Konferencia Cirkvi bratskej - Prelomová ?
Bohuslav Piatko, šéfredaktor časopisu , hosť konferencie
Keď ma v roku 2010 po prvý raz vedenie našej domovskej Cirkvi bratskej pozvalo ako hosťa-novinára na celocirkevnú konferenciu, bol som veľmi rád. Hovoril som si – konečne sa dostanem k vnútornému pohľadu na cirkev, dozviem sa, aký je stav cirkvi, ako sa tento stav hodnotí, akú má cirkev víziu a aké sú zámery v jej duchovnom smerovaní, teda v napĺňaní tejto vízie. Bolo to krátko po období, keď som prešiel všetky zbory, aby som ich spoznal zblízka. (Na vysvetlenie treba poznamenať, že som v Cirkvi bratskej vyrastal, potom som takmer na tri desaťročia odišiel od Boha i z cirkvi, ale Pán Boh si ma našiel. Znovu som sa vrátil a dal som do služby všetko, čo som sa v živote naučil – novinársku skúsenosť.) Po návrate som bol dosť zmätený a ako prišelec zvonka som asi mal trochu iný pohľad na to, s čím som sa stretával, než tí, čo v cirkvi žili nepretržite – v pokojných cirkevných vodách. No keď som sa do nich ponáral, čoraz viac vo mne silnel pocit, že pod pokojnou hladinou bublajú „zradné vody spodné“ (Pavol Horov).
A tak som čakal, že takéto snemovanie prinesie trochu svetla do tunela, v ktorom som sa postupne ocitol.
Krátkym článkom o konferencii (Dialóg 5/2010) som asi dosť sklamal tých, čo ma na konferenciu pozvali, lebo som ho nazval: Konferencia CB alebo akoby nebolo o čom. Toto presne vystihovalo moje sklamanie z konferencie. Nechápal som, ako a prečo môžu byť veriaci delegáti takíto rozhašterení, doťahujúci sa (podľa mňa) o nepodstatných veciach – predovšetkým o peniazoch; kde väčšiu diskusiu vyvolala informácia o pripravovanom spevníku, ako o správe predsedu cirkvi... Ani zmienka o problémoch, ktoré prihrievali – aspoň ja som to tak cítil a viem, že som nebol sám – zospodu pokojnú hladinu života cirkvi.
A hneď ďalšom čísle Dialógu (6–7/2010) som dostal poučenie: „Keby autor článku sledoval konferencie posledných 5 rokov, tak by asi trochu inak fabuloval niektoré svoje postrehy... Konferencia má svoje stanovené pravidlá a svoj obsah... Predsednícka správa sa berie na vedomie, čo nevylučuje diskusiu k nej. Je štandardným postupom na konferencii, keď konferenčný návrh, predložený na rokovanie, sa odsúhlasí alebo zamietne formou hlasovania.“
Dobre. Takto poučený som aj v ďalších rokoch navštevoval cirkevné konferencie Slovenské i spoločné Česko-slovenské. Boli rovnaké, alebo takmer rovnaké – venovali sa výlučne inštitucionálnym otázkam cirkvi, a nie otázkam smerovania cirkvi a jej spirituality. To sa akosi považovalo za vyriešené a dané – teda za niečo, o čom ani netreba hovoriť.
No môj pocit sa nemenil – stále sa mi zdalo, že cirkev je tak hlboko ponorená do svojich inštitucionálnych problémov, že jej život, v ktorom sa postupne ocitá, preteká pomedzi prsty, že sa uzatvára (nie otvára) pred témami, ktorými žila spoločnosť. Nie virtuálna spoločnosť, ale konkrétna spoločnosť, ktorá nezvládala samú seba a cirkev išla akoby náhodou okolo svojím vlastným samospádom.
Mal som pocit, že zbory, kde prebiehal zápas o každodenný život, plávali po hladine osamelo a každý sa boril s problémami tak, ako sa dá a akú mal na čo silu.
Tomáš Grulich, hosť českej CB na tohtoročnej konferencii, moje pocity – možno nechtiac – vystihol jednou vetou, ktorú neskôr trochu stiahol a vysvetlil. No v podstate povedal: Ak bude Cirkev bratská na Slovensku žiť život, ktorý žije, tak má životnosť na dve generácie.
Ale úplne najpresnejšie to zadefinoval John F. Bradosky (v rozhovore v tomto čísle na str. č.5 „Keď sa (cirkev) zachytí, zamotá v sebe, je to už iba inštitúcia, ktorú zaujíma to, aby prežila a zachránila samú seba. Už jej nejde prioritne o ľudí a evanjelizáciu tých, ku ktorým ju Boh povoláva, aby ich zasiahla.“
Čo bolo podľa mňa najhoršie – povýšenie inštitucionálnych problémov na hlavnú tému začínalo produkovať odstredivé sily, čo pred pár rokmi doviedlo cirkev takmer k rozdeleniu na Českú a Slovenskú. A aj v rozhovoroch na Slovensku sa zjavili hlasy: Načo je Rada (najvyšší orgán cirkvi), načo je cirkev? Náš zbor prežije aj sám... To, že začali zanikať stanice... nedalo sa...
Vo viacerých rozhovoroch s kazateľmi som hovoril o potrebe konferencie, ktorá by niesla názov: Programová. Nestalo sa.
Prelom (?)
a tak trochu aj potvrdenie svojich pocitov som zaregistroval nie na konferencii, ale na pracovnom stretnutí zástupcov zborov pred dvoma rokmi v Liptovskom Mikuláši. Začalo sa totiž konečne hovoriť o zadefinovaní priorít cirkvi. Teda aspoň nejakej vízie, kam má cirkev sústrediť sily, čomu sa venovať prioritne. Aj keď spočiatku sa táto myšlienka opäť zrodila pri inštitucionálnych otázkach – ktoré projekty a činnosti má cirkev prioritne finančne podporovať, myšlienka nakoniec dostala iný rozmer – ktorým smerom sa má cirkev uberať. Tam som po prvý raz pocítil, že ľudia, ktorí sa neustále na konferenciách preli a utápali v inštitucionálnych problémoch, zrazu našli spoločnú reč. No – nie celkom spoločnú, ale začali myslieť a formulovať svoje predstavy jedným smerom. Aj keď výsledkom celodenného rokovania v niekoľkých skupinách bola dohoda, ktorú zhrnuli do jednej vety – pôsobenie cirkvi smerom von –, toto stretnutie prinieslo nový impulz do života cirkvi. Myšlienku už rozbiehali predovšetkým mladí vtedajší vikári a cirkev sa k nim na tomto stretnutí, vďaka Bohu, pridala. A z pôvodnej myšlienky o prioritách cirkvi v zmysle finančnej podpory projektov sa zrodil zámer, ktorý vyvolal – celkom samozrejme – potrebu živého duchovného smerovania. A to, že úplne samostatne vzniknuté myšlienky splynuli do spoločného programového cieľa, je riadenie Božie. Veď to, že mladí vikári vykročili touto cestou, možno tiež predznamenávalo to, že neboli spokojní s pokojnou hladinou povrchových vôd cirkvi. Cítili, že pod povrchom bublajú „zradné vody spodné“.
Až neskôr sa toto smerovanie rozšírilo aj o revitalizáciu existujúcich zborov.
Zvláštne sú cesty Božie a Jeho zásahy do našich životov a do života cirkvi. Lebo nie je náhoda to, že sa novej vízie ujali mladí vikári. Ani nie je náhoda, že súbežne s novozadefinovanou prioritou cirkevného snaženia boli na tohtoročnej konferencii po prvýkrát v histórii cirkvi na Slovensku ordinovaní až štyria vikári za kazateľov.
Tento duch zavládol aj na prešovskej konferencii – po prvýkrát, odkedy na konferencie chodím, sa diskutovalo o programových otázkach tak živo a bolo by sa diskutovalo ešte dlhšie, keby to program konferencie dovoľoval.
Lebo (asi) bolo o čom!
Nie je pritom podstatné, že zaznievali zväčša skeptické hlasy (zo strany ostrieľaných delegátov), ani nie je podstatné, že zazneli rôzne názory. Ako povedal hermanovský kazateľ Peter Prištiak: Je naozaj dôležité, že sme sa zhodli na tom, že treba mať priority. Nič to, že máme odlišné názory a nie je dôležité ani to, že sa dnes tu nezhodneme na všetkom. Najdôležitejšie je, že si uvedomujeme, na čo sa zamerať, čomu venovať pozornosť a ako sa dostať ďalej. Lebo cirkev má ísť dopredu, má ísť ďalej... A toto je cesta...“
Nie je podstatné zaoberať sa na tomto mieste diskusiou a hodnotiť ju. Podstatné je, že bola a že bola úprimná, živá o myšlienkach – a nie o centoch či cirkevných poriadkoch. (Tým nechcem povedať, že pravidlá nemajú byť zadefinované, ale majú LEN svoje miesto v živote veriacich a v živote cirkvi.
Stále si myslím, že tento nádych je v živote Cirkvi bratskej na Slovensku prelomový a že by potreboval programovú konferenciu. (A možno to už nie je iba môj názor.)
Na večerných slávnostných bohoslužbách boli slávnostne predstavení štyria noví kazatelia: Marián Cabadaj a Ján Máhrik (CB Žilina) a Tomáš Henžel a Ján Verčimák (CB Levice).
Marián Cabadaj
sa narodil 28. 11. 1988 v Žiline. Absolvoval magisterské štúdium na Katedre teológie a katechetiky UMB v Banskej Bystrici. Je ženatý. Členom cirkvi je od roku 2005. Ako vikár pôsobí v zbore Žilina od roku 2013.
Zo stanoviska staršovstva zboru: Marián Cabadaj bol v zbore v uplynulom období poverovaný úlohami a primeranými zodpovednosťami v nasledovných oblastiach zborovej aj nadzborovej práce: organizovanie skupinových aktivít, pastoračné rozhovory, evanjelizačné príležitosti, praktická pomoc, finančný manažment a administrácia, štúdium, príprava a samotná služba slovom.
Pristupoval k týmto výzvam ochotne a zodpovedne, tvorivo. Je komunikatívny. Preukázal schopnosť nielen tím viesť, ale byť aj jeho pozitívnou súčasťou pod vedením niekoho iného. Jeho ústretová povaha k núdzi iných a citlivosť na potreby rôznej práce tvoria výraznú črtu jeho osobnosti, čo je možné vnímať ako možný rizikový faktor smerujúci k prepracovanosti. V oblasti časového manažmentu je dochvíľny a spoľahlivý. Považujeme za veľmi pozitívne, že je prístupný rozhovorom, v ktorých je možné vysloviť aj kritické poznámky k jeho službe a tiež zdieľať korektívy a podnety pre jeho život.
S vďačnosťou voči Pánu Bohu rozpoznávame u brata povolanie od Pána Boha k zvestovaniu Slova a potrebné obdarovanie ku kazateľskej práci.
Ján Máhrik
sa narodil 22. 12. 1985 v Trenčíne. Absolvoval inžinierske štúdium na Žilinskej univerzite a online štúdium na Moore Theologial College (Austrália), v rámci ktorého získal Intermediate Theological Certificate. Členom Cirkvi bratskej je od roku 2005. Je ženatý a má dve deti. Pracoval ako vikár v zbore CB Maják vo Vsetíne (preto stanovisko v češtine).
Zo stanoviska staršovstva zboru: Vikář Ján Máhrik zahájil svou dvouletou vikářskou praxi ve Sboru Církve bratrské ve Vsetíně – Maják na jaře 2014. Jeho hlavní zodpovědnosti ve sboru jsou: vedení mládeže, služba kázáním, příprava a podpora vedoucích hudebních kapel, evangelizační a kontaktní kluby na středních školách, IT. Byl také plně zapojen do práce staršovstva.
Během doby praxe Ján kázal ve Vsetíně, Olomouci, Šumperku a na Velké Lhotě. I přes rozdílnost dynamik a tradic těchto sborů a stanic byl všude velmi vítán a opakovaně zván na další a další kázání. Jeho služba Božím slovem je na velmi vysoké úrovni (jasný a zdravý teologický základ, jeho kázáním rozumí jak křesťané, tak hosté ze sekulárního prostředí). Jeho kázání jsou velmi oblíbená jak mezi mladými, tak i mezi nejstarší generaci.
Ján Máhrik je velmi silný a obdarovaný vedoucí. Umí pracovat v týmu, týmy také umí vést. Umí se podřizovat, zvládá dobře stres, není konfliktní povahy. Má jasnou vizi a jasné povolání do služby Bohu a lidem.
V oblasti pastorace se velmi dobře osvědčil v rámci služby mladým lidem – rozumí velmi dobře lidem z křesťanského i z nekřesťanského prostředí.
Místo, které považujeme za potenciálně ohrožující další kroky, službu a rodinu Jána Máhrika je jeho vysoké a nezdolné tempo. Tento rys máme obecně tendenci chválit a vítat. U Jána máme obavu, aby jej jeho vysoké tempo a množství úkolů, které na sebe bere, nezničilo. Ján se bude muset ještě učit schopnosti odpočívat. Bude to také výzvou pro staršovstvo sboru, kde bude Ján kazatelem, aby jej dostatečně ochránilo před tímto jeho rysem.
Tomáš Henžel
sa narodil23. 8. 1982. Je ženatý, má tri deti. Absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Olomouci a ročný pobyt na biblickej škole Cornhill Training Course v Londýne. Rok pôsobil ako misionár v Tanzánii. Členom cirkvi je od roku 2001, starším zboru v Nitre je od roku 2009 a v roku 2014 sa v Nitre stal vikárom.
Zo stanoviska staršovstva zboru: Tomáš Henžel slúži v misijnom zbore v Nitre, odkedy sa do Nitry presťahoval v roku 2008. Pracoval v tíme s kazateľom Pavlom Čechom, po vzniku zboru bol vymenovaný Radou CB za člena staršovstva. V súčasnosti je podpredsedom staršovstva a podpredsedom Odboru pre zakladanie zborov (PLANt.sk). Okrem úväzku v zbore ešte pracuje v medicínskom povolaní, čo mu umožňuje nielen udržiavať si profesijnú úroveň lekára, ale vidí to ako dôležitý priestor pre autentické vzťahy s ľuďmi. V takomto rozložení síl – v Cirkvi bratskej nie bežnom – sa prejavuje jeho veľká obetavosť a angažovanosť pre rozvoj, resp. zakladanie zboru. Už pred vikariátom venoval v zbore veľa času vyučovaniu kázaním, vedeniu staršovstva, osobnej pastorácii a práci so skupinou mladých ľudí. Úväzok vikára mu k tomu poskytol viacej oddeleného času, vidí však potrebu disciplinovaného rozdelenia času a záťaže medzi zamestnanie, službu v zbore a rodinu.
Nakoľko zbor nemá správcu, Tomáš je v podstate zodpovedný za zbor spolu s ostatnými staršími. V tejto úlohe doteraz veľmi dobre obstál. V práci staršovstva sa cieľavedome a systematicky usiluje biblicky definovať základné (kľúčové) prvky vierouky, profilu starších a práce staršovstva. Porady staršovstva vedie obvykle za prítomnosti administrátora a úzko a rád s ním spolupracuje.
Je výraznou osobnosťou, má a obhajuje si svoj názor, ale nie je nevšímavý k hlasom okolia. Je priamy. Názory alebo závery, najmä nepríjemné, nezvykne zaobaľovať do eufemizmov. Nemá problém rešpektovať vekom starších a nepovyšuje sa nad menej skúsených. Obracia sa však hlavne k tým, od ktorých môže načerpať, alebo za vedenie ktorých má zodpovednosť. Usiluje sa o vytvorenie takej kultúry v zbore, ktorá vedie k multiplikácii nových učeníkov skrze súčasných učeníkov bez závislosti na mimoriadnych jedincoch.
Nezakladá si na svojom postavení, vystupuje neformálne a spolupracujúce okolie vedie k modlitebnému životu. Nie je negativistický ani defenzívny. Jeho osobná spiritualita sa prejavuje ako hlboko zakorenená v Kristovej milosti a v tom vidí svoju dostatočnosť pri vedomí svojich limitov, slabostí aj zlyhaní.
Ján Verčimák
sa narodil 17. 2. 1984 v Prešove. Absolvoval magisterské štúdium na Katedre teológie a katechetiky UMB v Banskej Bystrici a trojročný pobyt v zbore City Church Birmingham v Británii. Je slobodný. Členom Cirkvi bratskej je od roku 2003. V zbore v Leviciach pôsobil od roku 2011 ako pastoračný asistent a od roku 2013 ako vikár.
Zo stanoviska staršovstva zboru: Brat Janko sa veľmi zodpovedne ujal každej práce, ktorá mu bola zverená a rozvíja nielen pridelenú službu, ale aj svoje zručnosti. Pri vedení tímov sa učí byť lídrom, ktorý je nielen priateľský, ale aj cieľavedomý. Veľmi ochotne sa zapája do modlitieb, pričom jeho modlitby sú stručné, ale výstižné. Je užitočným a aktívnym členom každého tímu – formálneho aj neformálneho.
Je zborotvorný, tímový, obetavý, veľkorysý, štedrý, úprimný a chce rásť vo svojom charaktere. Málo sa sťažuje na čokoľvek okrem toho, že je niekedy unavený a má málo času na veľa vecí. Je založením extrovert, a preto rád a intenzívne nadväzuje a prehlbuje svoje vzťahy s ľuďmi; uvedomuje si však, že jeho kapacita pre intenzívne vzťahy je obmedzená. Miluje pobyt v prírode a je fanúšikom dobrého humoru.
V duchovných postojoch je jasný, spoľahlivý a osobným štúdiom prehlbuje svoje teologické poznanie a presvedčenia. V rozhodovaniach o kľúčových veciach sa vždy pýtal staršovstva a kazateľa na ich názor.
Na jeho nedeľných kázňach zreteľne vidieť ovocie výkladového prístupu k biblickému textu a zároveň sa zameriava na jasné a praktické aplikácie. Pri kázňach niekedy pôsobí neisto. Potrebuje porásť v oblasti organizácie druhých, osobnej časovej disciplíny a verbálnej artikulácie, aby mu dobre porozumela aj stredná a staršia generácia. K tomu ho aj chceme naďalej povzbudzovať a viesť.
Záverečná foto 2560/61 posielam pre istotu šírku aj výšku
Otcovia kazatelia (T. Máhrik, klavír, J. Henžel, spev) venovali synom kazateľom pieseň ...............................
Previous page: Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej
Nasledujúca stránka: Cudzinec vo vlastnej cirkvi