Časopis Dialóg

Daniel Pastičák 

(Kazateľ, spisovateľ, výtvarník, priateľ A. Srholca.)

Keď som prvý raz videl Bergoglia – vo chvíli, keď sa stal pápežom Františkom, keď vstúpil na balkón nad Námestím svätého Petra a čakajúci zástup oslovil „Bon giorno“ a potom zhromaždených poprosil, aby ho požehnali, vravel som si: „Koho mi ten človek pripomína, kde som už takého človeka videl?“

Vtom mi to doplo. Jasné! Celkom ako António. Ten človek, plný čírej ľudskosti, mi pripomína Tónka Srholca. 

Niekto by mal pápežovi Františkovi povedať, že na Slovensku mal svojho duchovného dvojníka. Bol tu človek, ktorý Františkovu víziu chudobnej, zranenej, pokornej, slúžiacej Cirkvi žil roky predtým, než tú víziu František vyhlásil zo srdca Vatikánu. Bol tu pastier, ktorý páchne po ovciach – ktorý nežije v povznesenej sterilnej čistote, ale neváha zašpiniť sa záležitosťami sveta. Roky predtým, než pápež František vyhlásil rok milosti, na Slovensku žil hierarchiou zabudnutý kňaz, ktorý ten rok milosrdenstva žil po celý svoj život.

 V Antóniovi odišiel

jeden z mojich najbližších priateľov. Znie to zvláštne – veď António mi mohol byť otcom. Mal presne toľko rokov ako môj otec. No António bol mladý. Keď som ho videl na Pohode, ako sa raduje v spoločnosti mladých ľudí, ako s nimi šantí pred hasičskými autami, ktoré spotené telá „pohoďákov“ ovlažovali spŕškami chladnej vody, spomenul som si na slová Majstra Eckharta: Boh je Novisimus – je stále ten najnovší. Boh je vždy „na počiatku“. Zajtra budem mladší, ako som dnes, a keď sa mi to nepodarí, budem sa za seba hanbiť. Neviem ako Eckhartovi, ale Antóniovi sa to darilo. Azda preto bol medzi nami vzťah otvoreného rovnocenného partnerstva, aký býva medzi rovesníkmi. Roky sme boli spojencami na tej istej ceste, poháňala nás spoločná vášeň, živil nás spoločný sen: Stavať most medzi sekulárnym svetom súčasného človeka a nadčasovým svetom evanjeliovej múdrosti. Hľadať reč, ktorou by sa o Bohu dalo prehovoriť tak, aby ho ako prítomnú skutočnosť aspoň kútikom oka zahliadla i skeptická myseľ. Spolu sme sa pokúšali tvoriť rôzne udalosti ako miesta stretnutia nenáboženského človeka s Bohom. Spolu sme radostne žili Cirkev budúcnosti – tú tajomnú jednotu v rozmanitých tradíciách viery a spirituality, ktorá nám je daná v jednom jedinom Duchu Kristovom. Také pre nás boli nezabudnuteľné chvíle bohoslužieb na festivale Pohoda. Tu sme slávili onú jednotu v dialógu so svetom nenáboženského človeka. Tu António doviedol i svojho moslimského priateľa Ibrahima, aby sa spolu s nami pomodlil svoju modlitbu. Vo svetle dnešných udalostí sa mi jeho čin v slovenskej realite javí ako prorocký. Tu, spolu s evanjelickou farárkou Ankou Polckovou, sme si dovolili usmiať sa nad povýšenectvom a nevraživosťou našich cirkevných tradícií. Vystúpili sme, na tvári s papierovou maskou, hájili sme, takto maskovaní, nadradenosť našej cirkvi voči ostatným, aby sme si vzápätí tie masky strhli a stretli sa v pokore, pravde a láske Božej.   

António mi bol učiteľom a ním i zostane.

Jeho odchod nie je koniec života, ale zavŕšenie krásneho diela. Tým, ako žil a ako od nás odišiel, zostane tu s nami navždy ako cesta. Cesta múdrosti. Jeho múdrosť nespočíva v tom, čo nám povedal, ani v tom, že by nám bol tajomstvá života vysvetlil. Tá múdrosť spočíva v tom, kým bol. Veď či nie je múdrosť napokon práve tým – umením, ako z rozporov a absurdity života vytvoriť celostný zmysel?

Taký bol António. Život mu podrážal nohy, vykázal ho na perifériu, obral ho o pocty, neudelil mu zaslúžené uznanie; no on napriek tomu zostal silný, slobodný, hrdý a neoblomný. No nielen to; príkoria, ktorých sa mu dostalo, mu neotrávili srdce. Tú hrdosť a slobodu neživil pyšnou zahorknutosťou, ktorá by mu bola otrávila srdce. Naopak. Jeho sloboda bola plná prostej, láskavej pokory. 

Taký bol António.

Za tých najnepriaznivejších okolností dokázal v sebe spojiť nezlomnú slobodu s hlbokou pokorou. Jeho život bol zavŕšený v nesmiernom bohatstve – napriek tomu, že ho život postupne obral o všetko. Komunisti mu ako neposlušnému kňazovi zobrali slobodu – nadelili mu 11. rokov v Jáchymove. Cirkev mu neskôr rukami arcibiskupa Sokola ako príliš slobodnému človeku vzala pastoráciu. Keď mu vzali kostol, kostolom sa mu stala ulica. Keď ho vykázali na perifériu, svojou pokornou činorodou slobodou tú perifériu premenil na centrum. Keď mu odopreli domov, stal sa domovom bezdomovcov. Hoci cirkev skryla jeho kňazskú tvár, jeho tvár sa stala najžiarivejšou tvárou Slovenskej cirkvi. 

Budeš mi chýbať, António.

Pri bohoslužbách budem naďalej nosiť jednoduchú bielu albu. Daroval si mi ju  k štyridsiatym narodeninám po ekumenickom svadobnom obrade v Klariskách: „ Je to dar od Katolíckej cirkvi,“ – povedal si mi. Tá alba sa stala symbolom nášho duchovného spojenectva. Na golieri má vyšité tvoje iniciály – A. S.

Nikdy nezabudnem na tvoje láskavé odvážne gestá. Pri oslave svojich osemdesiatych piatych narodenín si ma nečakane prizval k liturgii. Ani som sa nenazdal a stál som pri oltári vedľa teba. Slávili sme spolu eucharistické premenenie pred celým kostolom. V takých chvíľach bola prítomnosť Boha medzi nami takmer hmatateľná. Veci na zemi boli v tej chvíli na okamih také, aké sú v nebi. 

Nezabudnem nikdy na tvoju pokoru, António.

Pri jednom z našich posledných stretnutí, ktoré už vtedy bolo rozlúčkou, si ma zaskočil: „Požehnaj ma, Daniel,“ – požiadal si ma. „Ja mám žehnať teba, António? Veď by si mi mohol byť otcom.“ Tak sme si v tej krásnej tichej chvíli navzájom udelili požehnanie. To požehnanie tu so mnou, António, zostane po všetky dni, až kým neodídem tam, kam si odišiel ty.

Keď ti ešte nedávno istá práve vznikajúca strana ponúkla prvé miesto na kandidátke, zdvorilo si odmietol: „Nevolajte ma do toho. Všetko, k čomu som sa pridal, prehralo.“ 

Už takmer rok si odchádzal, António.

Pri každom stretnutí na konci každého telefonátu si sa lúčil, akoby to mal byť ten posledný. Bol si pri tom pokojný a odovzdaný: „Všetko je v Božej ruke, Daniel,“ – pripomínal si mi. Bol si rovnako otvorený pokračovaniu života (miloval si ho tak ako málokto), ako i smrti – tomu finále, v ktorom bude dielo tvojho života zavŕšené a vstúpi do večného počiatku.

Ten naozaj posledný bol náš telefonický rozhovor na Silvestra. Volali sme ti spolu s Mariánom Vargom. Mal si slabý hlas. Ty, ktorého zamatový bas vždy hrmel ako hrom. Teraz akoby prichádzal z nesmiernej diaľky: „Chcel by som sa ešte dožiť Pohody,“ – povedal si.

Do nemocnice ťa posledný raz odviezli večer na sviatok Troch kráľov. Odtiaľ si sa nad ránom vydal na cestu, z ktorej sa už nevrátiš. Ako oní legendárni králi, vykročil si do neznámej noci za hviezdou, za ktorou si tu po celý život verne kráčal. 

Netráp sa, Tónko,

Pohody sa dožiješ. Budeš tam s nami – hoci inak, ako doteraz. Budeš tam s nami tak, ako tam s nami bude i náš spoločný priateľ Juraj Kušnierik.