Anna Činčuráková Tipulová

(Autorka je Evanjelická kaplanka, momentálne na materskej dovolenke. Matka piatich detí. 10 rokov vydatá, s manželom Ľubošom slúži v cirkevnom zbore Kuková. Venuje sa najmä ženám, vo voľnom čase píše a číta knihy.)

V živote môžete skutočne poznať len veľmi málo ľudí. Spoznáte práve tých, ktorí skutočne spoznajú vás. Otvoria vám svoje životy natoľko, nakoľko im otvoríte vy ten svoj. Budete im tak blízko, nakoľko im dovolíte, aby boli blízko oni vám. Ale vedzte, že keď sa to stane, budete vedieť, že ste v správnu chvíľu na správnom mieste – budete mať istotu, že toto má zmysel a že pre toto žijete! Požehnanie, ktoré prijímame zo vzájomného pravdivého, nepokryteckého zdieľania, je nepopísateľne veľké, pretože ho dáva sám Boh. Nemôžeme sa otvoriť jeden druhému Kristovsky a pravdivo, ak by medzi nami nebola dôvera a láska, stvorená Bohom. On je konštruktér a budovateľ našich vzťahov, v ktorých môžeme prijať tak veľa! Ak ich budujeme s Bohom, On je garantom ich kvality.

  No napriek tomu radšej ostávame nepoznaní. Radšej iba hráme a kalkulujeme s tým, čo chceme, aby ľudia videli.

Prečo je to tak? Je niekoľko možností:

1. Máme strach
2. Sme bezcharakterní egoisti
3. Ešte sme nedorástli

Strach 

Hovorí sa, že najväčšou tragédiou básnika je to, keď ho nemá kto čítať. Zároveň však – ak je čítaný, ide s každou myšlienkou „s kožou na trh“. Podobne je to s kresťanmi. Je tragédiou, ak sa život kresťana nedá „čítať“, pretože samotné učeníctvo je o otvorenom živote pre druhých, aby v ňom videli Krista. No vždy, keď otvoríme svoj život tak, že sme čitateľní inými a iným prístupní, riskujeme. Ideme s kožou na trh. Iní totiž vidia aj to, čo by sme nechceli, aby videli: Naše nedostatky, problémy, slabosti, starosti, charaktery... Pán Ježiš povolal 12-tich mužov, aby z nich urobil učeníkov – tých, ktorí sa učia žiť životom charakteristickým pre Božie kráľovstvo. A ako sa učili? Ježiš sa im proste bezvýhradne sprístupnil. Mohli vidieť, ako žije On. Mohli na Jeho živote vnímať každý deň to, ako Božie kráľovstvo funguje medzi ľuďmi – mohli byť toho účastní. Videli, ako reagoval na iných ľudí; ako sa správal, keď bol unavený, hladný, keď mu nebolo do reči...

Dovoliť inému, aby prišiel takto blízko, alebo naopak – prísť k niekomu takto blízko – si vyžaduje veľkú odvahu. Možno to poznáte: Práve jej zomrel manžel a  prežíva veľkú bolesť. Najradšej by ste sa schovali! Neviete, čo povedať, čo urobiť. Bojíte sa, že bude reagovať nepríjemne, že niečo z tej bolesti prenesie aj na vás. Keď ste voči niekomu otvorení, daný človek vás môže zraniť, pretože ste možno jediný „na dolapenie“...  A on si napríklad potrebuje vyliať hnev, keď to v živote nejde tak, ako by si to predstavoval. Možno disponuje informáciami o vás, ktoré iní nemajú, a to je veľmi pokúšajúce. Keď otvárame svoj život pre iných, sme veľmi zraniteľní. 

A tak je pochopiteľné, že máme strach. Dokonca aj v Cirkvi. Tam, kde je Láska, ktorá vyháňa strach. (1J 4, 18)

Možno preto je v našich kostoloch neraz tak mŕtvo. Nechceme riskovať. Možno by nepochopili... Možno by neprijali skutočnosť, akí sme. Sme spoločenstvom a pritom každý z nás si nesieme sami svoje bolesti, zranenia a hriechy... Každý z nás bojuje, vyhráva, ale aj prehráva... každý na svojom vlastnom území. A tak sa radšej uzatvárame a používame také tie všeobecné preduchovnené kresťanské frázy. Ľudia tam vonku si myslia, že nerobíme chyby. Nevedia, že v skutočnosti o nich iba nerozprávame, nevedia, že sa ich iba snažíme zakryť. Máme strach, že realita našich pádov a prehier by bola veľmi ťažko prijateľná!

Nuž ale viete, o čo všetko prichádzame? Prichádzame o samých seba, o svoj transparentný život s Kristom, o skutočné úprimné spoločenstvo, o hlboké zdieľanie, v ktorom môžeme rásť, nachádzať odpustenie a nový rozmer lásky...

 Ako to myslel Boh so spoločenstvom veriacich, s nesením bremien, vyznávaním si hriechov a povzbudzovaním?

Môže sa nám zdať, že sa to predsa ani nedá! Že to proste nefunguje. Najmä keď nezažívame SPOLOČENSTVO svätých s ľuďmi, ktorí sú v Cirkvi, v zbore... okolo nás. Pristihla som sa, že vlastne mám problém povedať „verím v svätú Cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých...“ aspoň v chápaní, že je (či bude) tu na zemi. Až keď som uvidela to spoločenstvo omilostených hriešnikov cez Božiu optiku, pochopila som, čo znamená veriť v Cirkev. Spoločenstvo hriešnikov, a predsa svätých v Ježišovi Kristovi! Je načase hľadať odpoveď na to, ako to Boh skutočne myslel a s odvahou vykročiť k inému človeku. Strach tu predsa nemá miesto! „V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach.“ (1. J 4, 18)

Tam vonku stoja ľudia a vedú rôzne životy. Vedú svoje boje presne tak ako my – len bez Boha! Oni sa nemajú o koho oprieť. Nesú si so sebou množstvo otázok, na ktoré my už máme odpovede. Nesú si množstvo problémov, ktoré nevedia riešiť, ale na ktoré my máme riešenie, pretože ním je Ježiš Kristus. Raz za čas zavadia o naše „bezchybné“ spoločenstvo, do ktorého by v skutočnosti strašne chceli patriť, a chcú klásť tie otázky... No s podobným strachom prestupujú z nohy na nohu v obave, či by ich prijali – keby ich poznali...

Je načase prijať svoje poslanie Kristových učeníkov a vyhnať strach, ktorý nám bráni, aby sme urobili krok k vzájomnému poznaniu. 

Egoizmus

Ak si niekto vôbec nevšimne toho druhého, pretože sa celý čas zaoberá iba sám sebou, neviem to nazvať inak. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (G 2, 20) To znamená, že život veriaceho človeka, jeho charakter, myslenie, vôľa, cítenie je premieňané Bohom. V tom všetkom môžeme vidieť Boha. Ježiš žije v ňom! On je dôležitý! Nie ja! Veľa kresťanov prijalo dobrú správu o záchrane Ježišom Kristom, no napriek tomu nenechávajú premieňať svoj charakter a riadia sa iba svojím egom. Takéto kresťanstvo nie je v poriadku. Možno sa vám stalo, že ste prišli na mládež alebo do iného spoločenstva prvýkrát a všetci sa tvárili, akoby ste tam ani neboli. Mali svoj interný humor, na ktorom by ste sa veľmi radi bavili aj vy, ale nerozumeli ste mu... Bolo to hlúpe! Sme príliš sebeckí na to, aby sme si všímali ľudí a venovali im čas. Nuž a čo je najhoršie – aj sami ste sa sústreďovali iba na seba a svoje pocity. Na to, kto sa prihovorí, čo tak asi odpoviete... Rozumiete, čo chcem povedať? Strašne sa sústreďujeme na seba! My v cirkvi, aj tí vonku... 

Nedospelosť vo viere

Ešte sme nedorástli. Stále sme na začiatku cesty. Veľkosť človeka závisí od jeho závislosti na Bohu, od jeho sústredenosti na Boha, od jeho lásky k Nemu. Vlastne sme takí veľkí, aký veľký je v nás Pán Ježiš. Keď viem, kto som v Ježišovi Kristovi, keď poznám svoju hodnotu, zakotvenú v Ňom, nemám problém ani s prijatím iných a ani s otvorením vlastného života pred inými. Proste dávam to, čo mi bolo dané. Viem, že som nástroj v Jeho rukách a chcem byť použitá. Žiada si to pokoru pred Ním, pred tým, čo robí, aký je, koho mi posiela do cesty. Chce to nechať sa viesť Božím Duchom. Pán Boh nás môže veľa naučiť cez iných ľudí, cez ich životné príbehy a zároveň – ak budeme pravdiví a otvorení – aj iní ľudia môžu veľa prijať z nášho života. 

A teraz si predstavme, že človek, ktorý nechce byť poznaný z vyššie spomenutých dôvodov, nám stojí pred dverami. Má strach z odmietnutia, nepochopenia a neprijatia, sústreďuje sa len na seba a svoje pocity; sám nevie, kým je a hneď predpokladá –  „keby ste ma poznali, nechceli by ste ma medzi seba.“ A dajme tomu, že vy už nemáte strach, pretože ste ho nechali vyhnať Láskou! A nesústreďujete sa na seba, pretože centrom vášho života je Pán Boh! A vy už viete, kto ste – že ste vykúpené Božie dieťa, ktoré smie vnášať Božie kráľovstvo medzi ľudí! 

S akými pravdami disponujete?

Vzťah je vždy riziko!

Kresťanstvo je o vzťahoch. Máme vzťah so živým Bohom a zároveň tvoríme spoločenstvo veriacich ľudí, ktorí sú rôzni a majú svoje rôzne životy, radosti aj starosti. Vždy, keď zdieľame svoje životy, riskujeme! V každom vzťahu riskujeme, nielen v Cirkvi. Ale „risk“ je zisk  (: 

Sami k sebe sme neraz príliš kritickí

To, ako vidíme samých seba, nie je celkom objektívna pravda. Mnohí ľudia očakávajú sami od seba príliš veľa. Sú k sebe neúprosne prísni. Mnohí si nevedia odpustiť vlastné zlyhania. Nezabudnime, že iní nás môžu vidieť úplne inak. Môžeme byť pre nich zaujímaví a požehnaním! A napokon nie je dôležité ani to, ako sa vidíme my, ani to, ako nás vidia ľudia – ale to, ako nás vidí Boh. 

Nikto nie je dokonalý

Aj keď svet by od kresťanov očakával, že budú dokonalí. I Pán Ježiš nás k tomu pozýva. Predsa len stále hrešíme, kým budeme na tomto svete. Každý z nás má „maslo na hlave“. Jakub hovorí: „Vyznávajte si navzájom hriechy a modlite sa za seba, aby ste sa vyliečili.“  (Jk 4, 16) 

Práve v Cirkvi nájdeš pochopenie

Vieme, že Pán Ježiš za nás zomrel a vieme, že nám bolo mnoho odpustené! A preto môžeme odpúšťať a prijímať ľudí takých, akí sú – aj s chybami. Kto iný ich prijme, ak nie „omilostení hriešnici“, ktorými bezpochyby sme? 

Ježiš nás prijíma takých, akí sme

Ježiš ťa pozná a predsa ťa miluje. Jeho láska a prijatie je úplne bezpodmienečné. On veľmi dobre vie, kto sme. Vedel, koľko mužov mala žena, ktorú stretol pri studni (Jn 4) a predsa ju oslovil, aby mohla začať nový život. Vedel, čo sa dialo pod figovníkom v Natanaelovom živote, prv ako ho Filip zavolal (Jn 1, 43 – 51). Vedel o Matúšovom vzťahu k peniazom (Mt 9), a predsa ho povolal! Pred Ním nie je skryté žiadne tajomstvo tvojho srdca. A to ti dáva slobodu prísť do Cirkvi – spoločenstva, ktorého On je Pánom. Ježiš predsa neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). 

Každý z nás je jedinečný

– a pre každého z nás má Pán Boh miesto a úlohu v svojom pláne spasenia. Máme svoje miesto v spoločenstve Cirkvi. Dal nám k tomu rôzne dary na vzájomné budovanie, ktoré je potrebné používať. Nikto neurobí tvoju úlohu za teba. Taký, aký si, máš čo dať! 

A teraz už len vyjsť von. Otvoriť pomyselné dvere srdca a ísť v ústrety tomu, kto pred nimi stojí...