Časopis Dialóg

       Emil Komárik (Autor je vysokoškolský učiteľ na dôchodku,
      CB Bratislava- Cukrová.)

Arthur Browning vyjadril v Pippinej piesni z roku 1841 obsah viery, na ktorej stála európska civilizácia počas 15-tich storočí, približne týmito slovami: „Kým sa škovránok vznáša na krídlach a slimák lezie po tŕní a Boh je v svojom nebi, je so svetom všetko v poriadku.“ Boh je v nebi a človek, jeho obraz, je na zemi korunou stvorenstva. Takto to je a takto to má byť.   

V devätnástom storočí filozofovia – teda konkrétne Friedrich Nietzsche – položili otázku: Čo ak je to inak? Čo ak je nebo prázdne? A Boh je mŕtvy? Kto sme potom my, ľudia? Prírodovedci mali naporúdzi pohodlnú odpoveď: Človek nie je nič iné, iba opica s veľkým mozgom. Je to síce odpoveď, ktorá keby bola myslená osobne, tak ju možno brať ako urážku, ale o človeku je ľahko povedať čokoľvek, ak tým človekom nemyslím seba samého. 

Človek živočích

Snaha preukázať, v čom všetkom sa ľudské správanie podobá správaniu primátov, tvorí nezanedbateľnú časť aj súčasnej antropológie – vedy, ktorá sa pokúša nájsť odpoveď na otázku „kto je človek“.

Nesporne sa ľudské správanie v niektorých veciach podobá na správanie všetkých živočíchov. Čokoľvek živočích robí, robí to preto, aby prežil, alebo preto, aby odovzdal svoje gény novej generácii. Lenže nevie, prečo to robí. Zmysel týchto aktivít vie pochopiť iba inteligentný pozorovateľ a nie živočích sám.

Aj človek sa stará o prežitie, aj človek sa rozmnožuje. Je v tom iba malý rozdiel – človek je aj inteligentný pozorovateľ a vie, čo robí aj prečo to robí. A to je jeden veľký rozdiel, ktorý narušuje predstavu o človeku ako o jednom z primátov a živočíchov všeobecne.

Podstatnejší rozdiel, ktorý vydeľuje človeka z ríše zvierat, je fakt, že existuje oblasť ľudského správania, ktorú nijako nemožno podriadiť ani pod zákon sebazáchovy, ani pod zákon rozmnožovania.

Filozofovia ako Søren Kierkegaard, Friedrich Nietzsche, Martin Heidegger, Jean Paul Sartre, ale aj teológovia ako Paul Tillich, umelci ako Fjodor Dostojevskij, Albert Camus, Gabriel Marcel a napokon psychológovia ako Rollo May, James Bugenthall a ďalší sa zhodli na tom, že jadrom toho, čo robí človeka človekom a čo ho tak podstatným spôsobom oddeľuje od sveta zvierat, je strach, úzkosť, absencia zmyslu, absurdita sveta, odcudzenosť človeka samému sebe a svojmu poslaniu.

V polovici dvadsiateho storočia – iste aj pod vplyvom druhej svetovej vojny – sa názory na človeka ako bytosť odcudzenú sebe a svojmu poslaniu vykryštalizovali vo filozofickom učení, ktoré dostalo názov existencializmus. 

Bytosť odcudzená

Jeho jadrom sa stalo učenie o beznádeji, odcudzení, o slobode ako bremene, ktoré musíme niesť a nemožno sa ho zbaviť. Všetko je to založené na základnom postuláte o strachu a úzkosti ako základe ľudskej existencie. Bol to veľmi pesimistický názor na človeka a neposkytoval nijaké východisko, ktoré by mohlo beznádej a úzkosť prekonať. Existencializmus bol istý čas módou, ale postupne sa odobral do histórie. Existencializmus odišiel, ale otázky, ktoré položil, ostali.

Ostala tu otázka o existenciálnej úzkosti. A ostala i otázka, či je existenciálna úzkosť (strach z ničoty) jedinou silou, ktorá dáva ľudskému životu energiu. A ostala tiež otázka, čo sa s tým dá urobiť.

Keďže najmä otázka odcudzenia a nezmyselnosti života nebola objavom devätnásteho storočia a autori, ktorí si kládli otázky podobné tým, na ktorých stavali existencialisti, boli prevažne kresťanskí a židovskí myslitelia, zdalo sa mi primerané hľadať, ako sa k otázke ľudskej existencie stavia zvesť Písma. 

Človek podľa Písma

Prvým zdrojom, ktorý hovorí o existencii a podstate človeka, je text prvých kapitol knihy Genezis.

Správe o podstate človeka možno porozumieť tak, že pôvodný projekt človeka bol odlišný od toho, ktorým sme ako ľudia dnes. Človek bol koncipovaný ako duchovná bytosť v tele – to znamená, že mal všetky telesné orgány a všetky riadiace sústavy, ktoré má i dnes, ale navyše bol vybavený riadiacou a komunikačnou sústavou, ktorá dovoľovala, aby človek zažíval bezprostredné spoločenstvo s Bohom. Tiež poskytovala pozemskému človekovi spoľahlivé riešenia mravných otázok, s ktorými by sa mohol stretnúť pri plnení kultúrneho mandátu opatrovania a ochrany sveta, ktorý dostal pri stvorení.

V dôsledku katastrofy, ktorú nazývame pádom, bola táto riadiaca sústava ľudského bytia nenávratne zničená a človek bol uvrhnutý do totálnej neistoty o svojom poslaní a mieste vo svete. To, čo z nej ostalo, sú iba do prázdna smerujúce antény, hľadajúce pevné miesto spočinutia v duchovnom svete a túžiace po jasných inštrukciách, ako žiť a naplniť svoje poslanie. Človek, odrezaný od svojej duchovnej podstaty, ostal odkázaný sám na seba. Osamelý, bez opory, v absurdnom svete, ktorý nedáva žiadny zmysel a význam, tak bytostne potrebný pre ľudský spôsob života.

(Mimochodom, keď Písmo hovorí o Ježišovi ako o druhom Adamovi, naznačuje, že jeho jedinečnosť spočívala v tom, že túto chýbajúcu riadiacu sústavu, o ktorú človek v dôsledku hriechu prišiel, obsadil Boh sám v osobe Syna. A tak mohol pozemský Ježiš z Nazareta existovať bez hriechu a v neustálom spojení s Otcom. Podobne asi fungoval Adam pred pádom.)

Druhým dôsledkom pádu je smrť. Smrť je univerzálny jav v celej ríši živých bytostí, ale človek je jediný tvor na tejto planéte, ktorý po celý život vie, že zomrie. Žije s prítomnosťou smrti. Vedomie smrti nie je nejaká filozofická kategória, ale reálna skutočnosť, uložená v genetickej pamäti každého jednotlivého človeka. Možno ju na nejaký čas z pamäti vytesniť, ale niet človeka, ktorý by žil bez nej. Nie je to to, čomu teológovia hovoria dedičný hriech – je to skôr stopa následkov prvotného hriechu, ktorá sa nedá zmyť a odstrániť nijakým krstom. Istota budúcej smrti je zdrojom všetkých úzkostí a otázok o zmysle života.

Pokiaľ by sa ľudská existencia opierala iba o túto istotu, bol by život iba hrôzou a zúfalstvom. Biblia však neostáva len pri tomto konštatovaní. Súčasťou správy o páde je i tušenie nádeje. „Semeno ženy rozmliaždi hlavu diabla.“ Je to nádej neistá, nejasná a nedávajúca nijaký návod, ako by sa mohla stať skutočnosťou. Ale postačujúca na to, aby sme mali dôvod niečo s tým urobiť. Biblický obraz padlého človeka obsahuje dva póly existencie – istotu smrti a neistú nádej, že životu možno dať vlastným úsilím zmysel, ktorý hrôzu smrti anuluje, alebo aspoň minimalizuje. 

Človek nábožný

Spôsoby, ktorými ľudia hľadajú a nachádzajú svoje miesto v priestore medzi hrôzou smrti a nádejou života, sa nazývajú náboženstvom. V tomto zmysle je náboženstvo univerzálnym javom a neexistuje človek, ktorý by si svoje náboženstvo nevytvoril. Alebo, inak povedané – neexistuje jednotlivec, ktorý by si nepoložil otázku zmyslu života a nehľadal cestu, ako ho dosiahnuť. Iná je samozrejme otázka, aké náboženstvo si človek osvojí.

Kainovi potomkovia si zvolili za svoje náboženstvo technológiu a staviteľstvo miest. Šétovi potomkovia objavili uctievanie Božieho mena. Náboženstvom bola i stavba archy pred potopou a náboženstvom bol i sarkastický výsmech jej tvorcom. Náboženstvom sa stalo i budovanie Babylonskej veže, i uctievanie prírodných javov.

Ak počúvate životný príbeh človeka – ktoréhokoľvek človeka – a nech by sa ten človek akokoľvek zaklínal, že je nenáboženský, nakoniec predsa len prizná, že sa potáca medzi úzkosťou a nádejou a má nejakú – hocako zmätenú a nejasnú – koncepciu vlastného života, umiestnenú medzi istotou úzkosti a tušením nádeje.

Faktom je, že nik nemá nijakú istotu, že jeho model náboženstva je správny, lebo nijaká vec na tomto svete nedáva zrozumiteľnú, racionálnu odpoveď. Jedinou oporou v takejto neistote je dôvera v spoľahlivosť zdroja, ktorý nejakú cestu vyhlasuje za správnu a opretie sa o vieru iných – o to, že aj iní veria rovnakým spôsobom. 

Človek obnovený

Konečnou časťou správy o človeku je správa, že nie je nutné ostať v temnote, pretože Boh sám uskutočňuje program rekonštrukcie človeka, zameraný na to, aby sa duchovnosť človeka obnovila aspoň v obmedzenej miere. Tento program rekonštrukcie je obsahom všetkých ďalších častí Starého i Nového zákona. Ak náboženstvo ako všeobecný ľudský jav znamená, že človek hľadá Boha, biblický príbeh o človeku hovorí, že Boh hľadá človeka a dáva sa mu nájsť. Lenže ľudský úsek hľadania vlastnej existencie, hľadania zmyslu, hľadania večnosti, hľadania cesty ako dosiahnuť, aby to, že žijem, malo zmysel a aby aspoň niečo po mne ostalo, je na každom človeku jednotlivo. Každý sa musí rozhodnúť, či ostane na platforme hrôzy, alebo skočí do nádeje.