Časopis Dialóg

Evanjelikalizmus a postmoderna - Tibor Máhrik

PhDr. Ing. Tibor Máhrik, PhD., DipTh., pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Žiline a vysokoškolský pedagóg. Je predsedom správnej rady Wycliffe Slovakia, člen The Søren Kierkegaard Society a Hong Kierkegaard Library, USA. Prednáša a publikuje v oblasti etiky, filozofie a teológie.)

Predstavuje postmoderna pre evanjelikálov hrozbu, alebo príležitosť? Majú v postmodernom svete evanjelikáli budúcnosť, alebo sú historickým (nepoužiteľným) artefaktom, odchádzajúcim zo scény? Má súčasný evanjelikalizmus čo ponúknuť spoločnosti? V čom by sa mal evanjelikalizmus učiť od postmoderny? Téma, ako vidieť, je rozsiahla. Pokúsme sa spolu nazrieť pod pokrievku.

 Fenomén postmoderny

Pojem „postmoderna“ nie je zďaleka jednoznačný a v odborných kruhoch vyvoláva neustále polemiky a diskusie. Od čias, kedy ho prvýkrát v roku 1870 použil John Watkins Chapman, objavuje sa rôzne najmä v oblasti architektúry, umenia, literatúry a hudby už na začiatku 20. storočia. Vo filozofii sa však výraznejšie udomácnil najmä po roku 1960, a to v súvislosti s revolučnými pohybmi v Európe[1]. Postmodernizmus označuje celý komplex úvah a tvrdení, ktoré považujú názory moderny a osvietenstva za prekonané a smerujú do priestoru „za“ ich hranice (post=za).[2]

 Ako býva dobrým zvykom, každá minca má dve strany. Aj keď prevláda názor, že pojem „postmoderna“ je korektný a legitímny, ozývajú sa významné hlasy – napr. Noam Chomský[3], podľa ktorého je postmodernizmus ako pojem nezmysel, keďže neprináša nič nové ani v analytickom, ani v empirickom poznaní. My o tom všetkom môžeme špekulovať, ako len chceme, uvažovať, analyzovať, kritizovať, ignorovať alebo odmietať, ale fenomén postmodernizmu je tu ako skutočnosť, ktorá nás ovplyvňuje a preniká našu spoločnosť, kultúru a myslenie viac, ako si možno uvedomujeme. A to najmä po roku 1989. 

Fenomén evanjelikalizmu

Otázkam okolo evanjelikalizmu sa najmä v anglosaskom prostredí venuje veľká pozornosť. Dôvody sú pochopiteľné, veď evanjelikáli tvoria 40% zo všetkých kresťanov na zemi[4] a v niektorých krajinách aj jednoznačnú majoritu obyvateľstva. Väčšinou sa jedná o krajiny v subsaharskej Afrike – USA sú až na 15. mieste. Ak sa pozrieme na tabuľky krajín s najnižším počtom evanjelikálov[5], prevažujú arabské krajiny. Medzi nimi je prekvapujúco Slovinsko a Poľsko, ale márne by sme na veľkých mapách evanjelikalizmu sveta hľadali Slovensko. 

U nás evanjelikáli tvoria výrazne menej ako 1% obyvateľstva. Na rozdiel napr. od USA, kde fungujú veľké organizácie združujúce evanjelikálov, kde sa organizujú rôzne konferencie evanjelikálov, prebieha vášnivý diskurz o témach doby a publikuje sa nespočetné množstvo rôznej teologickej misiologickej, sociologickej a inej literatúry z evanjelikálnej perspektívy, na Slovensku je to inak. Prešlo takmer štvrťstoročie života v politickej slobode, a predsa neexistuje zjednocujúca platforma pre odborný diskurz evanjelikálov na Slovensku, ani pre spoločnú hlbokú duchovnú reflexiu cirkví, ktoré ich tvoria. Ani dve najvýznamnejšie inštitúcie – ZEC (Združenie evanjelikálnych cirkví) a EA (Evanjelická aliancia) – takúto úlohu, žiaľ, neplnia. Ich aktivity, ale aj rôzne iné (aj veľmi kvalitné) iniciatívy ostávajú izolované, zúfalo osamotené, bez záujmu a odozvy širšej kresťanskej verejnosti, bez hlbšieho prieniku do sekulárnej odbornej verejnosti. 

Osobitným problémom je nejednoznačnosť a malosť evanjelikálnej entity[6] na Slovensku, ako aj postupná fragmentácia ich vzájomných vzťahov, čo má nevídaný dopad na myslenie a správanie evanjelikálnych komunít s ohľadom na výzvy súčasnej spoločnosti. Bežný našinec nemá predstavu o mentálnej, sociálnej, kultúrnej a komunikačnej atmosfére zborov napr. Billa Hybelsa či Ricka Warrena s viac ako 23-tisíc členmi, ak celá Cirkev bratská má niečo viac ako 3-tisíc. Našinec o tom číta, počúva prednášky, ale netuší, v akom kultúrnom a politickom kontexte žijú a zvestujú evanjelium, aké teologické, prípadne etické témy riešia a hlavne – prečo. Namiesto autentického porozumenia vlastnej situácii a hľadania biblických východísk pre riešenie reálnych domácich problémov, náš evanjelikál rozmýšľa o situácii v Chicagu, ale neanalyzuje javy v svojom zbore, meste či spoločnosti. 

Iní odmietajú taký „import“, ale zároveň zostávajú uzavretí v názoroch svojej malej skupiny a nezaujíma ich, čo sa deje v Amerike, ale ani to, čo sa deje v susednom zbore. A to je veľmi zlé. Chýba diskurz, sloboda prejaviť sa, odvaha pomenovať problémy, nastoliť nepríjemné otázky. Akoby už rozprávky o kráľovských synoch, čo odišli do sveta hľadať múdrosť (a vrátili sa domov!), nemali v sebe hlboké posolstvo. 

Výzvy veľkého sveta

 Veľký svet však – na rozdiel od malého – má potenciál veľké témy identifikovať, pomenovať a analyzovať, a získané poznatky aplikovať v praxi. Pre nás je dôležité o tom vedieť, pretože sa skôr či neskôr objavia aj v našom malom svete. Môžu byť skryté, modifikované, inokedy zas úplne zjavné. Všimnime si aspoň tie hlavné. 

Postmoderna odmieta modernistický koncept jedinej univerzálnej pravdy; namiesto toho sa rodí komplex právd, ktoré dokonca nemusia tvoriť koherentný systém tvrdení. V postmodernej spoločnosti je preto prirodzená koexistencia rôznych náboženstiev (náboženský pluralizmus) a vnímaní sveta (filozofický pluralizmus); dôraz sa kladie viac na rozmanitosť, nie na jednotu. Ako obhájiť v takomto prostredí evanjelikálne presvedčenie, že Ježiš Kristus je jediný Spasiteľ? O čo oprieť takýto univerzalistický nárok na pravdivosť evanjeliovej zvesti? Nemali by evanjelikáli ustúpiť od zvestovania Ježiša Krista ako jedinej cesty k Bohu a súhlasiť s tým, že bytostný problém človeka a jeho riešenie má aj iné legitímne interpretácie okrem judeo-kresťanskej? 

Našincovi názov TNIV[7] veľa nepovie, ale v americkom prostredí sa jedná o významný konflikt v rodine evanjelikálov, ktorý kulminoval v roku 2005. Na opačných stranách názorového spektra sa ocitli osobnosti ako D. A. Carson a Craig Blomberg, ktorí preklad podporili, a R. C. Sproul a Wayne Grudem, ktorí preklad zásadne odmietli. Zdá sa, že na Slovensku nám tento typ problémov nehrozí, ale otázke ordinácie žien sa nevyhneme. Ako máme v dnešnej spoločnosti, kde ženy zastávajú špičkové posty na akademickej pôde, v politike a v top manažmente, obhájiť/vyvrátiť názor, že sestry v Kristu nemôžu byť ordinované za kazateľky? Majú sa evanjelikáli na Slovensku otvoriť egalitárskemu alebo komplementárnemu pohľadu na rovnosť pohlaví? Aké dôsledky prinesie jedna alebo druhá voľba pre spoločnosť a dielo Evanjelia? 

V teologických kruhoch západu (ale už aj na Slovensku) je horúcou témou teológia „Open Theism“. Ide o znovunastolenie historickej arminiánsko-kalvínskej kontroverzie, ktorá rieši vzťah všemohúcnosti Boha a slobody individuálneho človeka z pohľadu súčasného poznania. Clark Pinnock, výrazná osobnosť tohto smeru, zastáva názor, že ak má zostať sloboda človeka zachovaná a jeho vzťah k živému Bohu autentický, Boh nemôže predzvedieť ani predurčiť morálnu voľbu človeka, ale sa dobrovoľne vzdáva svojej potencie a budúcnosť tak zostáva ako otvorený systém s viacerými možnosťami. Budúcnosť nie je vopred určená, ale rodí sa z interakcie Boha a človeka. Intelektuálne špičky sa obávajú, že Otvorený teizmus so sebou prinesie spochybnenie základov historického kresťanstva a tradičného pohľadu na Boha. Môžeme sa preto pýtať, aké je porozumenie v našom evanjelikálnom prostredí v otázke istoty spásy, resp. istoty nádeje spásy? Nedochádza k nebezpečnému redefinovaniu podstaty evanjelia s odklonom od kristocentrizmu? Alebo sú tieto otázky, podobne ako existencia pekla, irelevantné a treba sa nám namiesto problému „raz“ zamerať na problém „dnes“? 

Postmodernizmus úzko súvisí so supertechnológiami, ktoré otvorili mnohé etické otázky. Aký postoj zaujať k embryonálnemu výskumu? Čo s genetickým inžinierstvom? Máme podporiť klonovanie? Má Biblia čo povedať k etickým výzvam, ktoré nastoľuje kyberrealita a sociálne siete? Ukazuje sa, že v súčasnosti sa vynárajú hlboké otázky, čo vytvára priestor pre komunikovanie Biblickej perspektívy. Kto ju bude komunikovať v profesionálnych kruhoch? O akú „Biblickú perspektívu“ sa bude jednať, keď niektorí považujú Bibliu za bezchybnú, iní za neomylnú a ďalší len za naratívny príbeh spásy ľudstva, prípadne za knihu plnú mýtov a metafor, ktoré nemajú historické ukotvenie?

Na zásadný problém evanjelikálneho kresťanstva upozornil aj mladý kazateľ John Dickerson[8], podľa ktorého rok 2012 možno považovať za „rok kolapsu amerického evanjelikalizmu“.  Podľa neho si evanjelikalizmus stále neuvedomuje, že je v príkrom rozpore s mainstreamovou kultúrou. Namiesto prostredia prijatia, atmosféry milosti a lásky ponúka komunity s postojom militantnej nadradenosti v úlohe záchrancu, sudcu a vykonávateľa spravodlivosti v morálke. Chýba reálna nádej pre zranených ľudí, skúsenosť odpustenia voči tým, ktorí zlyhali. Zbory nedokázali odreflektovať radikálne zmeny v spoločenskej klíme krajiny. Niet divu, že z nich odchádzajú tisíce ľudí a mladá generácia odmieta počúvať správu evanjelia a veriť Biblii. Podobne to vníma Mark Noll, ktorý v roku 1995 (The Scandal of the Evangelical Mind) a potom znovu v roku 2011 (Jesus Christ and the Life of the Mind) vytýka evanjelikálom, že im chýba „odvaha používať rozum“ pri kritickej reflexii subkultúry, v ktorej zostávajú uväznení. Najväčší problém vidí v tom, že „doktríny predurčujú závery akademického diskurzu“, preto k skutočnej „reformácii“ nemôže dôjsť. Ak evanjelikálne hnutie zostane definované ako teologická obrana a nepretransformuje sa do hnutia, ktoré bude otvorené voči teologickým zmenám, „škandál evanjelického myslenia“ bude pokračovať a s ním aj úpadok evanjelikalizmu. 

Aj špičkoví intelektuáli ako Carson, Piper, Wells, Taylor, Baucham, Driscoll a Keller v knihe The Supremacy of Christ in a Postmodern World otvorene hovoria o kríze evanjelikalizmu a neschopnosti duchovných komunít osloviť posolstvom evanjelia súčasnú spoločnosť, preniknutú sekulárnym humanizmom. Zároveň však poukazujú na Pána Ježiša Krista ako jediné riešenie a na Bibliu ako spoľahlivý prameň obživenia, ktorého životodárnu silu je potrebné priniesť prázdnotou a smädom vyprahnutému postmodernému svetu tak, ako nikdy doteraz. Nesmieme však s ním splynúť v mene kontextualizácie, ani z neho zutekať v mene zachovania čistoty viery, čo oboje sa úspešne deje. Treba byť soľou a svetlom. 

Výzvy malého sveta

 Prvým problémom evanjelikalizmu na Slovensku je jeho (ne)veľkosť. Denominácie po rokoch, v ktorých obstáli voči totalite, v prostredí slobody paradoxne stagnujú – sociologicky, kultúrne a myšlienkovo. Viac ako problém identity evanjelikála či pravidlá vykladačského kázania riešia zbory zápas o svoje prežitie. Nemožno sa tomu čudovať. Osobnosti, ktoré by pochádzali zvnútra takýchto komunít a svojím obdarovaním by prekračovali zaužívané rámce myslenia, liturgie a organizácie zborového života, sú výnimkou. Zdá sa, že spoločenstvá väčšinou nie sú otvorené zmenám. Sú nastavené prežiť, nie rásť. Neuvedomujú si však, že prežijú len vtedy, ak porastú. 

Ak prichádzajú výrazné osobnosti „zvonka“, nezriedka majú tiež problém. Jednou z príčin je sociologické dedičstvo totality – štyridsaťročná hermetická  uzavretosť zborov, čo spôsobilo silné rodinné prepojenie vo vnútri komunít naprieč generáciami. Rodové klany majú v zboroch ešte aj dnes svoj neprehliadnuteľný vplyv. O čosi lepšie je to vo väčších mestách, kde migrácia a nárast počtu obyvateľstva tvorí aj pozitívny faktor. Rastúcich alebo nových zborov, ktoré do 10-tich rokov nezahynuli, je však žalostne málo. A keď už sú, namiesto povzbudenia a podpory nezriedka vzbudia nedôveru ostatných a väčšinou dostanú označenie „fundamentalisti“ od jedných alebo „liberáli“ od druhých. Nedá sa vylúčiť, či aj nie oprávnene, ale to má ukázať otvorený dialóg a odborná diskusia, čo väčšinou absentuje. 

U evanjelikálov je zjavná absencia sebadôvery a odvahy evanjelizovať. Prienik evanjelia do spoločnosti už dlhodobo nie je v popredí záujmu. Akoby Biblia – zjavené Slovo od Boha – už nebola v epicentre procesov poznávania a živý Boh stratil svoju moc, majestát a slávu. Situácia je zaujímavejšia o to viac, že priznať sa k evanjelikálnemu pôvodu v prostredí určovanom majoritnou cirkvou nie vždy prináša pozitívnu odozvu okolia. Naviac v rámci ekumény je veľmi zriedkavý otvorený dialóg o tom, v čom sú evanjelikáli s katolíkmi zajedno a v čom sa zásadne rozchádzajú. Koreňový systém vedomia vlastnej identity evanjelikalizmu vysychá. Jadro problému je však inde – ide o štýl a spôsob života, nie o názor alebo správne odpovede. Byť soľou, ktorá sa v prostredí stráca a svetlom, ktorého odlišnosť od okolia zostáva. 

Postmoderna má rada príbehy. Kresťanstvo jeden skvelý ponúka. Postmoderna preferuje zážitok. Duch Svätý je pripravený konať. Postmoderna spochybňuje tradičné odpovede. Biblia ponúka novú istotu v staré pravdy. Postmoderna volá po autentických vzťahoch v malých komunitách. Nič lepšie, ako spoločenstvo skutočne veriacich, na zemi neexistuje. Postmoderný človek hľadá jednotu, obraz celku, ktorý sa v rozmanitosti stráca. Hľadá uzdravenie svojej existenciálnej neurózy. Trojjediný Boh preniká svojím svetlom skrze Krista aj túto stránku existencie jednotlivca a zachraňuje ho. Dnešná doba je nádherná a prajná. Je rovnakou súčasťou času milosti, ako obdobie baroka či komunizmu. Postmoderní ľudia tu sú. Sú tu aj evanjelikáli?           

Použitá literatúra 

R. O. Olson: Evangelikálové, Návrat domů, Praha 2012.

J. Piper & J. Taylor: The Supremacy of Christ in a postmodern World, Crossway Books, Wheaton 2007.

D. Groothuis: Truth Decay, IVP 2000.

M. B. Penner: Christianity and the Postmodern Turn. Brazos Press, 2005. 

(Prispevok je súčasťou projektu VEGA 1/0144/13: Znaky a významy hodnôt.)

---