Časopis Dialóg

        manželia - umelci  Oksana Lukomská a Mykola Biloshytsky,  
            od  roku 1992 žijú na Slovensku v Brestovanoch. Navštevujú zbor CB v Trnave 

        za Dialóg otázky kládol šéfredaktor Bohuslav Piatko

Ukrajina sa osamostatnila v roku 1991, Slovensko v roku 1993. Vy ste prišli na Slovensko v roku 1992. Zažili ste obdobie zmätkov, nenávisti a nádeje v obidvoch štátoch. Ako na toto obdobie spomínate?

Mykola: Je to tak. Za zázrak považujeme to, že sa obidva štáty oddelili z predchádzajúcich zväzkov vcelku pokojne. My sme sa oddelili od Sovietskeho zväzu, na rozdiel od vás, referendom. Jediné, čo komplikovalo osamostatnenie Ukrajiny a Moldavska, bol vznik proruskej Podnesterskej republiky – oblasti, kde boli najväčšie sovietske vojenské základne.

Oksana: Podstatné je, že netiekla krv. 

My sme sa s Čechmi rozišli, po čase prebolelo a dnes sú vzťahy možno aj lepšie, ako keď sme boli v jednom štáte. Na Ukrajine bol iný vývoj. Prišla oranžová revolúcia v 2004, ktorú samotní jej lídri utopili vlastnými rozpormi, proruský Janukovyč sa v 2010 stal prezidentom a v novembri 2013 v Kyjeve demonštrácia na podporu eurointegrácie – policajná brutalitaa vzbura národa, ktorý vyšiel na Majdan: revolúcia a streľba, stovka mŕtvych a zranených...

Mykola: Náš prvý prezident Kravčuk – kádrový komunista – prakticky odovzdal Krym Rusom preich vojenské námorné základne. A to bola obrovská chyba. Bojím sa, že dnes za to zaplatí celý Ukrajinský národ. Ďalší prezident Kučma, tiež bol komunista, biznismen a podvodník, ktorý pre svoju rodinu sprivatizoval všetko, čo sa dalo. Keď však zabili novinára, ktorý o tejto privatizácii písal pravdu, ľudia vyšli do ulíc. Bolo to vo volebnom roku 2004. A tak prišlo to, čo sa nazýva „oranžová revolúcia“. Medzi sebou súperili Juščenko a Janukovyč – bývalý trestanec a mafián. Z predvolebných diskusií a volebných machinácií to jednoducho prerástlo do protestov. Boli to študenti, hladovky... jednoducho – protestný Majdan. Vtedy ľudia pochopili, že neprávosti sa dá vzoprieť a zvíťazil Juščenko...

Oksana: Rok 2004 bol rokom radosti. Ľudia začali pociťovať slobodu. Mohli povedať, čo si myslia, vysloviť, čo cítia, čo ich ťaží. Pochopili, že spravodlivosť ešte existuje, len ju treba nájsť, hľadať a keď treba, aj za ňu zabojovať. 

Bola to aj ideová revolúcia, teda protikomunistická, alebo len „ekonomická“, ak sa to dá tak nazvať?

Mykola: To bola revolúcia proti korupcii. No Kučma a všetci okolo neho zostali na slobode a užívajú si pokojný dôchodok. Napokon sa nikomu nič nestalo. Ľudia boli naplnení radosťou, že sa Juščenko stal prezidentom, že pravda zvíťazila, a tak zabudli na to, prečo vyšli do ulíc. A za rok bolo po všetkom. Donecká mafia začala do vysokej politiky pretláčať svojho človeka – Janukovyča. Juščenko nechápal nič z toho, čo sa na Ukrajine dialo. Manipuláciami s ústavou oslabili jeho právomoci ako prezidenta. Ten podľahol tlakom a priviedol Janukovyča do vlády. Keď sa Janukovyč stal v roku 2010 prezidentom, zmenou ústavy sa Ukrajina stala prezidentskou republikou s veľmi širokými prezidentskými právomocami. Janukovyč za pomoci Doneckej mafie založil silný politický subjekt – Stranu regiónov a na Ukrajine nastúpila opäť totalita. Kto chcel zastávať akúkoľvek funkciu, musel byť v Strane regiónov. Ľudia nepochopili, že slobode a nezávislosti prišiel koniec. Za Juščenka dostávali 400 hrivien na mesiac, Janukovyč to dokázal zodvihnúť na 1 000 hrivien. Takže ľudia boli v podstate spokojní. Mafia v spolupráci s vládou postupne ovládla Kyjev, začala sa bezbrehá privatizácia, machinácie s pôdou, štátnymi zákazkami, totálnou korupciou...

Oksana: Čo bolo najstrašnejšie, je, že išli doslova cez mŕtvoly. Zabíjali všetkých – tých, čo im zavadzali, ale aj svojich, keď ich už nepotrebovali. A potom po mŕtvych skupovali majetky. Tak vznikli ukrajinskí oligarchovia. Preskočím do obdobia terajšieho Majdanu. Objavili a zverejnili sa veľké množstvá materiálov, ktoré hovoria o pôsobení Doneckej mafie. Žiaľ, tie materiály sa nedostali do Európy a asi ich nevideli ani v Rusku. Sú tam otrasné svedectvá o tom, ako sa na Ukrajine zabíjalo. Po roku 95 bola v Doneckej oblasti v mafiánskych prestrelkách jedna mŕtvola za týždeň, no v roku 1998 to už bolo 5-10 ľudí denne. To bolo horšie ako občianska vojna.

Mykola: To bola vojna podsvetia. 

Ako na to reagovali ľudia?

Oksana: Rôzne. Niektorí boli zdesení z toľkého vraždenia, iní hovorili – dobre, veď to boli mafiáni...

Mykola: Vyvrcholením bol atentát na mafiána – majiteľa jedného futbalového klubu v Donecku.

Na štadión uložili výbušninu a odpálili ju. Kvôli jednému človeku zomreli desiatky ľudí. Je nepochopiteľné, že sa svetové médiá tejto tragédii vôbec nevenovali. Takto vznikala prvá generácia najbohatších ľudí Ukrajiny. Oni sú prapôvodnou príčinou toho, čo sa tam deje teraz. Zašli za hranice možného, znesiteľného. O nezmyselnosti a nenásytnosti týchto ľudí svedčí už len to, čo našli v Janukovyčových majetkoch a prezidentskej vile. Veď to nemohol zhromažďovať normálny človek. Ďalšie udalosti z konca minulého roka už viete z médií. Ako sa nepodpísala asociačná dohoda s EU a čo to vyvolalo. Študenti zostali na Euromajdane hladovať. Nasledoval brutálny zásah „Berkutu“ (špeciálnej policajnej jednotky) a vtedy si ľudia povedali – naše deti biť nebudete! Toto je v skratke história vzniku Euromajdanu 2013 a toho všetkého, čo potom prerástlo do ľudovej revolúcie na Majdanoch 2014 po celej Ukrajine, nielen v Kyjeve.

 Akú úlohu v tomto zohrala Tymošenková, z ktorej západné médiá spravili mučeníčku za demokraciu a slobodu? Tiež nebola najčistejšia...

Mykola: Ona bola výnimočná akurát tým, že neverila nikomu. Zbohatla, no zbohatla sama. Nemala špinavých spoločníkov, nespolčila sa so žiadnym klanom. Podnikala sama a chcela vládnuť sama. Tým sa stala nebezpečnou pre všetkých – tak demokratov, ako aj mafiánov. Keď sa o nej hovorí, že bola previazaná s mafiou, nie je to pravda. Ona tak bránila svoj biznis, že sa odmietala spojiť s kýmkoľvek. A tak ostala sama. A prečo ju chránila Európska únia a celý Západ? Lebo to, čo robila a ako to robila, nie je na Západe trestné. Je to podnikanie, aj keď na hraniciach slušnosti. A tu spravil Janukovyč ďalšiu chybu, keď ju odstránil. On nepotreboval oponenta, no kým tam bola – a to znie paradoxne – udržiavala ho v akýchsi prijateľných koľajach, poľudšťovala ho.

Oksana: A keď ju odstránil, stalo sa z neho zviera... Nikto mu už nedokázal klásť odpor, nikto mu neprotirečil. Potom už nemal žiadne zábrany, čo vyvrcholilo 20. – 21. februára 2014, keď nasadil proti demonštrantom ostreľovačov a kde zahynulo vyše 100 prevažne mladých ľudí.

Mykola: Vtedy akurát sa diali na Kyjevskom Majdane doslova ľudské zázraky. Neviem, či to vôbec história pozná, že ľudia, ktorí prežili – vedľa ktorých padali mŕtvi – plakali, prečo to nezasiahlo ich, prečo prežili oni, prečo museli zomrieť tí, čo zomreli...

Oksana: Na pódiu na Majdane plakali tí, čo prežili a vyčítali si, že to zomreli kvôli nim – že keby tam v tej chvíli boli oni, určite by tí mŕtvi žili... To sa nedá ani vyrozprávať... to bolo strašné. Po Majdane netiekla len krv zabitých, ale aj bolesť živých... Veľa mužov, nehovorím o ženách, vyšlo na pódium, aby hovorili, ale nehovorili... iba plakali. Lebo guľka si vybrala otca, brata alebo kamaráta, suseda... a nie jeho...

Mykola: To, čo sa dialo na Majdane, presahuje ľudskú myseľ a predstavivosť. Ostreľovači strieľali a ľudia stavali barikády. Neutekali sa skryť pred guľkami. Jedného zabili, prišli desiati... To človek rozumom nepochopí. Ešte musím povedať, že dva mesiace sledovania (skoro nonstop) relácie internetového TV rovno z Majdanu dalo zabrať. Keď vidíš, ako horí tvoje obľúbené a najkrajšie mesto na svete, ako hynú mladí odvážni chlapci, ako polícia útočí a strieľa po žurnalistoch, po záchranároch... zastavuje sa rozum; slová strácajú svoj význam. Už nie plač a len bolesť a krik... tí, ktorí vydržali Majdan, hovoria, že tam zhorelo aj to, čo nemôže horieť nikdy! Vojenskí veteráni, ktorí boli v Afganistane a stáli pri obrane Majdanu, hovorili, že také zverstvá, aké ukázala polícia, nevideli ani tam na vojne. Špeciálne jednotky nemali zľutovanie, boli ako zúrivé psy... to bola jednotka „Berkut“, vycvičená bojovať proti vlastnému národu. Na spôsob Ľudových milícií v ČSSR za komunistov – bola mimo zákona, právne akoby neexistovala. 

Po tomto rozprávaní sa mi ťažko hľadajú ďalšie otázky. Ale mŕtvi z Majdanu volajú po pokoji. Ako sa pozeráte na to, že sa Tymošenková vracia do politiky? Prispeje k upokojeniu situácie?

Mykola: Všetko a každý, čo len trochu upokojí situáciu, môže len pomôcť. A ona má v sebe akúsi charizmu, ktorou môže ľudí trochu utíšiť.

Oksana: Ľudia na Majdane ju privítali, plakali s ňou. 

No, ale jej návrat do vysokej politiky ich asi veľmi nenadchýna?

Mykola: Od decembra 2013 visí nad Majdanom jeden otáznik: Kde má majdan lídra? A tu je to, čomu Európa nerozumie. Majdan odpovedal – my lídra nepotrebujeme. Lídrom je národ. 

To však dnes už neplatí – vláda národa... Majdan je dnes politická sila bez politikov. Majdan zrušil dohodu zahraničných politikov s Janukovyčom...

Mykola: Majdan nič nezrušil. Keď rokovali diplomati, už sa strieľalo. Dohoda vznikla na papieri, ale nebola podpísaná ani bývalým prezidentom, a tak neplatila pre nikoho. Opakujem – v tom čase už boli mŕtvi. A pri streľbe a mŕtvych dohody neplatia. 

V každom prípade – Majdan je sila, ale nie politik. Vie niekto, čo spraví Majdan?

Mykola: Vie. Vie to Majdan. A to je to, prečo hovorím, že nám nikto nerozumie. To je osobitná historická skúsenosť a forma vlády ukrajinského národa. Keď chceli v histórii hajtmani niečo spraviť, tak najskôr museli predstúpiť pred národnú obščinu (snem ľudu). A keď im národ povedal, že to nechce, tak nemohli spraviť nič. Dnes je v Kyjeve taká situácia, že každý, kto sa chce stať ministrom, musí sa postaviť na Majdane pred ľudí a obhájiť svoje konanie, svoje zámery a potom musí znovu prísť a zodpovedať sa za to, čo spravil. 

Pripomína to Francúzsku revolúciu z roku 1789, ktorú však samotní revolucionári utopili v krvi a prerástla do jakobínskej diktatúry.

Mykola: Keď prišiel na územie Ukrajiny (narýchlo si nespomeniem meno) významný vodca Francúzskej revolúcie a uvidel, ako žijú kozáci, povedal, že je to vzor vlády ľudu a že keby to bolo vo Francúzsku, nikdy by tam revolúcia nebola. Teraz sa Ukrajina snaží oživiť niečo podobné – vo vláde by nemali byť politickí reprezentanti, ale len odborníci. Kto spraví chybu – ide preč. 

Ale takto sa dnes vo svete nevládne.

Mykola: Dá sa! 

Možno na Ukrajine, ale Ukrajina nie je sama. Svet potrebuje stabilných partnerov.

Aký teda očakávate vývoj na Ukrajine?

Mykola: Majdan môže vyčistiť a zničiť vládu korupcie a mafií. Nepustiť ich do vlády. 

Tomu veľmi neverím. Prídu takí istí.

Oksana: Na začiatku nie. Čo bude ďalej...?!

Mykola: Ide o to, aby národ dostal možnosť vyjadrovať sa k tým najzákladnejším veciam. Národ nebude sedieť v pracovni ministra, ale minister bude musieť národ informovať o tom, čo robí. Smerovanie svojho konania mu musí odsúhlasiť národ. Fakt je ten, že štát je v takom zlom stave, že ho niekto musí vedieť z toho vyviesť. A to nebude jednoduché. Pýtal si sa na Tymošenkovú. Pred jej uväznením bola situácia na Ukrajine zaspatá, Ukrajinci pasívni a revolučný Majdan všetko zmenil až zradikalizoval. Ale aj ju Majdan zmení – už nikdy nebude na Ukrajine tak, ako predtým. Z Majdanu sa stal pre všetkých, čo chcú ísť do politiky, demokratický výkričník. Len Majdan môže povedať – tohto človeka áno, tohto človeka nie. 

A čo voľby? Majdan nezastupuje voličov.

Mykola: Kto bude chcieť uspieť vo voľbách, bude musieť spolupracovať s Majdanom. Majdan netreba chápať ako skupinu ľudí – Majdan je symbol, sila národa. Majdan je výzva pre budúcich politikov: nerobte politiku a politikárčenie, robte svoju prácu!

Dnes v Kyjeve vzniká dočasná vláda. Nazývajú ju „vládou smertnikov“ (vládou mŕtvych), lebo tí, čo sú v nej, vedia, že neprežijú – že nebudú mať politickú budúcnosť. Lebo budú musieť prijať také opatrenia a zákony na oživenie ekonomiky a života, že ich už potom nikto nebude chcieť. Ale bez týchto zákonov komunikácia s Európou a so svetom nebude možná. A treba tu povedať ešte jedno – na juhu je Krym. A tam to bude tiež zložité. Myslím si, že Krym si Rusi nepustia (pozn. red.: rozhovor sme nahrávali krátko pred vypuknutím Krymskej krízy). Majdanu pomáha celý svet. V Kyjeve je Kyjevsko-pečerská lavra (chrám), ktorá patrí Moskovskému patriarchátu. Oni za tri mesiace demonštrácií nepriniesli na Majdan ani kus chleba. Tvrdia, že Majdan je povstanie proti Bohu. To je hlas takzvaných ruských bratov... Hanba!

Oksana: Oni tvrdia, že Janukovyč bol slobodne zvolený a je pod Božou ochranou. Ale odkedy Boh chráni zločincov? A prečo potom stoja tri mesiace na Majdane spolu s demonštrantmi duchovní predstavitelia všetkých cirkví – baptisti, protestanti, grékokatolíci, rímski katolíci, pravoslávni... Sú tam nepretržite po celý čas, mnohí dobití, dokrvavení a po celý čas sa každú hodinu spoločne modlia na pódiu, prihovárajú sa milicionárom (policajtom) a vojakom, aby ľudí nebili, aby nestrieľali... prosia ich, aby prešli na stranu národa, pred hlavňami namierených samopalov... a oni sa nedali umlčať. Tak koho ochraňuje Boh – zločincov a ostreľovačov, alebo ľud a jeho duchovných?

Mykola: Tam sa diali zázraky. Keď v januári z ulice Hruševského polícia vytláčala ľudí späť po Majdan, ľudia začali páliť pneumatiky. Z toho je strašný dym – čierny, hustý, nepreniknuteľný. Tie pneumatiky horeli 48 hodín a horelo na rôznych miestach. Za celý ten čas sa vietor ani raz neotočil tak, aby zadymil demonštrujúcich. 48 hodín, to je deň, noc, deň, noc, čo boli demonštranti chránení dymovou a ohnivou clonou. Tak koho chráni Boh?

Oksana: Na Majdane sa ľudia smiali – nás polievajú v mraze vodnými delami, ale im sa treba umyť – veď sú čierni, že ich ani nevidno...

Mykola: V najkritickejších chvíľach, 20.-21. februára2014,počas krvavých policajných útokov a streľby, na Majdane znela nonstop nahlas modlitba duchovných všetkých cirkví aj obyčajných, prevažne mladých ľudí.  

Je zvláštne, že počas takých nepokojov a zmätku nezačali v Kyjeve prebiehať násilnosti na domoch, rabovačky, ničenie...

Mykola: To zabezpečili samotní demonštranti, predovšetkým Majbanivska sebaobrana. Keď banditi a zlodeji chceli rozbehnúť tieto výtržnosti, Kyjevčania sa spontánne a dobrovoľne postavili na obranu majetku a spoluobčanom tak naozaj uchránili všetko. Kyjev sa nestal vojnou zničeným mestom. Boli medzi nimi aj naši priatelia, s niektorými sme hovorili a prosili nás, aby sme sa za nich modlili, lebo idú bez zbraní ochraňovať ľudí pred násilím.

Oksana: Kto pozeral nepretržité priame prenosy z Majdanu, alebo bol spojený s priateľmi v Kyjeve, nemohol si nevšimnúť ustavičné výzvy na modlitby. Bolo neskutočné, ako sa mnohí ľudia odovzdali do Božích rúk, aby vydržali, aby prežili... Boh bol s nimi. A my sa teraz modlíme, aby Pán Boh bol aj s tými, čo sa idú pokúšať urobiť poriadok na Ukrajine. 

To asi nebude jednoduchá cesta. Môžu totiž vypuknúť nepokoje inde a budú nasmerované proti Ukrajine, proti tomu, čo sa stalo v Kyjeve. Ako to vidíte? Nehrozí rozdelenie Ukrajiny?

Mykola: Rozdelenie bude hroziť len vtedy, keď vzniknú dve strany, rovnako odhodlané brániť si svoje. To by mohlo hroziť na Kryme, ale myslím si, že tam nežijú ľudia, ktorí by za nejaké osamostatnenie či odtrhnutie boli ochotní položiť svoj život. Ukrajinci však sú odhodlaní za svoju slobodu aj zomrieť. Ukázal to Majdan. Nie je to obvyklé, ale je to tak. Na Ukrajine od začiatku roka 2014 prehrmel „Leninopád“ – búranie sôch proletárskeho tyrana. Doteraz sa totiž nikto nedotýkal Leninových pomníkov a sôch. Komunisti – ktorí boli veľmi aktívni na strane Janukovyča – ako politická strana už nebudú mať na Ukrajine budúcnosť. Ich modly museli padnúť do zabudnutia... 

Začala sa teda aj ideová revolúcia?

Oksana: U nás sme sa osamostatnením zo Sovietskeho zväzu neodtrhli od komunistov. Tých 20 rokov sme boli stále pod komunistickým a ruským útlakom. Veď aj preto sme z Ukrajiny odišli. Tam so samostatnosťou neprišla sloboda a demokracia. Dúfajme, že sa tak stane teraz.

Mykola: Predovšetkým, že sa konečne oslobodíme od závislosti na Rusoch.

Oksana: Sledovali sme dianie na Ukrajine v priamom internetovom prenose, pretože v médiách veľakrát nebola pravda. Boli sme v ustavičnom spojení s našimi priateľmi a tak chcem ešte povedať niečo veľmi dôležité. Vyslali sme všetkým slovenským, českým a iným priateľom prosbu, aby sa modlili za Ukrajinu, za pokoj, za spravodlivosť, aby pravda zvíťazila. Som veľmi vďačná, že sa mnohí ozývali, ubezpečovali nás, že sa modlia a myslia na Ukrajinu. Dokonca sme sa dohodli – všetci naši priatelia, ich priatelia a celé cirkevné spoločenstvá – že sa budeme spoločne, každý kde sme roztratení po svete, v rovnakom čase všetci modliť. Dokonca sme sa skoordinovali s časom veľkej modlitebnej hodiny, ktorá prebiehala na Majdane, pospájali sme sa cez linky priamych prenosov, a tak sme sa všetci modlili naraz. A je to nádherné, povzbudzujúce a posilňujúce. Ešte by som chcela odkázať aj vašim čitateľom, že Ukrajinci sú národ veselý, láskavý, radi sa radujú, nechcú bojovať; oni chcú milovať. Veríme s jednou študentkou, ktorá vystúpila na Majdane, že láska musí zvíťaziť; že netreba trestať, ale odpúšťať – nenávisťou nezvíťazíme, zvíťazíme iba láskou. To je naša prosba, ktorú smerujeme na Ukrajinu aj všetkým ľuďom na svete.

Mykola: A ešte sa chceme podeliť o jednu osobnú radosť. Máme dcéru, ktorá žije v Londýne. Lesja. Pomaly už aj zabudla, odkiaľ je. A môžeme povedať s radosťou v srdci, že sa znovu stala Ukrajinkou. Písala, že ľutuje, že už takmer nevie po ukrajinsky, že nevie ukrajinskú hymnu, ale že sa všetko zmení – bude si obnovovať rodný jazyk, naučí sa aj hymnu a bude žiť ako Ukrajinka. Meno má po slávnej ukrajinskej poetke: Lesje Ukajinke.

 Sláva Ukrajini! Herojam Sláva!