Holocaust - cesta bez návratu
LISTUJEME V HISTÓRII
Realita nášho bežného života je nekompromisnou previerkou novodobých prorokov, resp. prognostikov, ktorí krátko po udalostiach v Novembri 89 formulovali svoje vízie a odhady o tom, ako to bude onedlho vyzerať na Slovensku, v Európe a vo svete. To je privilégium a krása ľudského uvažovania, ktoré extrapoluje a predpokladá. Prešlo už štvrťstoročie (!) a je viac ako zrejmé, že plány sa nenaplnili a ďalší sen sa rozplynul. To je zas osud a bolesť našich úvah, ktoré nedovidia ďaleko. Americký prezident Jefferson bol preto oveľa opatrnejší, keď povedal: „Tým, že história oboznamuje ľudí s minulosťou, umožňuje im posudzovať prítomnosť.“ Akoby pred budúcnosťou mal rešpekt a bázeň. O to viac však zvažoval rozhodnutia „dnes“.
Aj nám ide o „dnes“. Preto otvárame novú rubriku venovanú histórii. Dôvodov je viac, nielen pravda o tom, že kde niet poznania minulosti, nemôže byť vízia budúcnosti. Chceme dať priestor osobnostiam, historickým udalostiam, súvislostiam a javom, ktoré tvorili dejiny našej krajiny a stojí za to o nich vedieť, pripomínať si ich a premýšľať nad ich odkazom. Pozývame vás – buďte spolutvorcami Dialógu. Uvítame vaše podnety, tipy, prípadne články.
Historické okienko otvoríme prvou témou, ktorá je svojou podstatou judeo-kresťanská. V septembri si pripomíname obete holokaustu[1] a rasovo motivovaného násilia. Vláda tzv. Slovenského štátu totiž 9. 9. 1941 prijala Židovský kódex, ktorý v rozsahu 270 paragrafov postuloval protižidovské nariadenia v štýle nacistických Norimberských zákonov. Slovensko – na rozdiel od Nemecka – sa však zameralo aj na zmiešané manželstvá a polovičných židov. Nastala arizácia, diskriminácia, prenasledovanie a deportácie do koncentračných táborov.
Zoznamy mien tých, ktorí sa nikdy nevrátili, sú hrozivým svedectvom, hlbokou otázkou, naliehavým mementom a bolestivým mlčaním. Svedectvom o hrôzach, ktoré sa nikdy nemali stať. Otázkou – ako je možné, že sa v kresťanskej civilizácii niečo také mohlo stať a stalo sa? Mementom do budúcnosti, aby sa také už nikdy nestalo. Mlčaním o majetkoch, ktoré potomkovia zlodejov a vrahov dodnes užívajú. Netušia však, aké prekliatie visí nad nimi. Dnes sa mnohí vysmievajú požehnaniu, ignorujú prekliatie. Dejiny však poznajú jedno i druhé. A my v nich stojíme oboma nohami. Cesty sú dve, ale kráčať sa dá len po jednej.
Tibor Máhrik
[1] Pojem „holokaust“ prvýkrát použil Elie Wiesel v svojom románe La Nuit (Noc, 1958). Niektorí používajú radšej pojem „šoa“ (hebr. zničenie, záhuba). V súvislosti s deportáciami ho zaviedol Claud Lanzmann v roku 1985 v dokumente Shoah.
Text: Barbara Turčíková
Foto: Ľubo Bechný
Má dnes ešte zmysel pripomínať si holokaust? Vieme pochopiť, čo k nemu viedlo a čo to vlastne bolo? Môže sa táto hrôza zopakovať? A treba o tom hovoriť? Veď Európa si už sedem desaťročí hovie v pohodlí mieru (až na lokálne konflikty)...
Odpoveď na tieto otázky aj podľa účastníkov a rečníkov na pietnej spomienke, ktorá sa každý rok koná v žilinskom Dome smútku židovskej náboženskej obce, znie: Jednoznačne áno. A treba o tom hovoriť o to intenzívnejšie, o čo dlhší čas uplynul od tých dní – mesiacov a rokov strašnej genocídy príslušníkov Bohom vyvoleného národa...
Pamätať na minulosť v mene budúcnosti
Smútočnou tryznou v obradnej sieni židovského cintorína si členovia Židovskej náboženskej obce v Žiline a hostia z viacerých krajín opäť pripomenuli šesť miliónov umučených Židov za druhej svetovej vojny a takmer tri tisícky obetí zo Žiliny a okolia. Predseda Židovskej náboženskej obce v Žiline Pavel Frankl okrem iného povedal, že treba pripomínať holokaust nielen kvôli tým, ktorí ho prežili, ale najmä pre dodnes pretrvávajúcu glorifikáciu obdobia Slovenského štátu.
Stále existujú a majú sa čulo k svetu prejavy národnostnej, politickej i sociálnej agresivity proti tým, ktorí sú nejakým spôsobom iní ako my. Preto je veľmi dôležité (vari aj dôležitejšie než presné poznanie historických faktov o vyhladzovaní Židov za vojny) rozoznávať všeobecné prejavy a hrozby holokaustu pre dnešok i budúcnosť.
Hrozby a rezíduá sú tu stále. V tejto súvislosti vyvstávajú aj iné otázky: Ako je možné, že v civilizovanej Európe 21. storočia môžu oficiálne pôsobiť, fungovať a množiť sa hnutia a strany, ktoré sa netaja agresívnym nacionalizmom, používajú symboly odsúdenej Tretej ríše a propagujú fašizmus či komunizmus? Kam sa podela občianska statočnosť „mlčiacej väčšiny“? Ako môže samospráva oficiálne pomenovať ulicu či postaviť sochu prezidentovi, ktorý nielen inicioval a podporoval židovské transporty zo svojej krajiny, ale nacistickému Nemecku z vlastnej iniciatívy platil za každého odsunutého „nepriateľa slovenského národa“?
Neuveriteľná správa z Osvienčimu
V predvečer tryzny a pietnej spomienky sa uskutočnilo odhalenie pamätnej dosky na priečelí niekdajšieho židovského starobinca pri príležitosti 70. výročia spísania 32-stranovej správy o otrasných faktoch z koncentračného tábora Osvienčim. Predniesli ju prví slovenskí utečenci, Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorí po úteku z tábora smrti prišli do Žiliny a 25. apríla 1944 informovali o hrôzach v nacistickom vyhladzovacom tábore v Osvienčime. Dnes táto správa patrí k najvýznamnejším písomným dokumentom z obdobia holokaustu. Osvienčimská správa, ktorej žilinskí činovníci najskôr nedokázali uveriť, je dnes známejšia pod názvom Vrbova a Wetzlerova správa. Tabuľu odhalili pamätníci týchto udalostí Arieh Klein z Izraela a Juraj Pollák.
Prosby za odpustenie 
Tohtoročná smútočná tryzna bola odlišná napríklad prítomnosťou rabína Michaila Kapustina, ktorý po anexii Krymu požiadal spolu so svojou rodinou o azyl na Slovensku, i prítomnosťou viacerých zástupcov kresťanských cirkví, pôsobiacich na území mesta Žiliny. Zástupcovia jednotlivých cirkví prosili o odpustenie za hriechy predchádzajúcich generácií voči príslušníkom židovského národa a ospravedlnili sa, že neurobili viac v prospech Židov na území mesta Žiliny.
A bolo veľmi dôležité konečne to urobiť. Duchovní z kresťanských cirkví sa opreli o slová z Písma, kde Boh hovorí, že kto sa dotýka Izraela, dotýka sa zrenice jeho oka a hovorí Izraelovi: „Požehnám toho, koho ty požehnáš a prekľajem toho, koho ty prekľaješ.“ Trvalo celých 70 rokov, kým v Žiline zazneli tieto slová, hoci smútočná tryzna sa koná rok čo rok už od skončenia vojny.
Iniciátor ospravedlnenia, správca farnosti Žilina-Závodie Ivan Špánik, vychádzal z faktu, že práve na území jeho farnosti sa nachádzal zberný tábor, z ktorého od marca do októbra 1942 odvážali Židov v dobytčích vagónoch do nacistických koncentračných táborov. Vo svojom príhovore povedal: „Preto tu dnes stojíme zahanbení nad tým, čo bol človek, stvorený na tvoj obraz a podobu, Bože, schopný vykonať. Chceme teraz jeden po druhom ako predstavitelia kresťanských cirkví v Žiline vyjadriť ľútosť a pokánie voči Bohu aj vám, predstaviteľom židovského národa za otrasnú históriu Šoa, aby krv nevinného Ábela nekričala zo zeme proti nám a nášmu mestu. Chceme sa modliť jazykom, ktorý Biblia používa, keď sa žijúca generácia vracia k vyznávaniu zlyhaní generácie predošlej – odpusť, Bože, nám i našim otcom myšlienky, slová a skutky, ktoré schvaľovali deportovanie tvojho ľudu do táborov smrti. Odpusť nám každú nenávisť voči židovskému ľudu, ak sme sa nechali ovplyvniť protižidovskou propagandou alebo nesprávnym výkladom Písma. Odpusť nám závisť a túžbu po majetku, ktorý patril Židom a ktorého sa ľudia v našom meste nespravodlivo zmocnili. Odpusť nám, čo sme mohli urobiť viac pre záchranu Židov pred smrťou a že mnohí ľudia, ktorí mali autoritu, neurobili pre záchranu Židov to, čo mohli urobiť.“
Biskup žilinskej diecézy Rímskokatolíckej cirkvi Tomáš Gális poslal list, ktorý prečítal hovorca diecézy Zdeno Pupík: „Popri mnohých krásnych ľuďoch, rodinách, komunitách a ich dielach nachádzame v dejinách nášho mesta aj také časy, miesta a udalosti, za ktoré sa hanbíme a ktoré by sme radi vymazali. Ale vymazať nejdú. Zostávajú ako biľag na našich predkoch. Dajú sa prekonať len vzájomným odpustením. Nemôžeme sa odvolávať na dobu, na okolnosti alebo hľadať iné výhovorky.
My, kresťania – katolíci sme si vedomí, že jedným z týchto biľagov zostávajú krivdy, ktorých sa dopustili naši predkovia proti členom židovského národa. Ulice nášho mesta boli svedkami deportácie židovského obyvateľstva, arizovania ich majetku, podnecovania a rozširovania nevraživosti z filozofických a náboženských dôvodov, psychického a fyzického šikanovania a množstva iných prejavov neznášanlivosti. Vyplavilo sa veľa chamtivosti, nenávisti, závisti, neodpustenia, prejavov ľudskej malosti a úbohosti... Rovnako sa však ukázal i charakter mnohých čestných ľudí, ich heroizmus, zmysel pre obetu a odvaha zastať sa a prichýliť nespravodlivo utláčaných...
Zabrániť všetkému, čo znevažuje človeka
Po smútočnej tryzne sa uskutočnila Pietna spomienka pri pamätníku, nazvanom „Cesta bez návratu“ na Závodskej ceste. Pamätník je umiestnený presne tam, kde bol od marca do októbra roku 1942 počas 2. svetovej vojny zriadený zberný tábor na deportáciu židovských spoluobčanov z celého Slovenska. Zberný tábor zriadili vo vojenských objektoch Štefánikových kasární a nie na mestskom pozemku, lebo s tým nesúhlasil vtedajší primátor Žiliny Vojtech Tvrdý a mestská rada. Pamätník na znak úcty obetiam vybudovalo mesto podľa návrhu Arieha Kleina, rodáka a čestného občana Žiliny.
„Stojíme presne na mieste, odkiaľ boli cez druhú svetovú vojnu násilím deportovaní židovskí spoluobčania do nacistických táborov smrti. Ich životy vyhasli, lebo človek zabudol na základné princípy ľudskosti a potupne im zobral právo na život,“ – zdôraznil v príhovore primátor Žiliny Igor Choma.
Upozornil, že je morálnou povinnosťou pripomínať dnešným generáciám tieto tragické udalosti. „Musíme zabrániť všetkému, čo znevažuje človeka, akúkoľvek ľudskú rasu či náboženské vierovyznanie. Dostali sme právo na slobodný život a musíme ho chrániť, aby sme spoločne mohli žiť v mieri,“ – pripomenul.
Spomienky na obete holokaustu sa zúčastnili bývalý minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušan Čaplovič, podpredseda Žilinského samosprávneho kraja Jozef Štrba, primátor mesta Žilina Igor Choma, predseda Židovskej náboženskej obce Pavel Frankl, riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavel Mešťan, čestný občan mesta Žilina Arieh Klein a ďalší hostia. Dôstojnosť spomienky umocnila čestná stráž vojakov zo žilinského 5. pluku špeciálneho určenia a vystúpenie speváckeho zboru Máj.
Podľa Pavla Frankla si „pripomíname nielen šesť miliónov Židov, ale všetky nevinné obete najstrašnejšej vojny v ľudských dejinách. Čas beží a pomaly od nás odchádzajú poslední z tých, ktorí na vlastnej koži prežili útrapy nacistických koncentračných táborov či rôzne formy skrývania sa vo vlastnej krajine.“
Arieh Klein okrem iného povedal, že je dôležité, aby „ľudia nezabudli, čo priniesla druhá svetová vojna, koľko smútku spôsobila ľudská nenávisť, akých zverstiev je schopný človek.“ V roku 1942 bolo z tohto miesta, kde aj vtedy stáli kasárne, vypravených trinásť transportov do nemeckých nacistických koncentračných táborov na území Poľska.
___________________________________________________________________________________________________________
* Za druhej svetovej vojny od marca do októbra 1942 bolo v Žiline najväčšie koncentračné stredisko na deportáciu okolo 20-tisíc Židov z celého Slovenska.
* Celkovo bolo zo Slovenska do koncentračných táborov vyvezených 58 tisíc Židov (niektoré pramene uvádzajú počet 72 tisíc).
* Naspäť sa vrátila necelá tisícka ľudí.
* Pred druhou svetovou vojnou žilo v meste Žilina cca tritisíc Židov z celkového počtu cca 18-tisíc obyvateľov mesta.
* Vrátilo sa ich okolo 650.
* V súčasnosti žije podľa sčítania obyvateľstva na Slovensku okolo 2 300 Židov, z toho v Žiline asi 50.
Previous page: Donauradweg
Nasledujúca stránka: Keby ste ma poznali, nechceli by ste ma medzi seba