Časopis Dialóg

    Martin Ďuriška
    (CB Bratislava-Cukrová.)

Milí priatelia, kamaráti, 

hľadali ste už ihlu v kope sena? Nemyslím takú obyčajnú na štopkanie ponožiek. Mám na mysli ihlu oveľa cennejšiu –  ihlu, ktorá by pomohla zaplátať diery v našich životoch...

Dá sa hľadať peňaženka, kľúče, občiansky preukaz. Hľadajú sa však aj láska, pokoj, šťastie, istota. Predpokladám, že každý už podobnú ihlu hľadal. Ak nie vedome, tak podvedome čosi hľadáme. Ak by sme v živote nehľadali, náš život by stagnoval. Hľadanie, skúmanie, bádanie nás posúva ďalej. Hovorí sa tomu „prirodzený vývoj“. Mal by nás robiť bohatšími, múdrejšími, civilizovanejšími, čestnejšími a vyrovnanejšími. Človek je, chvála Bohu, celý život nespokojný a stále niečo hľadá. Čo hľadáme na X-lógii? 

Rozpoviem príbeh jedného obyčajného hľadania ihly, ktorá sa menuje „istota“... 

Narodil sa pred 50-timi rokmi a 45 rokov ju vedome či nevedome hľadal. Najskôr chcel mať istotu, že si nájde dobrých kamarátov. Takých mal počas základnej školy skutočne dosť. Bol súčasťou klanu, kde by za člena život položili. Ich sila spočívala v mase. Samozrejmosťou bolo predčasne vyspieť, teda naučiť sa rýchlo fajčiť, popíjať alkohol, fetovať a mať sex. Pokiaľ niektorý z nich nemal dvojku zo správania, nebol normálny. On vynikal. Mimo bežných dvojok dostal aj trojku – zapálil si totiž cez prestávku priamo v triede. Bol skutočným hrdinom. Báli sa ho spolužiaci, klan ho rešpektoval ako hrdinu a učiteľky z neho šaleli. Našiel istotu, že do partie naozaj patrí.

Keď sa blížil koniec základnej školy, jeho otec a staručký riaditeľ pán Šucha s istotou pochopili, že pokiaľ nezmení prostredie a školu, tak sa nedostane ani na učňovku, hoci sa neučil zle.

Dva roky teda strávil na inej škole, medzi inými spolužiakmi. V inom prostredí, kde stratil svoje pevné istoty a musel nájsť nové. Už nebol centrom záujmu, a tak voľky-nevoľky zameral pozornosť na novú istotu – istotu úspešného dokončenia základnej školy. Nechcel totiž skončiť ako smetiar a túžil po učňovskom liste. Znie to neuveriteľne, ale akoby šibnutím čarovného prútika sa jeho študijné výsledky zmenili. Z trojkára bol dvojkár, ba prospel s vyznamenaním. Istota úspechu sa dostavila a cítil, že je naozaj dobrý a osobnostne silný. V duchu si pomyslel, že všetko zvládne sám.

Otravný kostol, kde ho otec nútil chodiť, začal byť pre veriacich fanatikov primalý. Začali budovať novú modlitebňu. Musel chodiť povinne na brigády, čo ho vonkoncom nefascinovalo, ale čo už... Pred otcom s poradovým číslom 2 mal rešpekt. Znie to neuveriteľne, ale istým spôsobom ho mal dokonca rád. Bol totiž starostlivý a miloval ho. Prehnaná starostlivosť mu často liezla na nervy. Neskôr si uvedomil, ako mu chudák otec svojou dobrotou vlastne škodil. Nenaučil ho zodpovednosti... Cez deň v škole a poobede v ruinách kostola – takto vyzeral deň za dňom, pokým z ruiny nepovstala krásna moderná modlitebňa. Prijali ho na strednú školu, ba dokonca na takú, o ktorej len sníval. Dostal sa na Fajnorku, čo teda naozaj nebolo jednoduché. Otec  s Dr. Vrabcom – riaditeľom školy s poradovým číslom 2 – museli veľmi intervenovať. On prirodzene nič netušil. Nadobudol  istotu, že vlastnými schopnosťami je v tej najlepšej škole, v akej vôbec mohol byť. Štyri roky úžasnej driny, množstva prebdených nocí nad výkresmi, stále pod tlakom nekompromisných učiteľov. Avšak napriek všetkej drine nadobudol istotu, že ho strojárina baví. Mal istotu, že určite bez problémov zmaturuje na vychýrenej priemyslovke v Československu. Medzi spolužiakmi bol obľúbený – s jedným z nich sa priatelí dodnes. Hoci sa s Mariánom nevídajú každý deň, vedia o sebe a keby niektorý z nich potreboval pomoc, určite by si pomohli. To je naozaj skvelá istota – tú by poprial každému.

Postavili nový kostol a o interesantných zážitkoch by mohol rozprávať hodiny. Začal sa totiž v cirkevníckom prostredí cítiť akosi fajn. Získal nové vzťahy s Paľom, Ondrom, Ľubom, Milanom, Tomášom, Samkom... Spoznal sympatické dievčatá, ktoré síce neboli krásavice, ale boli inteligentné. Nové vzťahy utužovali na brigádach, na plavárni a na prechádzkach v prírode. S dievčatami kurizovali a sem tam sa ich hanblivo aj dotýkali. Hovorí, že to bolo najkrajšie obdobie jeho mládeneckého života. Začal pociťovať istotu, že k dokonalosti mu  veľa nechýba. Otec ho už nemusel nútiť na brigády – ba aj do kostola začal chodievať rád. Dokonca všetci tí starci a stareny, ktorých spoznal počas stavby modlitebne, sa mu začali akosi pozdávať. Ich reálne životy boli akési iné. Šírili neuveriteľnú istotu – bolo cítiť prítomnosť pokoja, vyrovnanosti, lásky a radosti zo života. Začal preto hlbšie rozmýšľať o všetkom tom, čo sa v kostole hovorí, a prečo to tí ľudia s tým Bohom myslia vážne. Ako je možné, že svetovo uznávaní vedci podľahli viere v imaginárneho Boha? Túžil získať podobné istoty, že aj on bude šťastný, spokojný, láskavý a múdry.

Po slávnostnom otvorení novej modlitebne prišli na rad ďalšie v celej republike, čo bol v komunistickom režime naozaj zázrak, a to doslova. Na brigádach trávil všetok svoj voľný čas a prázdniny. Začal pociťovať istotu, že je nenahraditeľný. Počas jednej z takých brigád vykonal zásadné rozhodnutie. Pokúsil sa začať žiť s tým neuveriteľným, tajomným Bohom.

Toto rozhodnutie potvrdil verejne. Potvrdil pokrstenie z detstva, že chce začať Nový život so všetkými starosťami, ktoré so sebou mal. Podstúpil záhadný proces premeny, keď vyrastá zo starého človeka nový. Presne tak, ako z mŕtveho semienka povstane nová rastlinka.  

Iste už tušíte, že ide o mňa. Ale pokračujme. Nebol som nikdy ten najslušnejší človek a myslím si, že ani dnes nie som ideálny kresťan. Slabé chvíľky s komplikovanou povahou prichádzali a prichádzajú dodnes. Aj moja manželka tvrdí, že má so mnou napínavý život, plný nečakaných zvratov.

Po strednej škole ma bez komplikácií prijali na vysokú školu strojnícku, čo i sám považujem za neuveriteľné. Vytušil som, že v tom bude mať prsty sám Boh. Ani môj otec nebol presvedčený, že jeho syn bude niekedy študovať na vysokej škole. Pre mnohých, čo ma trochu poznali, to bolo neuveriteľné. Nadobudol som novú istotu, že presne toto chcem a že som naozaj šikovný, schopný a zaslúžim si úctu. Pripúšťal som však, že aj Boh má na tom istú zásluhu.

Stal som sa vysokoškolákom a tak som sa aj správal. Na jednej strane som si hovoril „veriaci chlapec“, a na druhej som si užíval, čo život ponúkal.

Chýbala mi posledná istota k trvalému šťastiu – krásne, rozumné a schopné dievča...

Predstavte si, že i táto túžba sa nezvratne naplnila. Na zemiakovej brigáde som uzrel dievčinu svojich snov. Nádherná, zmyselná, s perfektnou postavou, úprimné oči a nekultivovaný smiech bez zábran, ktorým sa otriasal celý hotel. To bola ona – tá pravá. Na prvý pohľad som sa zamiloval, ale odvahu kontaktovať ju som nenabral. „Nemám na ňu... nebudem sa predsa strápňovať... to je iná klasa, určite by nechcela práve mňa,“ – myslel som si. Znie to neuveriteľne, ale prvý krok spravila ona. Rút ma oslovila prvá a oslovuje ma i po 30 rokoch. Je totiž mojou jedinou právoplatnou manželkou. Je mojím neuveriteľným darom a niekedy veru aj trápením. Ďakujem Bohu za ňu každý deň...

Mal som neuveriteľnú istotu, že som nadobudol takmer všetko, po čom som túžil. Už len doštudovať, mať kde bývať, založiť rodinku, nadštandardne zarábať a v nedeľu zbehnúť do nemocnice duše s názvom kostol pre novú infúziu.

Počas vysokoškolského štúdia sa udialo v mojom živote mnoho pekných i nepekných vecí. Najskôr úžasná svadba a potom zvláštne okamihy. Prvým bolo narodenie syna Martina a druhým smrť najlepšieho človeka, akého som poznal – otca číslo 2 – Dušana.

Martin priniesol do nášho spolužitia nový zmysel. Boli to samé radosti a starosti. Boli sme však príliš mladí na jeho výchovu a radi sme využívali pomoc a podporu rodičov, čo sa nám neskoršie aj vypomstilo. Otec Dušan bol ohromnou podporou. Riešil novomanželské krízy, pomáhal s výchovou milovaného vnuka a často robil nadpráce vo forme nezmyselných nákupov. Nadobudol som istotu, že keby bolo zle, otec nikdy nesklame, vždy podrží.

Presťahovali sme sa do vlastného bytu. Manželka chodila do práce, ja som študoval, brigádoval a spoločne sme si užívali života, ako sa len dalo. Smrť otca mi okrem iného priniesla stratu životne dôležitej istoty. Kto bude urovnávať spory, kto bude pomáhať, kto sa bude dennodenne modliť... Jeho posledné slová boli adresované mne a Rút. Hovoril o pokore... Sám som tomu slovu do hĺbky nerozumel, ale zapamätal som si toto často vyslovované slovko. Myslím si, že mu dnes rozumiem.

Školu som dokončil a začal pracovať. Okrem ročnej vojenskej služby pracujem, vďaka Bohu, dodnes. Postupne sa nám narodili s väčšími odstupmi Ester a Debora. Vychovávali sme troch jedináčikov. S istotou konštatujem, že to dá zabrať – ale aspoň nezostarneme...  Predstavte si, že som zostarol... alebo zmúdrel a zostarol... alebo len zmúdrel?

Teraz mám 50 rokov, som ženatý, mám dve dospelé deti, mám prácu, som zdravý. O horolezectve a turistike už viac-menej len hovorím. Nemám toľko peňazí, koľko by som si želal. Nemám splnené cestovateľské sny. Nežijem ideálne manželstvo. Priberám, starnem. Rozmýšľam o životnej ceste, keď ostaneme s manželkou sami, respektíve keď zostane ona alebo ja úplne sám. Bilancujem, vyhodnocujem a dumám nad istotami, ktoré sa stali neistotami. Rozmýšľam nad premárneným časom. Rozmýšľam nad vzťahmi na všetkých úrovniach, ktoré som doposiaľ mal. Rozmýšľam, ako zachrániť, čo bolo zbabrané. Cítim sa nie vždy isto.

Kde nájsť duševnú rovnováhu, kde nájsť trvalú istotu, ktorá by ukojila nekončiace sa túžby? Kde nájsť istotu, ktorá by zahasila neutíchajúci smäd? Kde nájsť istotu v odpustení toho, čo sa odpustiť nedá? Ako vyprosiť istotu pre večný život sebe a blížnym? Ako nadobudnúť istotu večnej radosti pre tých, na ktorých mi skutočne záleží? Stretnem sa v nebi s Ondrom, Milankom, Slávkom, Romanom, Dávidom, Majom, Ingridou, Alicou, s bezdomovkyňou pred kostolom, s predavačom Nového času na Bajkalskej, so všetkými trpiacimi z Osvienčimu?    

Stretnem sa s otcom s poradovým číslom 1 a 2, s mamou číslo 1 a o chvíľu i 2...?

Ostala vôbec nejaká trvalá istota? Vyznávam a verím že áno! Ostala jedna jediná istota. 

Istota, za ktorou má zmysel ísť. Istota, že život sa nekončí smrťou. Istota, že život nemusí končiť vo večnom zatratení a večnej nespokojnosti.   

Tú vzácnu ihlu s menom istota  som našiel po pravici  ukrižovaného Krista.

 Vzácnu ihlu, ktorú som veľmi, veľmi dlho hľadal, Som našiel v ohromne veľkej kope sena  menom márnosť.

 Golgota

Predstavím vám všeobecne známy príbeh z Golgotského vrchu, ako som ho spoznal pri svojom hľadaní.

 V strede na kríži visí človek – nevinný, ktorý nemal zomrieť. Pod krížom stoja „nábožní“ ľudia a tešia sa z ukrižovania nevinného, ktorý sa „previnil“ tým, že vysvetľoval Božie – svoje – kráľovstvo. Nielen vysvetľoval, ale tak i žil. Nábožní ľudia mali iné – ľudské predstavy o Mesiášovi a Jeho kráľovstve. Tento Ježiš predstavy ľudí v žiadnom prípade nespĺňal.

My sme už múdrejší, my veríme a vieme, že to nebol len človek, že to bol Boží Syn a Boh sám v jednej osobe. Mnohí z davu tomu pre jeho nadľudské zázraky a činy lásky verili, avšak dav prehlušil aj ich. Masa prekričala tichý šepot vlastného svedomia. Na kríži zomiera pokorný človek a Boh v jednej osobe. Zomiera za všetky hriechy – staré, dnešné i budúce, ktoré celé ľudstvo napácha až na veky. Aké ťažké je pochopiť a prežiť túto vetu, ktorú som počul tisíckrát...

Do poslednej chvíle – i v utrpení – sa modlí:

„Otče, odpusť, lebo nevedia, čo robia...“  

Na kríži v strede  nemôže byť nikto z nás...  

Vľavo od Krista – tak si to predstavujem – visí zločinec, ktorý trpí podobne; avšak na rozdiel od Krista nie nevinne. Visí na kríži odsúdený, cíti sa však byť odsúdený neprávom. Cíti sa stále sebavedomo a hoci trpí, žiada Krista o dôkaz Božskosti. Provokuje otázkou:

„Nie si ty Mesiáš? Tak pomôž sebe i nám!“

Vľavo od Krista visí na kríži zločinec, ktorý sa necíti byť vinným. Za všetko zlé môžu iní, nejaké okolnosti, nie on sám. Možno zabil, ale to určite preto, že... Ukradol, ale to preto, že... Klamal, ale to určite preto, že... Necíti sa vinným a zneužíva situáciu, aby sa svojou pyšnou chytrosťou zachránil. Aby mohol ďalej žiť tak, ako doposiaľ, ak nie horšie. Je odsúdený, ale nikdy neoľutoval to, prečo bol odsúdený – nikdy sa vnútorne nepokoril.  

Kristus nereaguje – je ticho...  

Na kríži vľavo nemusí byť len zlodej, vrah, klamár... Na kríži vľavo môže byť každý z nás s našimi „veľkými i malými hriešikmi“...  

Vpravo od Krista – tak si to opäť predstavujem – tiež visí na kríži zločinec. Trpí obdobne ako dvojica po jeho ľavej ruke. Visí po pravici od Ježiša na kríži; na rozdiel od druhého zločinca sa však cíti byť odsúdený právom. Už nemá sebavedomie, už nič nežiada – už chce len rýchlo zomrieť. Neobhajuje sa okolnosťami o tom, prečo to dopracoval až sem. Ľutuje premárnený život. Posledné sily zbiera na vnútornú modlitbu k Bohu, aby mu odpustil... Počuje hanlivé hlasy zväčša nábožných ľudí zdola, ktorí sa posmievajú Ježišovi. Taktiež počuje hlasy a vzdychy oboch visiacich spolutrpiteľov. Jeden sa tíško modlí za tých, ktorí ho ukrižovali, a ten druhý vzdychá a provokuje. S vypätím posledných síl povie najdôležitejšie slová svojho nepodareného života: 

„Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený za to isté? My sme odsúdení spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili; ale On neurobil nič zlé.“ 

Pýcha, sebavedomie a vlastná sila ho opustili. Zostala mu len dávno zabudnutá pokorná viera v Boha, o ktorej možno počul v detstve. Nakoniec z jeho vnútra zaznie tichá a posledná prosba, alebo naopak posledný výkrik zúfalstva:  

„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“   

Na kríži /vpravo/ nemusí byť len vrah, zlodej, klamár; tam môže byť každý z nás...   

V strede na kríž visiaci, počúvajúci a modliaci sa Syn Boží povie pred svojou smrťou najdôležitejšiu vetu. Najdôležitejšiu vetu pre každého z nás:   

 „Veru, hovorím ti,  dnes budeš so mnou v raji!“  

Boh má právo veta v našich životoch. Boh má právo odsúdiť, ale aj odpustiť a omilostiť.  

Boh má vždy posledné slovo.

Žijem s istotou z prísľubu:

„Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji!“

Teším sa na chvíle svojho života, keď budem vyznávať spolu s  Kristom a zosnulými bratmi a sestrami, ktorí ma predišli: 

„Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“

**********************  

PS: X-lógia je hľadanie výšin