kresťanom je proces. Teda nie je to instantný akt, ale prebiehajúci dej v čase pri neustálom prinášaní stavebného (kvalitného a cenného) materiálu na Božiu stavbu. My sa stávame spolupracovníkmi Boha pri formovaní našej budúcnosti. Pre všetkých tu vyvstáva dôležitá otázka: Čím prispievame do Božej stavby? Ak iba odpadom, drevom, senom a slamou, potom efektívne nerastieme. Lebo nie všetko, čo dopravíme, pretrvá. Všeličo zhorí. Ak prinášame nehorľavé materiály, stavba rastie a pevnie. Investujme do kvality!