Časopis Dialóg

Doc. Ing. Štefan Markuš, DrSc. - vedec, publicista, bývalý tajomník Rady CB v SR

Na otázku „Čo je evanjelikalizmus?“ neexistuje jednoznačná odpoveď. Predovšetkým preto, lebo samotný pojem má svoju históriu a podlieha vývoju. Slovo evanjelikál pochádza od gréckeho slova evangelion a doslovne znamená „dobrá, radostná správa“. Je zaujímavé, že prví kresťania sa neoznačovali za evangelikálov, i keď vieme, že radostnej správe anjelov pastieri na betlehemských pastvinách uverili (Lk 1, 10) a začali ju propagovať.

V kontexte historických udalostí v prvom storočí tak môžeme tvrdiť, že evanjelikálom sa stal ten, kto evanjeliu o vtelení Krista uveril a začal ho zdieľať. Poreformační dejatelia duchovného prebudenia v USA (Jonathan Edwards) a v Anglicku (John Wesley) v 18. storočí zdôrazňovali, že nestačí len uveriť evanjeliu, ale podľa neho treba aj žiť. Myšlienky evanjelikalizmu teda nie sú objavom 20. storočia. James Packer (Fundamentalism and the World of God, Eerdmans 1958) hovorí, že „Evanjelikalizmus je najstaršia kresťanská ortodoxia, založená na učení Krista a jeho apoštolov“. V tomto kontexte evanjelikalizmus oslovuje teologické, intelektuálne, morálne a sociálne problémy súčasného sveta. Treba však zdôrazniť, že evanjelikalizmus ako duchovný prúd nezostal monolitickým teologickým prúdom. Ronald H. Nash (Evangelicals in America, Nashville 1987) ho prirovnal k cirkusovému šapitó, pod ktorým prebieha súčasne niekoľko predstavení, zdanlivo spolu nesúvisiacich. Použil termín „evanjelikálna mozaika“, čím ilustruje komplexný odkaz hnutia. Iba všetky kamienky v mozaike dokážu evanjelikalizmus charakterizovať verne.

Fenomén evanjelikalizmu sme v bývalom Československu historicky dlho označovali za prebudenecké hnutie, ktoré prebiehalo vo vnútri protestantských cirkví. Duch evanjelikalizmu, prenikajúci zo Západu, dokázal pomenovať a definovať staro-nové etické normy spirituality; zanechal však aj u nás komplexnú prebudeneckú mozaiku, pozostávajúcu prinajmenšom z troch výrazne oddelených subkultúr: Tradiční evanjelikáli, fundamentálni kresťania a letničné hnutie/charizmatici.

Definovať tradičných evanjelikálov je obtiažne. Predstavujú samostatné prebudenecké prúdy, ktoré sa vlastným historickým vývojom, praxou a teologickým dôrazom radia medzi umiernených evanjelikálov. Fundamentalisti na druhej strane predstavujú neústupný konzervativizmus. Počiatky fundamentalizmu súvisia so zápasom s liberálnou teológiou ku koncu 19. storočia v Nemecku. Etablovanie pod týmto označením vrcholilo v Amerike po tzv. „opičom“ súdnom procese štátu Tennessee s učiteľom biológie Johnom Scopesom (1925), ktorý sa pokladal za hanebnú porážku fundamentalizmu. Toto konzervatívne hnutie je dodnes živené najmä odmietaním evolucionizmu, mladým vesmírom, verbálnou inšpiráciou Biblie a nezmyselnou dišputou kreacionistov s evolucionistami. Letničné, resp. charizmatické hnutie vychádza zo zážitkov a pôsobenia práce Ducha Svätého (krst Duchom Svätým a dary Ducha Svätého) ako druhej skúsenosti duchovného života, s čím sa tradiční evanjelikáli teologicky celkom nestotožňujú.

Treba poznamenať, že fundamentalisti, tradiční evanjelikáli a letničiari/charizmatici pritom zdieľajú mnoho spoločného. Napríklad všetci veria v božstvo Ježiša Krista, nepoškvrnené počatie Panny Márie, vtelenie Božieho Syna, zástupnú smrť Ježiša za hriešnikov, telesné zmŕtvychvstanie Krista, druhý príchod Krista a ospravedlnenie vierou. Nespochybniteľne vyznávajú, že Biblia je zjaveným Božím posolstvom pre svet. Existujú medzi nimi však aj nesúhlasné teologické otázky. Tým iba konštatujeme, že evanjelikalizmus ako taký nie je bezproblémovou a zjednocujúcou rodinou.

 Vzťahy medzi tromi subkultúrami evanjelikálov môžeme znázorniť tromi uzavretými elipsami, ktoré sa navzájom pretínajú. Skutočnosť, že fundamentalisti a charizmatici zasahujú do strednej elipsy tradičných evanjelikálov, vypovedá o troch skutočnostiach.

Po prvé o tom, že existujú evanjelikáli, ktorí sú svojimi postojmi fundamentalisti alebo charizmatici, súčasne sa však hlásia do rodiny tradičných evanjelikálov.

Po druhé o tom, že vyhranení fundamentalisti, resp. charizmatici sa svojimi extrémnymi duchovnými postojmi už vydeľujú z rodiny tradičných evanjelikálov.

Po tretie o tom, že interakcie medzi subkultúrami evanjelikalizmu nie sú prekvapivé a historicky boli vždy prítomné. V názorovom spektre sa vyskytujú dokonca aj tzv. fundamentálni charizmatici, ktorí trvajú na príslušnosti k rodine tradičných evanjelikálov (sic!). Téma „Evanjelikalizmus“ je aktuálna a o tom chceme čitateľov presvedčiť aj príspevkami fundovaných teológov z rôznych protestantských denominácií.