Časopis Dialóg

Prečo evanjelikálna teológia ? - Pavel Hanes

Doc. ThDr. Pavel Hanes, PhD. je docentom na Katedre teológie a katechetiky KTK (predchádzajúci názov Katedra evanjelikálnej teológie a misie) na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde pôsobí od jej založenia v roku 1993. Je garantom filozofie pre teológov, apologetiky a starozmluvných predmetov.

 Otázka v nadpise nás môže hneď pri prvom zamyslení viesť dvoma smermi. Dá sa tu uvažovať o tom, čo presne označuje prídavné meno evanjelikálna, alebo o tom, či evanjelikalizmus naozaj má to, čo je možné nazvať teológiou.

Prvá téma, ktorou sa budem zaoberať v tomto článku, sa týka problému „pravého“ evanjeli­kalizmu. Čo toto slovo pomenúva, keď sa k tomuto pojmu hlásia fundamentalisti aj post-konzervatívci, prestalisti,[1] letničiari aj charizmatici, kreacionisti aj (teo-)evolucionisti, dispenzacionisti aj rekonštrukcionisti, fun­dacionisti aj post-funda­cionisti, errantisti aj inerrantisti,[2] tradiční evanjelikáli, liberálni evanjelikáli, neo-evanjelikáli, mladší evanjelikáli, post-evanjelikáli…? Môže byť za tým všetkým nejaká spoločná teológia? Pritom teológiou nemám na mysli „vedecké spracovanie kresťanského sve­tonázoru“ (ako sa to robí na univerzite), ani „osobné myslenie viery“ (ktoré musí mať každý kresťan), ale skôr „systém doktrín charakteristických pre kresťanskú cirkev alebo denomináciu“ (taký systém tvorí jeden z identifikačných znakov kresťanského spoločenstva viery).

Druhá téma, ktorá by sa z nadpisu dala vyčítať, by sa zaoberala otázkou evanje­likál­neho anti-intelektualizmu. Evanjelikálny historik Mark Noll v r. 1994 publikoval knihu s ve­ľavravným názvom „Škandál evanjelikálneho myslenia“ (The Scandal of the Evangelical Mind), v ktorej prvá veta vyhlasuje, že evanjelikálne myslenie prakticky nejestvuje (…there is not much of an evangelical mind). Ide mu síce o americkú situáciu, ale podobné hlasy ľahko nájdeme aj na iných kontinentoch. Pojem „evanjelikálna teológia“ ani u nás neznie dostatočne akademicky, a tak sa mu tam, kde potrebujeme „vedeckú úctyhodnosť“, vyhýbame.

Vráťme sa teda k otázke evanjelikálnej identity. Prídavné meno „evanjelikálny“ je v našom jazyku ešte stále pociťované ako novotvar. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (2003) sa nenachádza a vo Veľkom slovníku slovenského jazyka (2006) je definované nepresne (pojem je vztiahnutý len na metodizmus a baptizmus). Pri zisťovaní alebo overovaní správneho používania pojmov, ktoré nám odkázala história, je dobré preskúmať ich pôvodný (historický) význam a úzus. Slovo „evanjelikálny“ je odvodené od pojmu „evanjelium“ (tak ako ďalšie slovenské slová: evanjelický, evanjeliový, evanjelijný, evanjelizačný, evanjelistický, evanjeliárny) a v historiografii je používané na pomenovanie prebudeneckých hnutí v rámci protestantského kresťanstva v anglosaských krajinách od 18. storočia. Český historik Rudolf Říčan používa pojem „evangelikalismus“ pre udalosti v tomto období v zmysle „obratu k radostnému evanjeliu o spasení…“: „Starý ideál západní reformace podřídit všechen svět panství Ježíše Krista tu ožil, proteplen vroucím pojetím evangelia o spasení hříšníků“ (Od úsvitu reformace k dnešku, 1947, s. 284). Anglický historik A. Skevington Wood hovorí, že pojmy „evanjelikálne“ a „metodistické prebudenie“ boli v tom čase synonymá (A Lion Handbook of the History of Christianity, s. 436). Pri kolíske evanjelikalizmu a evanjelikálnej teológie je teda duchovné prebudenie v Británii a Amerike (britskej kolónii) v 18. storočí.

Ak prijmeme toto historické východisko pre definíciu pojmu evanjelikalizmus, vyplynie z neho okrem iného aj jeho teologická charakteristika. Nebude to charakteristika žiadnej cirkvi či denominácie („víno bolo naliate do rôznych nádob“), ani teologického systému (hnutie bolo charakteristické svojím laicizmom), ale pôjde skôr o „etos zbožnosti“ (devotional ethos – Alister McGrath). David W. Bebbington historickou analýzou odvodil štyri základné prvky evanjelikalizmu (the four qualities – the special marks): (1) konverzionizmus – viera, že u kresťana musí dôjsť k zmene života, (2) aktivizmus – vyjadrenie evanjelia v činnom úsilí, (3) biblicizmus – zvláštny postoj k Biblii a (4) krucicentrizmus – dôraz na Kristovu obeť na kríži. Tieto tvoria štvorstran, ktorý je bázou evanjelikalizmu (Evangelicalism in Modern Britain, s. 2-3).

Alister McGrath vo svojej „pracovnej definícii evanjelikalizmu“ uvádza päť centrálnych interaktív­nych tém: (1) Teologické a devocionálne sústredenie na Ježiša Krista, obzvlášť na jeho smrť na kríži, (2) postavenie Písma ako vrcholnej autority v otázkach spirituality, doktríny a etiky, (3) dôraz na obrátenie, „znovuzrodenie“, teda náboženskú skúsenosť, ktorá mení život (4) a snaha šíriť vieru, obzvlášť prostredníctvom evanjelizácie (A Passion for Truth, s. 22).

Mark Noll charakterizoval evanjelikalizmus viacerými kombináciami pojmov. Kvôli lepšej plastičnosti uvediem tri štvorice jeho pojmov: (1) evanjelikálny étos charakterizuje ako „aktivistický, populistický, pragmatický a utilitaristický“, (2) evanjelikálnu politickú reflexiu charakterizuje pojmami „morálny aktivizmus, populizmus, intuicionizmus, biblicizmus“ a (3) evanjelikálnu teológiu tiež charakterizuje pojmami „konverzionizmus, biblicizmus, aktivizmus a krucicentrizmus“ (The Scandal of the Evangelical Mind, s. 12, 160, 238).

Tieto charakteristiky naznačujú, že pre evanjelikalizmus je dôležité osobné a praktické uplatnenie evanjelia pre vlastnú spásu a spásu iných. Slovami Johna Wesleya, vodcu metodistického (historicky prvého evanjelikálneho) prebudenia: „Chcem poznať jednu vec – cestu do neba; ako bezpečne doplávať k tomu šťastnému brehu. Boh sám sa sklonil, aby nás vyučoval tejto ceste, práve s týmto cieľom prišiel z neba. Zapísal to do knihy. Och, daj mi tú knihu! Za každú cenu, daj mi knihu Božiu! Mám ju: tu je pre mňa dostatočné poznanie. Daj, aby som bol homo unius libri…V jeho prítomnosti otváram a čítam jeho knihu, s tým cieľom, aby som našiel cestu do neba.“ (Preface to the Sermons 5). John Stott v úvode k Basic Christianity (1958) píše: „Čo teda máme robiť? Musíme sa oddať Ježišovi Kristovi a zasvätiť jemu samých seba, svoju myseľ i srdce, dušu i vôľu, domov i život, a to osobne a bez výhrad. …Kresťanstvo je náboženstvo záchrany. Ľudia mu neporozumejú, kým nepoznajú, že potrebujú byť zachránení“ (Základy kresťanstva, s. 6, 75).  Dalo by sa teda povedať, že teológia evanjelikalizmu je reformačná teológia s osobitne a prakticky rozvinutou soteriológiou pre evanjelizačnú prax a transformáciu každodennej morálky.

Zároveň si treba všimnúť, že „evanjelikálny teologický étos“ nielen kladie primárny dôraz na vyššie uvedené doktríny a praktiky, ale pre tento étos je rovnako dôležité aj oslabenie významu niektorých historicky významných cirkevných kánonov. Napr. evanjelikalizmus nepovažuje formu cirkevnej vlády za soteriologicky podstatnú, preto ju často ponecháva v kázaní a v teologickej reflexii nepovšimnutú. Podobne ani li­turgické formy či teológia sviatostí zvyčajne nie sú evanjelikálmi považované za kriticky dô­ležité pre spásu človeka. Za teologické heslo evanjelikalizmu by sme preto mohli považovať výzvu: Všetko podriadiť soteriológii!

Treba ale poznamenať, že pre evanjelikálneho teológa historická charakteristika/definícia ne­môže byť záväzná, pretože k podstate jeho teologického presvedčenia patrí, že cirkev a jej teológia sa musí neustále konfrontovať s Bibliou a nemá byť podriadená žiadnej post-biblickej tradícii. V tomto zmysle sa môže nasledovník pôvodných evanjelikálov cítiť „evanje­likálnejším“, pretože je presvedčený, že lepšie napĺňa biblické poverenie cirkvi, hoci nezastáva presne ich teológiu.

Pokladám tiež za dôležité povedať, že nie každá teológia, vytvorená evanjelikálmi, je už tým pádom evanjelikálna. Ak evanjelikálny teológ pracuje na hermeneutickej teórii, textovej kritike Biblie či dejinách cirkvi, nemusia byť jeho východiská ani metódy evanjelikálne, hoci sú biblicky verné aj všeobecne pravdivé. Musíme byť opatrní, aby sme si nepomýlili „evanjelikalizmus“ s „pravým kresťanstvom“. Hoci verím(e), že biblické kresťanstvo vedie k evanjelikálnym postojom a presvedčeniu, nie je možné všetky pravdivé teologické, historické alebo filozofické idey/fakty nazvať „evanjelikálnymi“. Pravda nie je výlučným vlastníctvom ani evanjelikálov. Naopak, ak neevanjelikálny teológ/mysliteľ pracuje v rámci východísk a hraníc evanjelikalizmu, je možné jeho prácu prijímať ako evanjelikálnu. Takto evanjelikáli s obľubou citujú napr. C. S. Lewisa alebo G. K. Chestertona.

Teologické charakteristiky evanjelikalizmu, ktoré vychádzajú skôr z Biblie ako z histórie, kladú väčší dôraz aj na také články viery, ktoré nie sú výlučne znakom evanjelikalizmu. Napr. J. I. Packer v prednáške What did the Cross Achieve? (1973) hovorí, že viera v kríž ako „prevzatie trestu“ (penal substitution) je poznávacím znakom celosvetového evanjeli­kálneho bratstva. Toto je iste pravda, ale asi sotva je možné tvrdiť, že viera v zástupnú smrť Kristovu je doktrínou, ktorú zastávajú jedine evanjelikáli. D. M. Lloyd-Jones v prednáške Maintaining the Evangelical Faith Today (1952) hovorí, že „…evanjelikál verí, že Biblia je Božie slovo. …Evanjelikáli vždy neústupne trvali na (a) biblickej doktríne hriechu, (b) …na zástupnej obeti Kristovej na kríži, (c) …na absolútnej nevyhnutnosti práce Svätého Ducha pri usvedčení člo­veka z hriechu a jeho znovunarodení, (d) …a na tom, že cirkev Kristova vo všet­kých vekoch pozostáva jedine z tých, ktorí majú živý vzťah s naším Pánom Ježišom Kristom, ktorý je výsledkom nového rodu“ (Knowing the Times, s. 49). Toto vymedzenie evanjelikalizmu platí predovšetkým voči liberálnej teológii, ale z historického hľadiska neuvádza pôvodný akcent evanjelikálov na aktivizmus.

Keďže našou témou je evanjelikálna teológia, treba povedať, že evanjelikalizmus bol ako historické prebudenecké hnutie od začiatku v niektorých teologických doktrínach nejednotný. Hneď na začiatku to bola nezhoda medzi kalvinizmom a arminianizmom; v devätnástom storočí sa evanjelikáli nezhodli na metódach posvätenia alebo na otázke zrušenia otrokárstva; v dvadsiatom storočí sa rozdelili na miere akceptovania výsledkov modernej vedy, na postoji k ekumenizmu alebo k politickým hnutiam. Tieto nezhody viedli k dodnes trvajúcemu problému – kto je vlastne evanjelikál? Keďže už z historického skúmania vyplýva, že evanjelikalizmus nie je charakterizovaný v prvom rade teologickým systémom ani nejakou cirkvou či denomináciou, je veľmi problematické upierať niekomu nárok na pomenovanie „evanjelikál“, ak sa sám za evanjelikála považuje.

V článku, od ktorého sa čaká, že odpovie na otázku „Prečo evanjelikálna teológia?“, nie je vhodné zamerať sa jedine na to, čo autor pokladá za pravoverné a všetkému ostatnému pomenovanie „evanjelikál“ odoprieť. Ako som uviedol na začiatku, k evanjelikalizmu sa hlásia fundamentalisti aj neoevanjeli­káli, prestalisti aj charizmatici. Títo sa však väčšinou hlásia k tradične definovanej autorite Biblie. Väčší problém pre hnutie sú postkonzervatívci alebo tzv. „mladší evanjelikáli“, ktorí sú pri­pravení obetovať tradičné, všeobecne kresťanské chápanie pravdy v prospech postmoderného alebo neopragmatického pohľadu na pravdu ako na diskurz, ktorý je „pravdou“ pre určité „spoločenstvo viery“. Francis Schaeffer v knihe The Great Evangelical Disaster (1984) problém pravdy označil za „najväčší problém, ktorému my kresťania čelíme v našej generácii“. To však, čo on považoval za problém, niektorí evanjelikáli považujú za veľkú príležitosť pre aktívne šírenie viery.

Odpoveď na otázku „Prečo evanjelikálna teológia?“ by mohla znieť: Preto, lebo z biblického svedectva (biblicizmus) vyplýva, že Boh nahradil trest človeka ukrižovaním svojho Syna (krucicentrizmus). Toto je dobrá správa (evanjelium, evanjelikalizmus), ktorá pri správnom pochopení a prijatí pôsobí radikálnu zmenu života človeka, pokánie a znovuzrodenie (konverzionizmus) a motivuje ho k nasledovaniu Krista a k službe ľuďom (aktivizmus).

(Čitateľovi, ktorý chce vedieť viac o hlavnom prúde evanjelikalizmu v súčasnosti, odporúčam čítať dokumenty Lausannského hnutia.)

---