Časopis Dialóg

Pavel Procházka                               Pavel Černý                              Josef Sýkora

ThDr. Pavel Procházka, PhD.  Predseda Rady – superintendent a kazateľ v Evanjelickej cirkvi metodistickej. Prednáša na Katedre teológie a katechetiky PF UMB v Banskej Bystrici.

ThDr. Pavel Černý, Th.D. Pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Prahe 1, je učiteľom praktickej teológie a misiológie na Evanjelikálnom teologickom seminári v Prahe, je predsedom Združenia evanjelikálnych teológov. Má doktorát teológie z Karlovej univerzity.

 otázky za Dialóg kládol Bohuslav Piatko, šéfredaktor časopisu

Ako vnímate účasť žien na cirkevnom živote?

P. Černý: Myslím si, že ženy sa v našej cirkvi aktívne zúčastňujú na živote cirkvi a majú veľké možnosti, veľké pole pôsobnosti. Nemyslím si, že by sa cítili obmedzované či utláčané. Skôr si myslím, že slúžia často viacej než muži. Možno to vyplýva aj z toho, že sú často spirituálne hlbšie, vnímavejšie, a tým sú vhodnejšie na rozličných miestach pôsobenia cirkvi.

P. Procházka: V Evanjelickej cirkvi metodistickej zdôrazňujeme rovnosť žien a mužov vo všetkých oblastiach života. Ženy pôsobia v laickej službe rovnako ako profesionálnej, teda platenej službe v cirkvi. U nás majú ženy rovnaké možnosti ako muži – to znamená rovnaké vo všetkých oblastiach života, vo všetkých pozíciách vrátane ordinácie, teda ordinácie za kazateľov, prípadne aj biskupov.

J. Sýkora: Ja sa nemôžem vyjadriť celkovo k evanjelikálnym cirkvám, dokonca ani k našej nie – môžem hovoriť len za bratislavský zbor Cirkvi bratskej. Môžem len potvrdiť slová Pavla Černého, že v našom zbore sa ženy angažujú prakticky vo všetkých oblastiach života cirkvi. Dokonca patríme k tým zborom, v ktorých sú ženy členkami staršovstva – teda podieľajú sa priamo na vedení zboru. No zároveň si myslím, že rovnosť nie je na širšej rovine úplná. Ženy nie sú ordinované, a teda nemôžu – podľa našich poriadkov – byť kazateľkami a správkyňami zborov. Nie sú ani v najvyšších orgánoch cirkvi. Okrem toho však ženy pôsobia na všetkých miestach života zboru.

Vy z Cirkvi bratskej hovoríte, že ženy slúžia viacej ako muži. Priblížme to trochu...

P. Černý: Napríklad, ženysú nezastupiteľné v oblasti diakonie, teda v sociálnej oblasti. Tam sú určite v prevahe. Ženy pracujú na teologických školách, prednášajú na evanjelikálnom teologickom seminári v Prahe, slúžia v misiách, v pastorácii – v našom zbore máme na plný úväzok zamestnanú pastoračnú asistentku. Menej často vedú skupinky, ale vedú a z toho vyplýva, že aj kážu.

Dotkli ste sa kázania. Bol som v jednom zbore, kde žena kázala z kazateľne a vznikol tam, pre mňa nepochopiteľný, konflikt na tému – žena na kazateľni. Možno som ho nechtiac vyprovokoval aj ja, lebo keď som predstavoval Dialóg, tak som povedal, že zostanem vedľa kazateľne, lebo ja tam nepatrím. A vzápätí zaznela oná otázka: a žena tam patrí? Takže – ako je to? Ženy slúžia, ale nevedú (v CB). Prečo?

P. Černý: Je to dané istým stupňom vývoja v cirkvi. V našom povedomí žije niečo, čo sme vyrozumeli zo štúdia Písma. A ďalej sa už budem vyjadrovať veľmi opatrne, lebo v tejto chvíli vstupujeme na pole, ktoré je veľmi zložité. Dva základné pohľady na tento problém sú plne vyargumentované a je veľmi ťažké tieto argumenty nejako spochybniť. Je to niečo podobné, ako otázka krstu detí. Niektorí nevidia krst detí ako správny, iní ho vidia ako možný, alebo ho dokonca preferujú. A obidva názory sa opierajú o Písmo. Pri pôsobení žien je to podobné. Niektorí tvrdia, že niet rozdielu medzi mužom a ženou, a že to samozrejme znamená, že žena môže viesť zbor. Iní majú názor, že žena má predsa len iné určenie v pláne Božieho stvorenia, že jej zaradenie v živote nie je v tomto pláne náhodné a z toho vyplýva, že správa zboru nie je parketa určená ženám. Často sa to zúži len na kázanie, a tak by som rád pripojil ešte jednu poznámku. Apoštol Pavol hovorí, že žena nemá učiť. Tu treba povedať, že tento text sa vykladal historicky nesprávne. Z tohto textu nevyplýva, že by apoštol Pavol absolútne zakázal ženám učiť (kázať). Tu treba vychádzať z istého konkrétneho historického kultúrneho kontextu. Pavol hovoril o konkrétnom zbore, kde ženy vyrušovali okolie pri vyučovaní a bolo potrebné urobiť tam poriadok. A apoštol Pavol to vyriešil skrátka – nech radšej mlčia. Ale my to nechápeme ako absolútny zákaz kázania. Veď aj v jeho dobe ženy prorokovali, čomu ja rozumiem, že kázali – že aktualizovali Písmo, že ho vykladali. Z Písma poznáme ženu menom Priscyla, ktorá vyučovala a bola v tejto službe veľmi aktívna. Podľa mňa môžu ženy učiť, teda kázať, aj v našich zboroch.

Možno by sme mohli v tejto súvislosti v ďalšom rozprávaní oddeliť dve veci: Jedno je služba učenia, kázania a trochu iné je služba vo funkcii kazateľky (správkyne) zboru. V metodistickej cirkvi to máte vyriešené inak ako v Cirkvi bratskej. A vychádzate z toho istého Písma...

P. Procházka: V metodistickej cirkvi ženy slúžili od samotného začiatku metodistického hnutia. Už v roku 1761 dal Wesley licenciu kázať Sarah Crossbyovej a neskôr aj ďalším ženám. V celej svojej histórii metodizmus rátal so službou žien, najmä s neordinovanou službou žien. Treba si uvedomiť, že metodizmus vychádzal z anglikánskej tradície. V anglikánskej cirkvi po prvý raz ordinovali ženu za kazateľku v Hongkongu v roku 1944 a v metodistickej cirkvi to bolo v roku 1956. A potom to už prišlo aj do vtedajšieho Československa. Masívnejšie ordinácie sa potom v celej Európe konali niekedy v 70-tych rokoch minulého storočia. Neskôr sa to rozšírilo aj do iných cirkví, spomeňme aspoň evanjelickú luteránsku, ale aj mnohé ďalšie.

Vychádzali ste z toho istého Písma ako cirkvi, kde sa ženy neordinujú... Takže si povedzme – z čoho ste vychádzali, o ktoré texty Písma ste sa opierali?

P. Procházka: Vychádzali sme z toho, že cirkev je spoločenstvo mužov a žien, vykúpených a poslaných zvestovať evanjelium. Veď už v Starej zmluve vidíme určité zvláštne poverenia pre ženy a významné ženské osobnosti. Ale vidíme tam aj nerovnoprávne postavenie žien. To by bolo na inú debatu. Pozrime sa do Novej zmluvy. Vychádzame z toho, že v Kristovi nie sme ani muž, ani žena – sme nové stvorenia. V Starej zmluve bola iniciáciou príslušnosti obriezka, v Novej zmluve je to krst. Obriezka sa vykonávala len na mužoch, a teda stávali sa výlučnými; krst sa však vykonával aj na mužoch, aj na ženách. Možno vychádzať aj z mnohých ďalších textov Písma, ktoré tu nebudem vymenovávať, ale je to množstvo výrokov samotného Ježiša i mnohých ďalších osobností ranej cirkvi, ktoré naznačujú, že neúčasť žien na riadení cirkvi vychádzala len z daného spoločenského kontextu – ženy v tej dobe prakticky nemali prístup k vzdelaniu. No vzdelané ženy už vtedy dostávali príležitosti pôsobiť – v dnešnej terminológii – vo vedúcich funkciách v zboroch (Rimanom 16, 1; Filipanom 4, 2 a na ďalších miestach). Skrátka, v Novej zmluve je dosť miest, o ktoré sa možno oprieť a z ktorých vyplýva, že ak je žena na túto službu dostatočne pripravená – teda na službu kazateľskú a správcovskú –, nič by jej v tom nemalo brániť. Nie je to explicitne zakázané. My si myslíme, že stav, ktorý je v evanjelikálnych cirkvách (lebo o nich hovoríme), je skôr otázkou tradície, alebo nás ovplyvňuje to, že žijeme v rímskokatolíckom prostredí. Z katolíckych prameňov vieme presne, prečo ženy nemôžu byť vysvätené za kňazov. V skratke povedané, je to akási posvätná tradícia.

P. Černý: Keďže sme v Dialógu, dovolím si niekoľko poznámok. To nebola len tradícia. Bolo to pochopenie Písma od doby apoštolskej cez dobu cirkevných otcov, a v ňom rola ženy a istá reprezentácia Krista – napríklad pri predsedaní eucharistie. Myslím si, že je tu stále veľká časť cirkví – predovšetkým cirkvi reformovaného typu, ale aj katolícka a pravoslávna – ktoré kladú dôraz na slovo „kefalé“, čo znamená „hlava“, kde je napísané, že muž je hlavou ženy, tak ako je jeho hlavou Kristus a hlavou Krista Boh. Často sa argumentovalo tým, že to slovo „kefalé“ označuje len pôvod a nie princíp autority. Exegetické výskumy tohto slova dokázali, že ide o princíp hlavy, a že to predsa len niečo naznačuje – že muž je ustanovený, aby bol hlavou a z toho sa odvodzuje, že by mal byť aj hlavou v cirkvi. To znamená, že by muž mal byť správcom a ženy by mali vykonávať ďalšie funkcie; môžu kázať a dokonca byť aj členkami vedenia zborov – u nás v staršovstvách, ale všetko by sa to malo konať pod autoritou mužov, ktorí stoja na čele spoločenstiev, zborov. Len jedna zaujímavosť: Sú ľudia, ktorí to neberú vážne, ale nie sú takí dôslední a poctiví, aby povedali, že sa doma vzdávajú pozície hlavy (v tomto prípade rodiny). Ja osobne si myslím, že byť pod určitou hlavou nie je nič ponižujúce, že to neruší rovnoprávnosť a rovnocennosť pohlaví. Veď aj nad Kristom je hlava – Boh. Nie je na tom nič pokorujúce, keď niekoho uznáme za hlavu. Sú tu však aj iné dosť silné argumenty, ktoré nabádajú k tomu, aby tímy pracujúce v cirkvi viedli muži. Že je tým muž poverený však neznamená, že by mal byť a správať sa ako niekto „nad-“. Je to rola, do ktorej ho postavil Boh. Veď to siaha až k stvoriteľskému poriadku. Je dosť teológov, ktorí hovoria, že je to naozaj Božie ustanovenie, a že ani pádom človeka nedošlo k tomu, že by sa vymazal tento stvoriteľský rozdiel – teda že bol stvorený muž a žena ako jeho pomocníčka, a že sa ani v rodine, ani v cirkvi nemá rušiť určitá štruktúra.

J.  Sýkora: Ak sa môžem pripojiť, tak len svojím osobným stanoviskom: Vnímam postavenie muža a ženy ako niečo rovnocenné a myslím si, že naše pohlavie by nemalo byť primárnym dôvodom, prečo by sme nejakú pozíciu alebo funkciu nemohli zastávať. Ja vnímam stvoriteľský poriadok z Genezis – teda stvorenie muža a ženy na Boží obraz – ako stvorenie rovnocenného páru. Takisto takto chápem slová apoštola Pavla, že už nie je ani Žid, ani Grék, ani otrok, ani slobodný, ani muž, ani žena. Zdá sa mi, že stvorenie a vykúpenie predstavujú dva vrcholy, ktoré naznačujú, kam by sme mali ako nové stvorenia smerovať. Ja vidím podstatu a hlavné posolstvo Novej zmluvy o tom, ako máme spoločne žiť, v tom, že máme slúžiť Bohu cez svoje obdarovanie. Pre mňa nie je podstatná otázka, či môže kázať muž alebo žena, ale či káže človek obdarovaný alebo neobdarovaný. To sa mi zdá ako nespochybniteľná zvesť Novej zmluvy, a – zdá sa mi – že by sme mali uvažovať týmto smerom.

P.  Procházka: Vrátim sa trochu k tomu, čo povedal Pavel Černý. Súhlasím s tým, že môžeme zostaviť akýsi biblický hierarchický rebrík, kde je muž hlavou ženy, ale obidvaja sú deťmi Božími a neznamená to žiadnu podradenosť ženy. Veď ženy boli od samotných počiatkov kresťanstva plnoprávnymi členkami zborov, ale ich postavenie v zboroch bolo naozaj len dobovo podmienené ich nevzdelanosťou, prečo sa nedostali k riadeniu zborov.

P.  Černý: Veľmi pochybujem o tom, že by muži v prvotnej cirkvi boli vzdelanejší ako ženy. Okrem Pavla to boli zväčša obyčajní rybári. Dá sa celkom jasne vystopovať, že cirkvi, ktoré zaviedli ordináciu žien, k tomuto kroku neviedli teologické dôvody. Tie dôvody boli skôr pragmatické – jednoducho nebolo dosť mužov na vedenie zborov; tak sa hľadali určité teologické dôvody, ako to zmeniť, aby ich mohli zastúpiť ženy. Myslím si, že podriadenosť a autorita sú v Božom pláne normatívne. Apoštol to rozvíja v 1. Timotejovi: Prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. Eva bola oklamaná a dopustila sa priestupku. Oklamaný bol o chvíľu aj Adam! Ale bola to žena, ktorá zrejme siahla po autorite a vzala riadenie do svojich rúk. Predsa nikto nemôže tvrdiť, že rovnoprávnosť a rovnocennosť znamená zámennosť rolí...

P. Procházka: ...o tom nikto nehovorí. Aspoň tu nie. Nehovoríme o zámene rolí, hovoríme o rovnoprávnosti...

P. Černý: ...áno, rovnoprávnosť. Ale stále zostávajú nezameniteľné role. V textoch Písma nie je egalitárstvo (rovnostárstvo), ale komplementarita (vzájomné doplňovanie)...

P. Procházka: ...prepáč, že ti do toho skáčem, ale mne sa to zdá, ako by to bolo tak trochu historické rozprávanie. Zoberme si 1. list Timoteovi 2, 12. Tam sa píše, že žene sa nemá dovoliť učiť. Ale cirkvi dovoľujú ženám učiť bez problémov. Takže – niekto zakazuje, niekto povoľuje. V niečom sme veľmi biblickí a v inom sme takí, ako nám to napadne, alebo ako to potrebujeme – ako nám to vyhovuje.

P. Černý: S tým nesúhlasím. Nemôžeme zabúdať na veľmi poctivú exegézu, ktorá ukazuje, kde to bolo súčasťou kultúry. Na inom mieste apoštol Pavol zase pripúšťa, aby ženy učili a prorokovali. Takže – v niektorých prípadoch je vyučovanie dovolené a inde, na určitom konkrétnom mieste, je zakázané. Ale nikde v Písme nemáme svedectvo o tom, že by žena bola apoštolkou povolanou Kristom, nemáme svedectvá z prvých období cirkvi o tom, že by ženy boli biskupkami, presbyterkami a že by žena mala byť hlavou muža...

P. Procházka: Nemohli byť, lebo na to nemali  prípravu – neboli vzdelané. A to zase vyplývalo z kultúrneho kontextu danej doby. Vtedy ženy prakticky odmietali prístup ku vzdelaniu. Tá doba bola naozaj taká, že keď žena niečo chcela, musela mať povolenie od muža; ony nemohli nikoho viesť ani nikoho učiť, lebo ich úloha bola vo vtedajšom svete iná. Preto nemohli ísť do verejného života.

J. Sýkora: Len krátke poznámky k tým ťažkým biblickým textom, ktoré sa tu spomínali. Vnímam, že tieto texty sú na výklad veľmi ťažké a nepostavil by som na nich moje pochopenie služby v cirkvi. Myslím si, že oddielov, v ktorých sa hovorí o tom, že máme slúžiť podľa svojho obdarovania, je oveľa viacej, sú jasnejšie a keby som rozhodoval o tom, akým spôsobom sa bude odohrávať náš spoločný život v cirkvi, staval by som na týchto textoch a nie na celkovo obtiažnych textoch, hovoriacich proti plnej participácii žien v cirkvi. Na jednej strane musíme chápať, že ženy nemohli dosiahnuť také vzdelanie ako muži. Ale máme aj príklady žien, ktoré boli apoštolmi, napríklad v 16. kapitole Rimanom sa spomína Júnia. Mužský tvar tohto mena zo staroveku nepoznáme. Keď už chceme argumentovať takými ťažkými textami, ako je 1. Timotejovi 2, potom tiež musíme dodať, že žena bude spasená len vtedy, keď bude rodiť deti, navyše keď ony (a to kto?) ostanú vo viere, láske a svätosti. Ale to sa už zrejme nik v kontexte Písma neodváži tvrdiť.
P. Procházka: Keď už hovoríme o mozaike textov, ponúkam ešte jeden z 1. Korinťanom 14, 35, kde čítame, že „ak sa chcú niečo naučiť, nech sa opýtajú doma svojich mužov, lebo je neslušné, aby žena v cirkevnom zhromaždení hovorila.“ V tomto texte vidíme priam hmatateľne kultúrnu podmienenosť vtedajšej doby.

P. Černý: Tam je to naozaj zjavné, ale zároveň vieme, že ide o ženy, ktoré pochádzali z rozličných dionýzovských kultov, kde sa ženy privádzali do tranzu, čím rušili bohoslužbu... takže preto apoštol Pavol spravil také rázne opatrenie v konkrétnom zbore v Korinte (1K 14, 34).

Posuňme sa z histórie do súčasnosti. Spomínali ste, že cirkvi, ktoré začali ordinovať ženy, mali nedostatok kňazov. Cirkev bratská tiež nie je na tom najlepšie, aspoň na Slovensku... Nie je to jedno z možných riešení? Veď je množstvo žien, ktoré sú možno obdarovanejšie ako muži, no zatiaľ sú pokorne v druhej línii.

P. Černý: Je otázkou, čo je druhá línia služby. Je možné, že ženy, ktoré pracujú v diakonii, s mládežou, deťmi, urobia pre zbor viac ako ten, kto stojí na čele zboru. Ten priestor na realizáciu služby je v dnešnej dobe taký veľký a široký, že ľudí ochotných slúžiť je až málo.

To nie je celkom odpoveď na otázku. Sú ženy – v bratislavskom zbore určite – ktoré by zniesli všetky kritériá, ktoré Josef Sýkora zhrnul do jedného slova: obdarované.

P. Černý: Je výborné, že ich v bratislavskom zbore máte. Možno by ste ich mohli aj vyvážať...

J. Sýkora: ...to už robíme...

P. Černý: ...nám tie Debory chýbajú – nejako sa v tejto službe neobjavujú a nehrnú sa do nej. Dokonca samotné ženy, napríklad u nás v Prahe, na takéto pokusy o zapojenie do služby reagujú skôr negatívne. A, priznám sa, neviem si predstaviť, že by niektorá žena z tých, čo poznám, predsedala staršovstvu, alebo že by predsedala konferencii.

J. Sýkora: U nás bude napríklad túto nedeľu kázať Milena Uhlíková a viem, že ľudia sa na to veľmi tešia, lebo vždy, keď niečo hovorí, to má hĺbku, teologické zakotvenie, ale aj praktický súvis s každodenným životom. Neuveriteľne dokáže spojiť Písmo so životom. A takéto vystúpenia cítime ako úžasné obohatenie života, ktoré na Cukrovej funguje už nejaký čas. A rád priznávam, že nám v začiatkoch pomáhala metodistická cirkev. V tejto súvislosti jedno pozorovanie: S väčším priestorom pre službu žien nesúhlasili práve ženy. Momentálne máme dve ženy v staršovstve a tiež treba povedať, že cesta k tejto obohacujúcej skúsenosti nebola ľahká. Myslím si, že táto tŕnistá cesta bola podmienená viac tradíciou ako nedôverou vo vlastné sily. Opäť však zdôrazňujem – nejde o to, aby to silou-mocou bola žena, ktorá by mala zastávať nejakú zodpovednosť na akomkoľvek mieste – ale aby to bol obdarovaný človek. A potom je jedno, či je to žena, alebo muž.

P. Procházka: Pridám aj ja jednu skúsenosť. Ako metodista v tejto besede jednoznačne vystupujem ako zástanca uplatnenia žien...

Preto sme vás pozvali...

P. Procházka: ...vo svojej pastoračnej práci na Slovensku som sa mnoho ráz stretol s prípadmi, že ženy nechceli mať pastoračný rozhovor (spovedať sa) so ženou kazateľkou a radšej vyhľadali muža. A to ma dosť prekvapilo. Veď aj pastoračné vzorce odporúčajú, aby sa ženy pastoračne radili so ženami a muži s mužmi. Takže je tu taký paradox – problém s uplatňovaním žien majú predovšetkým ženy.

P. Černý: Je to naozaj zvláštne a potvrdzujú to aj ďalšie prípady. Počul som napríklad od väzenských kaplánov, že skúsili do ženskej väznice poslať kaplánku. A úplne to zlyhalo. Väzenkyne sa okamžite vzbúrili a museli naspäť vrátiť kaplána.

Nie je to naozaj len vec tradície, ktorú možno treba prekonať? A že sa to dá, ukazuje bratislavský zbor CB.

P. Černý: Myslím si, že nie. Je za tým niečo hlbšie. Študoval som teológiu na ekumenickej fakulte a v našom ročníku bolo asi 12 študentiek. A keď si to spočítam dnes, po rokoch, tak aktívne slúži asi jedna. Viem, že to nie je žiaden argument, ale o niečom to svedčí. V mnohých prípadoch to svedčí o tom, že neuniesli nápor a nároky, ktoré táto služba vyžaduje, alebo dali prednosť materskému poslaniu pred blokovaním farností v čase, keď nemohli a nechceli starostlivosť o deti opustiť. To nie je len o kázaní. Byť kazateľom-správcom je psychicky nesmierne náročné povolanie a neraz poriadne zacvičí aj s mužmi. A poznám veľa mužov, ktorí to tiež nezvládli. Dovolím si povedať, že pastierska služba ľuďom je jedno z najnáročnejších povolaní. Aj preto si myslím, že Biblia je v zapojení mužov a žien do služby úplne konzistentná a učí princíp komplementarity – vzájomného doplňovania sa. Ja s vami úplne súhlasím s tým, čo hovoríte o kázaní žien. Ale viesť zbor nie je len o kázaní. Preto Biblia na mnohých miestach hovorí, že tie role nie sú úplne zámenné. Možno nás raz Európska únia dotlačí k tomu, že budeme musieť prijať kvórum na účasť žien v orgánoch cirkví, počet žien na konferenciách, v staršovstvách...

No, človek nikdy nevie, čo sa zrodí v Bruseli – veď už chcú predpisovať firmám zastúpenie žien vo vrcholových orgánoch...

P. Černý: ...momentálne to považujem skôr za desivú predstavu...

Dialóg čítajú aj ľudia, ktorí nie sú členovia cirkvi – čítajú nás preto, lebo hľadajú alebo sa o nás chcú niečo dozvedieť. Sú tu dve stanoviská, dve praxe dvoch blízkych evanjelikálnych cirkví, a obidve stanoviská sú vyargumentované tým istým Písmom. Ako to, čo tu odznelo, treba čítať? Nemyslím teraz ako návod na čítanie, ale ako tomu majú, napokon aj veriaci, rozumieť?

P. Procházka: Myslím si, že rozdielne stanoviská, vychádzajúce z toho istého Písma, sú dané pohľadom na Bibliu. Exegézou, teda spôsobom, akým Bibliu čítame. Ten pohľad v tradíciách cirkví nie je rovnaký. Všetci sa snažíme byť prísne biblickí, snažíme sa prenikať do pôvodných textov, študovať texty aj v určitých širších historických súvislostiach, čo je veľmi dôležité. A práve tu sa odlišujeme. V tom, aké závery si vytvárame len zo samotného Písma a do akej miery berieme do úvahy aj vtedajšie historické a kultúrno-spoločenské pomery.

P. Černý: To je práve pôvod rozdielností výkladov. V niektorých prípadoch je Biblia absolútne jednoznačná – jasná, a niektoré pravdy musíme hľadať. Na začiatku tejto besedy som spomenul otázku krstu nemluvniat. Rozdielne ponímanie nie je otázkou konfesií – je to otázka toho, ako k Biblii pristupujeme, ako s ňou pracujeme, ako si vykladáme jej odkaz. Jeden povie, že krst detí je neprijateľný a druhý povie, že je to v poriadku. A môžu to byť ľudia z jedného zboru jednej cirkvi. Podobné platí aj v prípade, o ktorom sa bavíme – v prípade ordinácie žien. Je to rovnako nadkonfesijný problém. Faktom je, že väčšina cirkví na svete s ordináciou žien za kazateľky-správkyne zborov nesúhlasí.

J. Sýkora: Naozaj platí to, čo povedali predrečníci – všetko závisí od interpretácie Biblie. Do akej miery sa berú do úvahy historické pohľady a do akej miery sa uvažuje v rámci súčasného kontextu života spoločnosti. Obidva postoje, ktoré tu prezentovali ich zástancovia, sú kvalifikované. Ja mám trochu iný názor, ako je ten, čo doteraz prevláda v Cirkvi bratskej. Dúfam, že príde čas, keď sa o tejto otázke bude hovoriť zásadnejšie a uvidíme, akým smerom sa to uberie.

Diskusia sa už trochu rozbieha. V minulom čísle Dialógu mladých sa ozvali dievčatá – absolventky teológie, v časopise CB v ČR – Brána – bolo tiež niekoľko príspevkov na túto tému. Trochu ma zaujal či vystrašil jeden hlas – prijatie nejakého iného ako doteraz platného úzusu môže skončiť až rozkolom cirkvi. Myslíte si, že je takáto obava opodstatnená? Spôsobilo to problémy v metodistickej cirkvi?

P. Procházka: Problémy s tým boli aj sú. Ľudia rozmýšľajú čoraz viac samostatnejšie aj v cirkvi. Nepreberajú sa tradície alebo názory iných automaticky. Všetci čítajú Písmo, prístup k informáciám je taký, aký nebol nikdy v dejinách. A to, samozrejme, ovplyvňuje názory. I naše ženy kazateľky sa stretávajú s kritikmi tohto stavu a musia im čeliť. A verte, nie je to ani príjemné, ani ľahké. Takže – nie je to bez problémov.

P. Černý: Ak mám hovoriť za české zbory Cirkvi bratskej, nie je to téma, ktorá by bola aktuálne na stole a bolo by ju treba okamžite a zásadne riešiť inak, ako ju máme vyriešenú. Nie sú u nás ženy, ktoré by žiadali o ordináciu, čo je cesta ku správcovstvu. Aspoň o tom neviem. Ak by sa tá otázka položila na stôl nástojčivejšie, museli by sme sa ňou zaoberať. Nemyslím si však, že by to bol dôvod k rozkolu cirkvi. Zaiste by to ale bol dôvod k ďalšiemu štúdiu a diskusii.

Takže vedenie cirkvi je prístupné dialógu?

P. Černý: Samozrejme. Spomínam si na jednu konferenciu v Tatrách, kde som viedol seminár na tému, či má žena miesto na kazateľni. Veľmi dôkladne som sa na to pripravil a zhrniem môj záver do jednej vety: Žena miesto na kazateľni má. Môže vyučovať.

J. Sýkora: Ja si myslím, že by bolo potrebné otvoriť diskusiu o ordinácii žien...

Touto besedou sme ju otvorili....

J. Sýkora: Možno áno. Prečo si to myslím – poznám ženy alebo dievčatá, ktoré majú jasné  obdarovanie pre duchovnú prácu, ale vnútorne prežívajú zmätok, pokiaľ ide o ich budúce postavenie a pôsobenie. Vedia, že môžu byť misionárky alebo sa uplatniť v pastorácii, ale nemajú možnosť pôsobiť ako kazateľky. A to by mal byť jeden z dôvodov, prečo túto otázku treba seriózne otvoriť. Ale opäť zdôrazňujem to, čo som už podčiarkol viackrát – nie preto, že by mužov nebol dostatok a tak potrebujeme nájsť ženy – ale preto, lebo medzi nami sú naozaj obdarované ženy, ktoré by boli požehnaním a oživením pre zbory i pre cirkev. Ale jedným dychom dodávam, že táto otázka musí byť riešená veľmi citlivo a debatovať by sa muselo veľmi, veľmi úprimne. Diskusia sa musí viesť takým štýlom, aby nedošlo k rozkolu v cirkvi, ale naopak – aby došlo ku konsenzuálnemu riešeniu, ktoré nás povedie vpred. Ja si teda na rozdiel od Pavla Černého myslím, že sa touto otázkou treba začať zaoberať veľmi vážne. Je potrebné nájsť čas na naozaj citlivú, odbornú, kvalifikovanú diskusiu, ktorá by nespôsobila rozdelenie cirkvi, ale väčšie prepojenie a pochopenie.

(Poznámka redakcie: Josef Sýkora nastolil ďalšie problémy ohľadom žien v súvislosti s novým Poriadkom CB v SR. Tým sa sám pozval do ďalšej besedy, pretože v budúcom čísle Dialógu, ktoré vyjde pred konferenciou CB v SR, budeme diskutovať práve o problémoch, ktoré priniesol nový Poriadok cirkvi.)

Budeme teda počas roka pokračovať v týchto diskusiách. Na koniec tejto by som vás poprosil o niekoľko slov na záver.

P. Procházka: Chcem Cirkvi bratskej zaželať, aby diskusia prebiehala v pokoji. Celkom určite to nebude krátky proces – aj u nás sa o týchto problémoch diskutuje veľmi dlho. Veľmi dôležité je, aby v diskusii nebolo narušené telo zvestovania evanjelia. Ak je to otázka do diskusie, treba diskutovať, ale ak to nie je na stole ako problém, netreba to znásilňovať a meniť zabehanú tradíciu, ktorá funguje. U nás v Evanjelickej cirkvi metodistickej to máme vyriešené inak ako v Cirkvi bratskej. Ale plne chápem aj obavy tých, čo sa bránia ordinácii žien za kazateľky-správkyne, lebo vidia úlohu žien inde – v rodine, diakonii a podobne.

P. Černý: Ja by som si dovolil zakončiť svoje vystúpenie v tejto besede akýmsi vyznaním môjho učiteľa a mentora Johna Stotta. Podľa neho najlepším spôsobom, ako zmieriť službu žien v cirkvi s mužskou rolou hlavy, je poverenie ženy slúžiť v zborovom tíme. Na základe toho by som povedal: Je na mieste, aby v každom zbore – v pracovnom tíme, ktorý zbor vedie – boli zastúpené aj ženy.

J. Sýkora: Ja som toto posledné kolo trochu predbehol. Čo som chcel povedať, som povedal a ďakujem za prizvanie do tejto debaty.