Časopis Dialóg

Viacerí možno viete, že sa spolu s Jarkou a Máriou Jurčovou venujeme slovenským a českým Rómom v Glasgowe. Čo už možno neviete je, že v Govanhille (štvrť, kde pracujeme) žije na území jednej štvorcovej míle oveľa viac národov. Podľa miestneho prieskumu sa tu hovorí až 53 jazykmi a do nášho stredne veľkého zboru chodia ľudia asi 14 národností. Náš zbor sa nevenuje len Rómom, ale robí misiu aj medzi Pakistancami, Iráncami, Turkami, Afgancami, atď. 
Začiatkom roka sme dostali pozvánku na konferenciu o zakladaní medzinárodných zborov (International Church Plants Conference) v Rotterdame. Nevedel som, čo od toho čakať, ale chcel som, aby sme išli. Hlavne aby sme ako tím boli spolu, občerstvili sily a získali odstup od našich každodenných problémov. No na moje prekvapenie sme tam načerpali oveľa viac než toto. Mohli sme počuť, vidieť a zažiť, ako sa Božie kráľovstvo nanovo láme do Európy. Pozrite sa sami na prekvapujúce Božie divy našej doby. 

      Juraj Institoris      

      Absolvoval KETM v Banskej Bystrici
      Spolu s manželkou pracujú so slovenskými Rómami v Glasgowe

Nemecko – nečakaná resuscitácia cirkvi

Konferenciu odštartoval Stephen Beck, profesor teológie, ktorý zakladá medzinárodné zbory vo Frankfurte. Zatiaľ ich tam založil desať! No jeho začiatky neboli vôbec ružové. Jeho snaha osloviť a premostiť rôzne národnosti, ktoré v Nemecku popri sebe žijú, nikoho nezaujala. Stephen však bol presvedčený, že je to Boží plán a ten „nemôže zlyhať“. Nechápal, prečo to nejde, ale pokračoval.

Vtom sa v Nemecku radikálne zmenila situácia. Prišla obrovská vlna utečencov a zrazu každý vedel, že títo ľudia nemôžu zostať oddelení za múrmi utečeneckých táborov. Cirkev vedela, že niečo musí robiť, ale netušila ako. Zato Stephen o tom už roky uvažoval a mal to sčasti premyslené. Z naivného čudáka a fantastu sa stal vyhľadávaný odborník.

Stephen sa nám prihováral z hĺbky svojho pohnutého srdca. Utečeneckú krízu vníma ako drsný spôsob Božej záchrany jeho krajiny a cirkvi. Nie je žiadnym tajomstvom, že cirkev nielen v Nemecku už roky upadá a vymiera. Stephen práve teraz vidí šancu, aby sa to otočilo.  Nesníva rozprávky, že utečenci budú zrazu masovo krstení v riekach, ale vie, že ak cirkev otvorí svoje dvere, nastane zmena.

Robia napríklad jazykové kurzy, v ktorých na začiatku krátko zvestujú evanjelium. Takto chcú nielen pomáhať, ale aj podeliť sa s tým, čo je pre nich najvzácnejšie. Jednotliví kresťania aj skupinky po troche pomáhajú a pozorujú, ako nesmelí cudzinci prekračujú prah ich kostola a sadajú si do posledných lavíc. Potom ich pozdravia či pozvú na obed. Ak je evanjelium krôčik po krôčiku žité a zvestované, na konci skutočne prichádza k obráteniam a krstom. 

Táto otvorenosť však nie je zadarmo. Otvoriť sa novým ľuďom znamená aj opustiť zaužívané zvyky a stratiť pohodlie. Mnohí členovia majú pochybnosti – niekedy sa priam búria –, kam to smeruje „ich“ cirkev! Stephen tu však poukázal na zásadnú otázku: Komu patrí cirkev? Nám, ktorí v nej slúžime, upratujeme, dávame do zbierky? Takto rozmýšľame bežne. Cirkev si privatizujeme a privlastníme. Môže však po Veľkej noci cirkev patriť inému než Ukrižovanému a Vzkriesenému? Komu cirkev patrí, toho bude nasledovať.

Stephen v Nemecku a my v Británii vidíme aj trpké dôsledky zlyhania cirkvi v tejto veci. Keď sem pred desaťročiami vo veľkom prichádzali za prácou ľudia z Turecka, resp. Pakistanu, cirkev išla ďalej po svojom, akoby sa nič nedialo. Vedome týchto ľudí ignorovala, lebo si nechcela komplikovať život. Čakala, že sa buď začlenia sami, alebo časom odídu. Dnes vidíme ako výsledok getá. Aj keď sa im dnes cirkev snaží dodatočne priniesť evanjelium, naráža na nepriechodný múr. Aj na týchto miestach sa však plnia prázdne kostoly, len inak. Potom, ako miestny zbor vyhynie a zanikne, kostol kúpi miestna komunita a je premenený napr. na mešitu. Jeden taký „kostol“ nájdete v Govanhille len pár desiatok metrov od toho nášho. V menej nábožných častiach mesta sú zas prebytočné kostoly prestavané na byty. Aj okolo takého chodievame.

Stephen ukazuje, že to tak nemusí dopadnúť. Pre vyhasínajúcu cirkev v Európe je utečenecká kríza šancou opustiť zatuchnutý vzduch kostolov a opäť sa nadýchať čerstvého Božieho vetra. Minimálne v Nemecku stačí nadviazať vzťahy s prvou generáciu cudzincov krátko po ich príchode. Vtedy nachádza evanjelium otvorené dvere a môže pretvárať život celých komunít – tých, ktoré prišli, aj tých, ktoré tu boli.

Amsterdam – univerzitná a poľná nemocnica

Nemenej zaujímavé bolo počúvať skúsenosti môjho menovca, Jurjena ten Brinkeho. Jurjen je mladým kazateľom na severe Amsterdamu, v prisťahovaleckej štvrti, ktorá je známa svojou pochybnou povesťou. Keď prišiel do zboru, bolo v ňom len 15 dôchodcov, ktorí boli zvyknutí na svoje tradičné bohoslužby. Predstavil im teda plán, ako zbor nanovo založiť a reštartovať. Akú dostal odpoveď? „Nechaj nás na pokoji, nechaj nás zomrieť a založ iný zbor!“ (Don´t touch us, let us die, plant another church!) Tak sa zdá, že Boží ľud Novej zmluvy prevyšuje ten zo Starej zmluvy nielen duchovným poznaním, ale aj tvrdohlavosťou. Ale aspoň úprimnosť tu môžeme oceniť.

Jurjen zachoval pôvodné bohoslužby a popritom založil nový zbor. Ten však necielil len na Holanďanov, ale na všetky národnosti v okolí. Ako dal dokopy ľudí s rôznymi jazykmi a nesúrodými kultúrami? V nedeľu mávajú spoločné zhromaždenia, ktoré sú v holandčine a chvály sú raz za mesiac v štýle jednej zo skupín. Tieto zhromaždenia nazýva „univerzitná nemocnica“, lebo ich vedú dlhoroční kresťania a napĺňajú potreby viac dospelých vo viere. Popritom sa jednotlivé skupiny (z Pakistanu, z Iránu, zo Surinamu, atď.) stretávajú samostatne. Jurjen túto časť volá „poľná nemocnica“, lebo je to „prvá línia“, kde každý národ zvestuje svojim evanjelium a rieši napätia medzi ich kultúrou, zvykmi a novou identitou v Kristovi. Tieto národné bunky sa stretávajú nielen na skupinkách, ale mávajú aj vlastné zhromaždenia, kde môžu uctievať tak, ako je im blízke. Nezostávajú však uzatvorení a netvorí sa geto, lebo v nedeľu sú pozvaní všetci.

Jurjen odpovedal aj na otázku, ako rozpoznať správneho lídra pre takýto zbor. Pracuje s národmi, ktorým je tímová spolupráca často cudzia a skôr sa spoliehajú na vodcu, ktorého vedia aj nekriticky poslúchať. V takej skupine môže zlá voľba lídra zničiť celú prácu a pritom ide o prvú generáciu kresťanov, kde je takmer nemožné nájsť niekoho osvedčeného. Jurjen však našiel zaujímavý test vhodnosti. V týchto kultúrach postavenie človeka určuje, aké činnosti má alebo nemôže robiť. Keď on napríklad zoberie po zhromaždení metlu a začne upratovať, neraz ho bratia zastavia, že toto pastor nemôže robiť. Takéto práce sú pre vodcu neprijateľné! Ide o tú istú výzvu, ako keď Pán Ježiš umyl učeníkom nohy – nielen Peter to vníma ako nehoráznosť. Preto je pre Jurjena jedným zo znakov pripraveného lídra to, že je ochotný slúžiť a neštíti sa „podradnej“ práce.

Rotterdam – Boží hlas medzi tulipánmi

Jedno popoludnie sme zašli priamo na „miesto činu“. Vybrali sme sa za Faraidounom, ktorý v Rotterdamskom zbore vedie kurdskú „poľnú nemocnicu“. Faraidoun utiekol ako Kurd zo severného Iraku už pred 20-timi rokmi. Na začiatku bol veľmi spokojný, že žije v bezpečí a blahobyte. Mal pocit, že v Holandsku našiel raj na zemi. Potom ho však premáhal pocit prázdnoty, chýbal mu zmysel, prečo sa každý deň namáhať a pracovať. Stretával sa s Jurjenovým bratom, ale z kresťanstva sa dlho len vysmieval. Nakoniec však spoznal, že Boh ho nevyviedol z Iraku, aby získal pokoj a blahobyt, ale aby uveril a spoznal Krista.

Opäť bol šťastný a spokojný. Pracoval v hale plnej kvetov, kde bol väčšinou sám a tak tam zvykol z plného hrdla spievať Bohu. Jedného dňa však do jeho spokojnosti doslova prehovoril Boh. Počuteľným hlasom mu povedal, že chce, aby evanjelium prinášal ďalším vo svojom národe. Faraidoun to nechcel, odmietal, vyhováral sa. Nakoniec ho však Boží hlas presvedčil.

Z času na čas vycestuje aj do starej vlasti a slúži tam, predovšetkým však slúži Kurdom v celom Holandsku. Pozýva ľudí k sebe na návštevy, číta s nimi z Biblie, predstavuje im Krista. A mnohí cez neho uverili. Nedávno mu jeden muž po obrátení dokonca povedal menšiu výčitku: „Keby si mi bol povedal evanjelium už pred 10-timi rokmi, už vtedy by som uveril!“

Keďže ide o pohostinnú kultúru, mnohí u nich dlhšie prespávali a oni to využívali, aby prehlbovali ich vieru skôr, ako pôjdu ďalej. Lenže kapacity prestávali stačiť a tak sa modlili, nech im Pán dá nové a väčšie miesto. Krátko nato za Faraidounom prišiel jeho známy – bohatý podnikateľ. Ten mu povedal: „Chcel by som ťa podporiť. Mne sa teraz v biznise darí, a tak by som ti chcel venovať 200-tisíc eur na nový dom. Vyber si, aký chceš, a ja ti ho kúpim.“ To nie je rozprávka – toto sa skutočne stalo v Rotterdame pred 10-timi rokmi a ten podnikateľ o ich modlitbách ani netušil. Faraidoun však bol natoľko nasmerovaný na Krista, že mu neodpovedal: „Samozrejme! Hneď to beriem!“ On povedal: „Ďakujem veľmi pekne, vážim si, že nám chceš kúpiť dom. Ale musím sa zato najskôr modliť, či to takto chce aj Pán. Potom ti poviem.“ Ako to dopadlo? Tak, že naše stretnutie prebiehalo práve v zázračne kúpenom dome. Je to typický holandský dom v mestskej zástavbe, navonok ako každý iný. Len pivnica je premenená na modlitebnú miestnosť. A predsa ho Pán používa viac ako mnoho kostolov.

Nové veci v Glasgowe

Nášmu tímu konferencia dodala odvahu robiť nové veci a robiť veci inak. Konkrétne sme na Veľkonočnú nedeľu po prvý raz urobili medzinárodné bohoslužby, kde bolo čítanie aj spievanie vo viacerých jazykoch. Kázeň bola kratšia, v jednoduchej angličtine a sprevádzaná obrázkami. Prvýkrát v histórii zboru sa na nedeľných službách použili hudobné nástroje! Prišlo asi 80 ľudí, o polovicu viac ako obvykle. Takéto zhromaždenia plánujeme robiť raz za mesiac.

Prišli však aj takí – často z verného jadra zboru –, pre ktorých to znamenalo porušenie viacerých tabu naraz. A tak tu opäť znie otázka Komu patrí cirkev? Jurjen si všimol zaujímavý úkaz: „Kráľovstvo“ Božie či nebeské sa v evanjeliách spomína asi stokrát, kým „cirkev“ len trikrát. Jeho záver je, že Božie kráľovstvo určuje, aká má byť cirkev a nie naopak. Nie my rozhodujeme, aké má byť Kráľovstvo, ale Kráľ určuje, aká má byť cirkev. Stephen to zo svojej situácie povedal ešte tvrdšie, doslova: „My patríme do denominácie, ale nemáme čas myslieť denominačne.“ Tak sa zavŕšila aj konferencia – v nesúlade s našimi zvykmi, ale v súlade s Kristovým príkazom – spoločným slávením Večere Pánovej. Božie kráľovstvo sa vlámalo do sveta a Kráľ volá svoju cirkev, aby plnila Jeho plány pre túto generáciu.