Časopis Dialóg

Evanjelikalizmus v kontexte protestantskej teológie - Ondrej Prostredník

 

 

Mgr. Ondrej Prostredník, PhD.

pôsobí ako pedagóg na Katedre Novej zmluvy na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského a šéfredaktor časopisu Cirkevné listy.
Popri novozmluvnej teológii sa venuje štúdiu ekumenických a medzináboženských vzťahov. 

 

 

V nasledovnom príspevku sa pokúsime podať pohľad protestantskej teológie (s dôrazom na luteránsku) na evanjelikalizmus. Po chronologickom vymedzení, ktoré zároveň načrtne definíciu evanjelikalizmu, načrtneme hlavné špecifiká evanjelikalizmu, ktoré z neho robia samostatný prúd v protestantskom teologickom myslení.

Evanjelikalizmus sa v dobe globalizácie môže javiť ako do istej miery homogénny fenomén. Pohľad do dejín však naznačuje, že evanjelikalizmus vznikal ako hnutie výrazne ovplyvňované odlišnými kultúrnymi kontextami. Pre lepšie pochopenie evanjelikalizmu a stanovísk protestantskej teológie k tomuto fenoménu si všimneme postupne evanjelikalizmus v štyroch odlišných kontextoch: v Spojených štátoch amerických, v Anglicku, v Nemecku a na Slovensku.

 „Great Aweaking“ v USA

Vznik evanjelikalizmu v USA je spojený s hnutím osobnej obnovy a s tzv. „veľkým prebudením“ (Great Aweaking) v 18. storočí. Išlo najmä o kazateľskú činnosť Jonathana Edwardsa (1703 – 1758) a Georga Whitefielda (1714 – 1770). Pod vplyvom ich činnosti sa ľudia v protestantských cirkvách a v anglikánskej cirkvi postupne začali označovať ako evanjelikáli, ktorí kladú veľký dôraz na osobné obrátenie, na dielo Ježiša Krista na kríži, na ústredné postavenie Biblie v živote kresťana a na záväzok k evanjelizačnej a misijnej činnosti. V 19. storočí sa evanjelikalizmus rozšíril v USA natoľko, že už bolo možné hovoriť o celých cirkevných zboroch ako o evanjelikálnych a týmto pojmom sa začali označovať aj niektoré denominácie. Začiatkom 20. storočia bolo evanjelikálne hnutie už veľmi dobre organizované. Pričinil sa o to najmä William Dodge (1805 – 1883), ktorý koncom 19. storočia viedol americkú pobočku medzinárodnej Evanjelickej aliancie. V jej prostredí vzniklo množstvo teologických diel a rozvinula sa významná misijná činnosť.[1]

V polovici 20. storočia však dochádza vo vnútri Evanjelickej aliancie v USA k teologickému napätiu medzi fundamentalistami a modernistami, ktoré sa z presbyteriánskej cirkvi rozšírilo na všetky protestantské cirkvi. Podstatou sporu bola otázka, či je kresťanská viera zlučiteľná s modernými vedeckými objavmi. V roku 1922 túto otázku predniesol vo svojej kázni baptistický kazateľ Harry Emerson Fosdick (1878 – 1969) a načrtol dve skupiny kresťanov. Ako liberálnych kresťanov označil tých, ktorí sa snažia zosúladiť nové objavy v oblasti histórie, prírodných vied a teológie s kresťanskou vierou. Ako fundamentalistov označil tých kresťanov, ktorí sa odmietajú zaoberať týmito novými objavmi a svojvoľne vytvárajú hranice toho, o čom sa v cirkvi už nesmie diskutovať. Fosdick sa zasadzoval za to, aby cirkev dokázala vytvoriť priestor tolerancie a slobody, ktorý umožní pokojné spolužitie týchto dvoch skupín kresťanov.[2] Kým mnohé cirkvi v USA takýto priestor dokázali vytvoriť, mnohé to nedokázali a viedlo to k ich postupnému deleniu. Tento proces napokon viedol aj k rozpadu americkej Evanjelickej aliancie v roku 1944. Rozhodujúcu úlohu v evanjelikálnom hnutí v USA preberá v roku 1942 Národná asociácia evanjelikálov (National Assocation of Evangelicals), ktorá sa teologicky vymedzila voči radikálnym fundamentalistom a priklonila sa k modernistickému prístupu. Na konci 20. storočia tak možno konštatovať zaujímavý posun v príklone Američanov k evanjelikalizmu. Počet Američanov, ktorí patria do niektorej z cirkví, hlásiacich sa k evanjelikálnej orientácii, klesol zo 41% v roku 1900 na 13,8% v roku 1999. Zároveň však počet Američanov, ktorí bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť cítia osobný záväzok k základnému evanjelikálnemu dôrazu, ktorým je misia, sa zo 14% v roku 1900 zvýšil na 27%  roku 1999.[3] Tento fenomén možno vysvetliť rastúcim rozšírením evanjelikálnych cirkevných hnutí, ktoré sú organizačne nezávislé na cirkvách, zároveň však za svojich členov úspešne získavajú evanjelikálne orientovaných členov veľkých protestantských kresťanských konfesií. Ich teologický profil je konzervatívny a angažujú sa v samostatne organizovanej evanjelizačnej a misijnej činnosti. Organizačné napojenie na cirkvi nepovažujú za rozhodujúce a činnosť, ktorú považujú za dôležitú, dokážu úspešne vykonávať aj bez centralizovaných cirkevných štruktúr a ich finančných zdrojov.

 Prebudenie v Anglicku

Európske dejiny evanjelikalizmu sa začínajú písať vo Veľkej Británii, kam sa veľmi rýchlo rozšírili myšlienky veľkého prebudenia z USA. V roku 1846 vznikla v Británii medzinárodná Evanjelikálna aliancia (na Slovensku nesprávne označovaná ako „Evanjelická aliancia“), ktorá sa neskôr premenovala na Svetové evanjelikálne spoločenstvo (World Evangelical Fellowship) a od roku 2001 pôsobí pod názvom Svetová evanjelikálna aliancia (World Evangelical Alliance – WEA). Spor medzi biblickými fundamentalistami a biblickými liberálmi sa prejavil v európskom kontexte v podobe sporu o neomylnosti Písma. V roku 1952 totiž vznikla Európska evanjelikálna aliancia (European Evangelical Alliance – EEA), ktorá zoskupila tých, členov, ktorí mali námietky voči zmienke o neomylnosti Písma Svätého v prehlásení o viere (Statement of Faith), ktoré tvorí základný dokument Evanjelikálnej aliancie. Po viac ako desaťročnej vzájomnej diskusii sa spor urovnal a Európska evanjelikálna aliancia v roku 1968 vstúpila do Svetovej evanjelikálnej aliancie. Vo svojom prehlásení o viere (Statement of Faith) však, na rozdiel od prehlásenia Svetovej evanjelikálnej aliancie, neomylnosť Písma Svätého neuvádza.[4]

História britského evanjelikalizmu je úzko spojená s menom John Wesley (1703 – 1791), ktorý podobne ako Georg Whitefield v USA organizoval misijné podujatia mimo cirkevnej pôdy na verejných priestranstvách. Kým Whitefieldova teológia bola ovplyvnená kalvinizmom, Wesley bol viac ovplyvnený teológiou Jacoba Arminia (1560 – 1609), ktorá určovala teologické myslenie vtedajšej anglikánskej cirkvi. Historici evanjelikalizmu sa zhodujú v tom, že rané štádiá evanjelikalizmu v Británii sa nevyznačovali špecifickou teológiou. To, čo charakterizovalo evanjelikálne hnutie, bola skôr spolupatričnosť jednotlivcov v anglikánskej a presbyteriánskej cirkvi na základe osobných kontaktov a spoločných aktivít, ktoré sa združovali okolo štyroch základných princípov evanjelikalizmu: dôraz na Kristov kríž, obrátenie, autoritu Písma a aktivizmus.[5]   

Počet Európanov, ktorí sa hlásili k evanjelikálnemu hnutiu v roku 1900, sa odhadoval na 12,4% a do roku 1999 stúpol na 24% celkového počtu obyvateľov. Počtom najväčšie skupiny evanjelikálnych kresťanov žijú v Rusku. Nasleduje Taliansko, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Rumunsko a Ukrajina. Zároveň však aj v Európe možno konštatovať podobný trend ako v USA. Počet ľudí združených v cirkvách, ktoré sa organizačne hlásia k niektorej z evanjelikálnych aliancií, klesol z 8% celkovej populácie v roku 1900 na 2,9% v roku 1999.[6]

 V napätí voči ľudovej cirkvi – nemecký príbeh

Kým evanjelikalizmus v Británii stojí v úzkom prepojení s evanjelikalizmom v USA, nemecký evanjelikalizmus píše svoj vlastný príbeh. Na zakladajúcej konferencii Evanjelikálnej aliancie v Londýne sa zúčastnili aj viacerí účastníci z Nemecka, medzi nimi aj Wilhelm Theodor Eduard Kuntze (1789 – 1862). Ten sa v súlade s výzvou zakladajúcej konferencie v Londýne usiloval založiť nemeckú vetvu aliancie. Obrátil sa s výzvou na jednotlivých predstaviteľov cirkví a neskôr aj na účastníkov evanjelického cirkevného zjazdu (Kirchentag) vo Wittenbergu. Jeho prvé pokusy iniciovať široké ľudové evanjelikálne hnutie však evanjelická cirkev v Nemecku odmietla. Nemecká evanjelikálna aliancia (Deutsche evangelische Allianz) vznikla vlastne mimo územia Nemecka v roku 1851 v Londýne počas konferencie Svetovej evanjelikálnej aliancie. Na popud Johanna Heinricha Wicherna (1808 – 1881) ju založili tam prítomní nemeckí účastníci konferencie. Evanjelikálne hnutie v Nemecku si však postupne získavalo prívržencov, ktorí zakladali regionálne združenia.

Rozhodujúci význam začína evanjelikálne hnutie získavať najmä prácou zakladateľky misijného a dobročinného hnutia v Bad Blankenburg. Anna Thekla von Weling (1837 – 1900) pochádzala zo šľachtického rodu a jej duchovným domovom bola ochranovská Jednota bratská. Duchovné prebudenie však prežila v Škótsku. Tzv. blankenburgská konferencia, ktorá sa pravidelne konala v priestoroch, ktoré Anna von Weling vybudovala, postupne nadobudla celonemecký význam s množstvom účastníkov. V roku 1906 sa vedenia blankenburgskej konferencie ujal Ernst Modershon (1870 – 1948) a počet účastníkov konferencie stúpol na 1300. Za jeho pôsobenia sa však začína stupňovať kritika aliancie na adresu durínskej evanjelickej krajinskej cirkvi. V dôsledku tohto napätia Modersohn v roku 1910 odstúpil z vedenia konferencie. V čase prvej svetovej vojny sa práca aliancie utlmila a po nástupe fašizmu a v období druhej svetovej vojny bola činnosť aliancie zakázaná. Činnosť blankenburgskej konferencie obnovil v roku 1947 opäť Ernst Modersohn. Tak vlastne až v povojnových rokoch evanjelikalizmus v Nemecku rozvinul svoju evanjelizačnú a misijnú činnosť, a to aj vďaka častým návštevám Billyho Grahama. Najmä v 60-tych rokoch minulého storočia vzniklo v Nemecku množstvo misijných a evanjelizačných spolkov, ako napr. Evangeliumsrundfunk (ERF), ProChrist, IDEA, Entschieden für Christus (EC), ktoré začínajú písať dejiny evanjelikálneho hnutia v Nemecku.[7]

Evanjelikálne hnutie v Nemecku sa rozvíja vo vzťahu napätia voči práci krajinských evanjelických cirkví. Tento vzťah má rozličné podoby – od vzájomného harmonického dopĺňania sa až po otvorené konflikty. V teologickej oblasti sa toto napätie prejavilo najmä v spore o teologický program Rudolfa Bultmanna (1884 – 1976). Viacerí cirkevní historici sa zhodujú na tom, že práve spor o Bultmannov teologický program odmytologizovania biblického textu v 50-tych a začiatkom 60-tych rokov minulého storočia sa stal impulzom pre vznik evanjelikalizmu ako samostatného hnutia v Nemecku.[8]  

Stigma sektárstva – slovenský príbeh evanjelikalizmu

Dejiny evanjelikalizmu na Slovensku sú úzko späté s prácou sestier Kristíny Royovej (1860 – 1936) a Márie Royovej (1858 – 1924). Kristína Royová bola ovplyvnená štúdiom na slobodnom teologickom seminári vo švajčiarskom meste St. Chrischona. Seminár vznikol ako vzdelávacia inštitúcia Spoločnosti na podporu čistého učenia a skutočnej blaženosti (založenej v r. 1782). Cieľom jeho práce bol teologický zápas proti osvietenstvu a vznikajúcej liberálnej teológii. Kristína spolu so sestrou Máriou založila v roku 1897 abstinentský spolok Modrý kríž, ktorý neskôr svoju činnosť rozšíril na diakonickú a misijnú prácu. Spolok bol zriadený ako vnútornomisijný spolok evanjelickej cirkvi. Štýl práce spolku, charakterizovaný dôrazom na osobné obrátenie, na samostatné zhromaždenia a laický výklad biblického textu však veľmi skoro viedol k vzniku napätia a ostrých názorových roztržiek vo vnútri evanjelickej cirkvi. Pohľad do dobovej evanjelickej tlače naznačuje, že členovia Modrého kríža boli napriek jeho organizačnému napojeniu na evanjelickú cirkev označovaní za sektárov.[9] Evanjelizačná činnosť Modrého kríža priniesla nesporne veľkú obnovu vo vnútri evanjelickej cirkvi a predovšetkým položila základy jej dnešnej diakonickej práce. Zároveň však prispela aj k tomu, že mnohí evanjelici, zasiahnutí prebudeneckou prácou Modrého kríža, buď z vlastného rozhodnutia alebo vypudení odsúdeniami evanjelických farárov odišli z cirkevných zborov a pripojili sa k vznikajúcim zborom baptistov, metodistov alebo neskôr k Cirkvi bratskej. V roku 1949 vyšla vo vydavateľstve evanjelickej cirkvi aj samostatná publikácia s názvom „Skúmanie duchov“. Autor Ján Čierny v nej medzi sekty zaraďuje aj baptistov, metodistov a adventistov.[10] Stigma sektárstva tak vo vzťahu k evanjelikalizmu pretrváva dodnes v povedomí veľkej časti členov evanjelickej, ale aj rímskokatolíckej cirkvi a výrazne zaťažuje ekumenické vzťahy a spoluprácu aj v súčasnosti.

Slovenská pobočka Svetovej evanjelikálnej aliancie vznikla až v roku 1992 pod názvom „Evanjelická aliancia v Slovenskej republike“. Súvisí to zrejme s tým, že v čase, keď sa formoval svetový evanjelikalizmus (koncom 19. a začiatkom 20. storočia), bola konfesionálna scéna na území dnešného Slovenska v rozhodujúcej miere určovaná homogénnymi tradičnými konfesiami, ako sú rímskokatolíci, evanjelici, reformovaní a pravoslávni. Svoju úlohu v neskorom vzniku organizačnej platformy evanjelikalizmu zohrali aj spoločensko-politické podmienky, ktoré vzniku cirkevných hnutí nepriali, resp. ich vznik znemožňovali.

 Teologické hodnotenie evanjelikalizmu

Teologické hodnotenie evanjelikalizmu musí zohľadňovať skutočnosť, že ide o hnutie, ktoré sa programovo formovalo ako hnutie kritiky voči cirkvi a teológii a dôraz kladie na život viery a na všeobecné kňazstvo veriacich. Musíme teda vychádzať z toho, že vzťah evanjelikalizmu k teológii, predovšetkým k protestantskej exegetickej teologickej práci a k systematickej teológii, je porušený. V nemeckom prostredí išlo o námietku evanjelikalizmu voči biblickej teológii Rudolfa Bultmanna, ktorú predstavitelia evanjelikalizmu vnímali ako hrozbu pre život cirkvi. O podobnej situácii možno hovoriť aj v slovenskom prostredí, kde opakovane zaznievajú výhrady evanjelikálne orientovaných kresťanov vo vnútri evanjelickej cirkvi i mimo nej voči tomu, že akademická teológia, založená na princípoch kritického skúmania textu, ohrozuje vieru. Argumentom pre takéto tvrdenie býva to, že protestantská teológia uplatňuje kritický prístup riadený rozumom, a tým nad autoritu zjaveného Božieho slova kladie autoritu ľudského rozumu.

Postoj evanjelikalizmu ku kritickej teológii charakterizuje Friedhelm Jung takto: „Evanjelikáli zdôvodňujú nemožnosť pochopiť biblický text rozumom v súlade so symbolickými knihami reformácie ako dôsledok moci hriechu. Túto moc hriechu však prelamuje obnova človeka Duchom Svätým a tým mu otvára zmysel Písem.“[11] Jung to označuje ako „theologia regenitorum“ (teológia znovuzrodenia) a dodáva, že teológovia, ktorí považujú znovuzrodenie za podmienku správneho pochopenia biblického textu, napriek tomu používajú štandardné teologické a exegetické metódy pri výklade textu. Tento pneumatologický hermeneutický prístup sa však v novšej evanjelikálnej teológii vytráca, a to najmä od čias, kedy sa evanjelikálni teológovia stále jasnejšie vymedzujú voči formujúcej sa charizmatickej teológii.[12] Základný problém, ktorý musí evanjelikálna teológia riešiť, však zostáva. Tým je také zdôvodnenie teologickej práce, ktoré sa vyrovná s programovou výčitkou evanjelikalizmu voči teológii, že teológia nadraďuje ľudský rozum nad Slovo Božie. Ťažkosť riešenia tohto problému veľmi výstižne formuluje Reinhard Scheerer, keď píše, že „kritika evanjelikálov na adresu existenciálnej teológie je oveľa presvedčivejšia ako ich vlastné pokusy o zaujatie teologického stanoviska.“[13]

Napriek týmto ťažkostiam možno z perspektívy protestantskej evanjelickej teológie urobiť pozitívne hodnotenie evanjelikálnej teológie.[14] Nemožno totiž podceňovať jednotiace prvky evanjelikálnej teológie, ktoré sa dajú charakterizovať ako spoločné dôrazy viery a etiky. Rovnako nemožno prehliadať ani rastúcu kreativitu evanjelikálnych teológov, ktorá odráža nielen kritiku a protest proti liberálnej teológii, ale stále viac aj napätie a dialóg vo vnútri evanjelikálneho hnutia. Evanjelikálna teológia sa v súčasnosti nachádza v procese tvorivého vrenia. Krátko po druhej svetovej vojne evanjelikálnu teológiu charakterizoval pocit povolania k ochrane pravdy. V súčasnosti sa evanjelikalizmus vyznačuje rastúcou spoločenskou angažovanosťou. S tým prichádza aj väčšia ochota k intelektuálnej rozhodnosti. Dobrým príkladom tohto trendu je aj práca slovenského evanjelikálneho teológa Pavla Hanesa „Duchovné prebudenie a spoločnosť“.[15] Rastie aj kultúrna relevantnosť evanjelikálneho hnutia. Predovšetkým však možno konštatovať rastúcu ochotu evanjelikálneho hnutia zapojiť sa do ekumenického dialógu s inými kresťanmi a tiež s predstaviteľmi evanjelikalizmu rôznych generácií. Najmä najmladší evanjelikálni teológovia prejavujú ochotu kreatívne pokračovať v interpretácii teologických základov evanjelikalizmu.

Evanjelikálna teológia sa zároveň otvára rôznym hermeneutickým možnostiam pri práci s biblickým textom. Hoci Písmo zostáva „norma normans“ a osoba Ježiša Krista zostáva centrom evanjelikálnej teológie, niektorí evanjelikálni teológovia používajú epistemologické východiská pri posudzovaní skúsenosti Ducha Svätého, pri štúdiu vlastnej tradície alebo vlastného bohoslužobného života. Ďalší evanjelikálni teológovia sa usilujú o dialóg s kultúrou, v ktorej žijú, alebo pestujú postkritické prístupy k štúdiu biblického textu, prípadne rozvíjajú konštruktívnu misijnú teológiu.

Napokon možno konštatovať posun od dominancie reformovanej teológie v evanjelikalizme smerom k rastúcemu záujmu o luteránsku pietistickú teológiu. V súčasnosti nemožno poprieť rastúci význam obnovy cirkevného života pod vplyvom pietistických a letničných dôrazov. V dôsledku toho sa pre teológiu stáva stále dôležitejším dôraz na teologickú interpretáciu vzťahu medzi Bohom a človekom skrze Ducha Svätého. To je priestor pre rastúcu teologickú spoluprácu evanjelikálnej a protestantskej teológie aj napriek všetkému, čo z minulosti zaťažuje ich vzájomný vzťah.

************************************************

 [1] JOHNSON, Todd M.: Evangelikale Bewegung, IN: Religion in Geschichte und Gegenwart, 4. vyd. zv. II, Mohr Siebeck, Tübingen, 1999, str. 1694-1696

---