Časopis Dialóg

Pôvodný pracovný názov tejto besedy mal byť úplne iný. Asi v duchu – Mladí v cirkvi alebo Jednota nad rozmanitosťou.

Mladí účastníci besedy Juraj Institoris, Ján (Janči) Máhrik a Tomáš Henžel to zjednodušili a my ich návrh rešpektujeme.
Takže, otvárame besedu pod názvom:

 Chalani, ktorí veria v cirkev

Všetci traja máte civilné vzdelanie, s ktorým sa v dnešnej dobe nestratíte, a ktoré vás materiálne uživí asi lepšie ako služba v cirkvi. A predsa ste vykročili na cestu služby. Čo vás k tomu viedlo?

J. Institoris: Popri štúdiu informatiky som si uvedomil, že to nie je to, čomu sa chcem venovať vo svojom živote. Nebolo to to, čo by ma napĺňalo, čomu by som sa chcel odovzdať. Napriek tomu som sa donútil dokončiť bakalárske štúdium, no už som vedel, že Pán Boh ma asi povedie inou cestou. Potom som spravil bakalára na katedre teológie v Banskej Bystrici a magistra vo Veľkej Británii. A teraz som v misii medzi našimi Rómami v Škótsku. 

Tomáš – ty, pokiaľ viem, si medik. Ako si sa dostal k liečeniu duší?

T. Henžel: Áno, pracujem ako lekár urgentnej medicíny, ale už na strednej škole, keď ma Pán Boh zachránil, mal som túžbu ísť študovať teológiu. Iní, čo mali možno viac rozumu ako ja, mi povedali, že na teológiu mám ešte čas. Aby som radšej išiel študovať niečo iné. Nevedel som, čo. Tak som išiel na medicínu a tá ma skutočne zaujala tak, že som vedel, že to bude dobré – byť lekárom. Štúdium som však napriek tomu prerušil a odišiel som na rok do Afriky. Tam som videl, že sa dá robiť aj jedno, aj druhé. Aj byť lekárom, a pritom zakladať zbor. Po návrate som dokončil medicínu a išiel som na Biblickú školu tiež vo Veľkej Británii. 

No a ďalší informatik – Janči (Máhrik)...

J.  Máhrik: Áno, som informatik a teologické vzdelanie som si doplnil diaľkovým štúdiom na Moore College (Austrália) popri dennom štúdiu na FRI (Žilina). Tu treba povedať, že školy, ktoré sme s Tomášom absolvovali, nie sú klasické teologické fakulty so všetkými predmetmi, jazykmi a podobne; sú to biblické školy. Všetko, čo sa tam vyučuje, sa točí okolo Písma. 

Zvláštna zostava – dvaja „neteológovia“ ste sa pustili do práce v zboroch doma a jeden teológ je v misii v zahraničí. Zostaňme najskôr doma. Janči, ty zakladáš zbor, Tomáš ty tak trochu reštartuješ už existujúci zbor. Akú úlohu pri vašich rozhodnutiach zohrali vaše materské zbory?

T. Henžel: Neviem, či to bol práve zbor... Ja som sa v podstate obrátil pri mojej evanjelizácii vlastných spolužiakov na strednej. Dostával som vynikajúce otázky, na ktoré som nevedel odpovedať. Vedel som, že je to bod zlomu, kde sa rozhoduje, či budem ďalej domnelý „kresťanko“, alebo sa začne reálny kresťanský život. Takže od začiatku Boh spojil službu evanjelia a môj každodenný život. Neskôr v živote sa to potom len rôznym spôsobom rozvíjalo. Nedá sa asi povedať, že by ma niekto v zbore špeciálne viedol k službe.  

J. Máhrik: Vrátim sa k môjmu štúdiu. Niekoľkoročný biblický kurz som absolvoval asi predovšetkým kvôli sebe, aby som sám lepšie rozumel Biblii a poprípade vedel poslúžiť aj výkladom. To vychádzalo vlastne z toho, že som v tej dobe pracoval už niekoľko rokov ako vedúci v doraste. Bolo to podobné, ako u Tomáša – už som slúžil a z toho vyplynula túžba slúžiť lepšie. A zároveň to bolo u mňa v niečom iné, ako u Tomáša – skôr som sa nechcel venovať kazateľskej službe naplno, lebo pochádzam z kazateľskej rodiny a viem, aké je to ťažké povolanie. Môj príbeh by bol asi na jedno dlhé svedectvo, tak len poviem, že to rozhodnutie prichádzalo pomaly – krok za krokom. Postupne som si uvedomoval, že toto je to, kam ma Pán Boh vedie, až ma doviedol tam, kde som dnes. Zbor mi bol nápomocný v tom, že mi dával priestor pre rast pri každom z týchto krokov, umožňoval mi slúžiť darmi, ktoré mám od Boha, umožňoval mi, aby som tie dary rozvíjal, a tak sa stal jedným zo spôsobov, ktorými ma Boh viedol a vedie. 

J. Institoris: U mňa to bolo vcelku podobné. Išlo predovšetkým o volanie, ktoré som cítil a zbor ma v tom podporoval. 

Prečo ste nezostali slúžiť vo svojich materských zboroch? To je otázka skôr na Jančiho a Tomáša, lebo – ako viem – Juraj išiel cieľavedome zbierať ostrohy do misie pred pravdepodobným nástupom do práce v zbore. Potrebuje cirkev bratská zakladať nové zbory?

J. Máhrik: Ja verím, že nové zbory zakladať treba. Prečo? Z dlhodobého hľadiska sa zakladanie nových zborov ukazuje ako najefektívnejší spôsob šírenia Božieho slova a evanjelia. 

Úplne nové zbory na zelenej lúke?

J. Máhrik: Nemusí to nutne byť úplne na zelenej lúke v tom zmysle, že by som sa mal odsťahovať do iného mesta a tam rozbiehať zbor. Môže to byť aj v mieste, kde pôsobí, povedzme, aj môj materský zbor v Žiline. Myslím si, že keď jeden materský zbor založí ďalšie zbory, je to efektívnejšie šírenie Božieho slova, ako pritiahnuť ľudí do jedného veľkého – pôvodného zboru. Dôvod, prečo zakladáme nový zbor v Žiline, je ten, aby rástol počet znovuzrodených kresťanov v celom meste, nielen v pôvodnom zbore.

T. Henžel: Rozprávanie o nitrianskom zbore by bolo nadlho. V skratke – po veľkom úsilí založiť tento zbor sa po čase táto služba dostala do útlmu. To, čo sa tu deje teraz, možno nazvať znovuzakladaním zboru. Rovnako ako Janči si myslím, že cirkev nemá na výber – musí zakladať nové zbory. Je to Boží nápad a Jeho plán, ako naplniť zem svojimi učeníkmi. 

Ako sa zakladá nový zbor?

T. Henžel: Je to veda a je to aj umenie. Je to niečo, čo robia ľudia a musia vedieť, čo a ako chcú robiť. Ale je to predovšetkým niečo, čo robí Boh skrze tých ľudí. Mottom nášho zboru je veta: „Evanjelium mení ľudí. Ľudia menia svet.“ Ale myslím si, že je to menšia veda, ako si myslí cirkev. Cirkev sa toho trochu bojí. Možno aj preto, že nemáme krásne slovenské vzory,  ktoré by ľudí a zbory povzbudili. Vznik každého zboru je takmer neopakovateľný originál.

J. Máhrik: Platí to, čo povedal Tomáš – nerobiť z toho veľkú vedu. Istým spôsobom – a podčiarkujem istým spôsobom – treba zabudnúť na to, čo si myslí cirkev o tom, čo cirkev je... Prestať cirkev „vyrábať“, ale začať sa cirkvou stávať. Možno sa nebáť opustiť zabehané modely, možno sa nebáť zamerať sa na vzťahy; to, čo z toho vznikne, bude cirkvou už samotnou svojou existenciou bez toho, či to cirkvou nazveme, alebo nie.

J. Institoris: Misijná práca v rómskej komunite má veľmi blízko k zakladateľským snahám. V CB aj na Slovensku celkovo vzniklo v poslednom čase viacero rómskych staníc. Rómovia sú veľmi otvorení evanjeliu a veľmi potrebujú vodcov – niekoho, kto z nich bude vychovávať učeníkov. Ale treba tam pracovať iným štýlom, ako je obvyklé „u bielych“. 

Do nového zboru, ktorý je zatiaľ iba v hlave zakladateľa, treba ľudí pritiahnuť, osloviť ich? Nemám rád technológie fungovania zborov, ale – čo ponúkate nové, iné oproti existujúcim zborom?

T. Henžel: Sme takí istí služobníci evanjelia, ako každý iný kresťan. Akurát že my to chceme robiť na mieste, kde to nerobí nikto alebo málokto. A to vytvára ten dobrý tlak a dobrú bolesť. Milujem ľudí, ktorí okolo mňa žijú? Rozumiem im? Je môj život a moje slová pre nich zrozumiteľné? To všetko sú otázky, ktoré sú pre našu skupinu bytostne dôležité. Takéto zakladajúce sa zbory bývajú viac flexibilné. Existujúce zbory tým, že sú nejako zabehnuté, sú často ťarbavejšie v zmene.

J. Máhrik: Doplním Tomáša. Ak si nový zbor bude klásť poctivé otázky a hľadať poctivé riešenia – a nielen kopírovať program starého zboru, nutne osloví nových ľudí. No treba povedať, že určite nechcem zakladanie zboru postaviť na marketingu typu „toto je úplne revolučný kostol, lepší ako všetky ostatné...“ V mojom ponímaní nie je zakladanie nového zboru konkurenčnou aktivitou voči zboru starému, ale – naopak – aktivitou rozširujúcou. Aktivitou, ktorá starému zboru umožní osloviť nové subkultúry, komunity, popasovať sa s novými výzvami a problémami. A to dokonca aj vtedy, ak je ten nový zbor v tom istom meste ako materský. Je to ako keď si taká flotila lodí pošle pred sebou ľadoborec. Ten sa popasuje s rôznymi ľadovcami a vykliesni tak cestu pre ostatné lode. 

Juraj, ty si mi pred časom povedal, že skôr, ako nastúpiš do služby v nejakom zbore, chceš najskôr spoznať iný svet, než je uzavreté spoločenstvo zboru. Asi to ešte platí?

J. Institoris: To, kde som teraz, považujem za taký neformálny vikariát. Je to spôsob, ako môžem teóriu zo škôl vyskúšať v praxi. Po prvýkrát som služobníkom naplno, nielen popri škole alebo popri inej činnosti. Nie som tu ešte dlho, ale tá práca s Rómami je taká intenzívna a dynamická, že by som takúto prax v živote nezískal asi nikde. Tu sa takmer každý týždeň stane, že sa niekoho dotkne evanjelium, že dakto začne chodiť na zhromaždenia, ale zároveň sa aj takmer každý týždeň stane nejaký vážny prehrešok alebo disciplinárny problém, ktorý treba riešiť. Sú to chvíľami až extrémne situácie, takže ani nevieme, kam skôr, komu sa skôr venovať. Neviem si predstaviť lepšiu školu a prípravu pre prácu v zbore. Myslím si aj, že mi to pomôže získať aj akúsi prirodzenú autoritu – ak zvládnem tento tlak, tak si myslím, že ma v budúcnosti ľudia budú akceptovať skôr, ako keby som prišiel bez skúseností rovno z vysokej školy. Podľa mňa je takáto kvalifikácia pre prácu v zbore dosť dôležitá. 

Spomenul si, že sa po prvý raz venuješ službe naplno. Nie popri nejakom inom zamestnaní. Už sme hovorili, že všetci máte dostatočnú kvalifikáciu na to, aby ste sa uživili. Máte v pláne slúžiť v zboroch naplno, alebo „popri“?

T. Henžel: Ja radšej ani nepoviem, koľko mám zamestnaní... Ale – myslím si, že ak sa začnú na Slovensku zakladať zbory v oveľa väčšej miere ako doteraz, tak sa začnú len takto. Teda budú ich zakladať ľudia, ktorí majú svoje zamestnanie. Momentálne nevidím v cirkvi snahu podporovať, sponzorovať a posielať svojich najlepších ľudí mimo materských zborov, aby zakladali zbory nové. Asi bude tá cesta taká, že bude treba mať robotu, ktorá človeka a jeho rodinu uživí a zároveň pracovať na zakladaní nového zboru.  

J. Máhrik: Otázka pôsobenia kazateľov aj mimo rámec duchovnej práce skrýva v sebe minimálne dva rozmery –  finančný a kontaktný.Tiež si viem za istých okolností predstaviť, že budem mať nejakú prácu, ktorá ma uživí, ale nezaberie mi 10 hodín denne, takže by som sa mohol venovať aj vedeniu zboru. Aj z toho dôvodu, že by som tým nezaťažil cirkev, ktorá by na to možno aj mala prostriedky, ale mohla by ich využiť inde a inak. Na druhej strane, tiež som niekoľko rokov robil popri duchovnej práci aj inú a dostal som sa do situácie, že ak chcem vyťažiť maximum z vikariátu a venovať sa maximálne zakladaniu zboru, tak som musel ostatné práce pustiť. Tak vzniká dilema – v akej situácii a do akej miery je pre zbor výhodné, aby kazateľ finančne odbremenil zbor inou zárobkovou činnosťou, alebo, aby zbor poskytol kazateľovi dobré finančné zázemie a kazateľ sa zboru venoval každú možnú chvíľu. A tu sa dostávame k druhému rozmeru otázky – či sa kazatelia majú venovať len duchovnej práci v zbore a byť tak trochu bez intenzívneho kontaktu s okolitým svetom, alebo či a ako sa to má prepájať.

T. Henžel: Tu sa asi nedá vysloviť nejaké všeobecné pravidlo. Potrebujeme všetky možné spôsoby a modely. Sú iste takí, ktorí by to zvládli popri zamestnaní. A sú takí, ktorých nejaký iný zbor bude financovať. Poznať sekulárny život sa dá aj inak, ako byť priamo v druhom zamestnaní.

J. Máhrik: Naozaj záleží od toho, aká je predstava o fungovaní konkrétneho zboru a aké funkcie má napĺňať zborový život. Ak celá agenda zostane na pleciach kazateľa, nemá čas na nič iné. Ak je to tímová práca – ak si kazateľ vytvorí tím, ktorý ho z mnohých povinností uvoľní –, potom šanca na výraznejšie mimozborové pôsobenie kazateľa tu je. 

V cirkvi bratskej je niekoľko zborov neobsadených kazateľmi. Prečo ste nezamierili do nich, ale zakladáte nové zbory? Hoci treba povedať, že viacerí ďalší vikári pôsobia v už existujúcich zboroch.

J. Institoris: Myslím si, že človek sa musí pripraviť na to, aby mohol prevziať zodpovednosť za zbor. To je to, čo skúšam ja. Keď sa vrátim na Slovensko, tak budem otvorený (asi) čomukoľvek. Ale určite budem aj zvažovať, kde môžem najviac prospieť tými darmi, ktoré mi Pán Boh dal. Kde budú dvere otvorené, budem otvorený tomu, aby som do nich vošiel. 

Janči, ty si prečo išiel do Vsetína (ČR) a nie do niektorého slovenského zboru?

J. Máhrik: Je to blízko zo Žiliny, kde bývam a kde ešte stále ťahám veľkú časť práce s mládežou, ktorá je tu rozbehnutá. Vsetínsky zbor je zbor, ktorý zakladá nové zbory a zakladá ich takým štýlom, ktorý je mne blízky – cez misijné komunity (podobne ako v Nitre). Takže sa tam mnohému učím. Zakladať zbor a viesť už rozbehnutý zbor sú dve veľmi rozdielne veci. A ja zatiaľ cítim povolanie skôr k zakladaniu nového zboru. V budúcnosti sa nebránim inému typu služby, no teraz je to takto.

T. Henžel: Stál som pred takouto voľbou, keď som sa vracal zo štúdií v Anglicku. Bola možnosť ísť sa učiť do zabehaného zboru. Ale mňa to ťahalo inde. Zakladal sa nitriansky zbor – myslel som si, že prídem len pomôcť; ale čoskoro nás čakal reštart a ja som vnímal Božie volanie do vedenia. 

Každý rok býva v CB konferencia pod názvom Máme čo zvestovať. Vyvoláva to otázku: Máme komu? Vy ste tí, ktorí sa snažia o to, aby bolo komu.

J. Máhrik: Áno, zakladanie zborov je aj o tom, aby bolo komu. Nielen de jure, ale aj de facto.

T. Henžel: Jasné. Celej Nitre. Celému Slovensku. To isté evanjelium je tu pre ľudí v kostolnej lavici, ako pre kolegu v práci či suseda v paneláku.

J. Institoris: Kým všetci ľudia neprijmú Pána Ježiša, vždy bude komu. V tejto besede hovoríme skôr o tom, ako. Janči a Tomáš ukazujú jednu z ciest. 

Niektorí ľudia si myslia, že cirkev bratská stagnuje. Čo je podľa vás príznakom stagnácie cirkvi?

J. Institoris: Mne sa ťažko vníma cirkev ako celok. Ja vnímam zbory. A hodnotiť môžem len tie, kde som žil – bratislavský a banskobystrický. So stagnáciou som sa nestretol ani v jednom, naopak – bol som svedkom veľmi dynamického rastu v obidvoch. V Bratislave to prerástlo až do ďalšieho zboru a v B. Bystrici už prestáva stačiť kapacita modlitebne. Stagnovať môžu niektoré zbory a tam treba hľadať príčiny. Niektoré nemajú kazateľov, iné možno nemajú kde rozvíjať zborovú činnosť... Ale k tomu sa nebudem vyjadrovať.

J. Máhrik: Ja strašne nerád argumentujem štatistickými číslami, nakoľko v konečnom dôsledku nemusia povedať nič. Pretože v histórii bolo mnoho ľudí, ktorí zvestovali evanjelium naplno a ovocia sa nedožili. Ich práca dozrela až po ich smrti. Keď je zbor živý, nestagnuje, aj keď nerastie počtom. Ale vo svetle predchádzajúcej otázky by sa možno dalo tvrdiť: naša stagnácia je v tom, že ak aj zvestujeme, tak na nesprávnych miestach. Možno stále tým istým ľuďom dookola už niekoľko rokov, a pritom naše zbory početne nerastú. Potom v nás vzniká pocit, že už nemáme komu zvestovať a cítime, že stagnujeme.

T. Henžel: Možno to, čo stagnuje, je naše myslenie. Nevieme sa vymaniť z myslenia kostolných múrov. A to je horšia stagnácia, ako keď nerastú čísla. V našej cirkvi je takmer neviditeľné učeníctvo. S niektorými vekovými kategóriami pracujeme intenzívnejšie (stredoškoláci), s inými takmer vôbec – mám na mysli napríklad tých, čo končia vysoké školy a zaraďujú sa do pracovného procesu, zakladajú rodiny. Stagnujeme v spôsoboch evanjelizácie – stále si myslíme, že prídu veľkí evanjelizátori, ktorí naplnia štadióny a tisíce ľudí uverí. Ale kresťania nie sú vystrojení slúžiť životom a slovom, kdekoľvek sa nachádzajú. Takže – ak je nejaká stagnácia, tak ju vidím v tom, že cirkev v mnohom stojí na nohách minulého storočia. Pre nás v Nitre je existenčne dôležité presunúť sa od programov k ľuďom. 

Nie je práve toto vaše vnímanie stagnácie príčinou toho, že zakladáte nové zbory, kde chcete uplatniť práve to, čo vám vo fungovaní cirkvi chýba?

T. Henžel: Pre mňa osobne stagnácia zborov nebola rozhodujúca. Áno, okrem povolania resuscitovať neživých pacientov som nemal ambíciu prevádzať to isté na cirkvi. Sú však aj mladí chalani v našom veku, ktorí majú tú ambíciu ísť do zborov, ktoré tu už dlho choro fungujú a tam slúžiť evanjeliom. Ja nie som ten typ. Takých som okolo seba videl dosť.

J. Institoris: Som z Banskej Bystrice a tamojší zbor bol na tom tak pred 10–15 rokmi veľmi zle. Ale prišiel nový mladý kazateľ a povedal – poďme založiť školu. Na prvý pohľad šialený nápad – zbor v útlme a rozbiehať takýto projekt. Škola beží 10 rokov a začala nabaľovať ľudí – najskôr okolo školy, potom aj do zboru. Škola priniesla do zboru život. Takže súhlasím s Tomášom – najnebezpečnejšia stagnácia cirkvi je stagnácia mysle.

J. Máhrik: Ak otázka stojí tak, či je stagnácia cirkvi bratskej dôvodom, prečo zakladáme zbory, tak za seba musím povedať, že nie. To by totiž znamenalo, že ak by prestala cirkev bratská stagnovať, nebol by dôvod zakladať nové zbory. Stagnácia cirkvi nie je dôvodom na zakladanie nových zborov. Hoci – zároveň – zakladanie nových zborov je jednou z odpovedí na stagnáciu. Avšak jednou z konkrétnych vecí, ktorá mi určite v cirkvi ako takej chýba a verím, že zakladanie nového zboru to do istej miery rieši, je: menej cirkevného programu a viac učeníckych vzťahov. 

Čo by ste teda zmenili na fungovaní cirkvi bratskej?

J. Institoris: Cirkev by mala začať intenzívnejšie pracovať na tom, aby si poradila s väčšou rozmanitosťou na úkor jednoty. Určite nie som jediný, čo vnímam zbory CB ako silných jedincov. Každý je jedinečný v tom, ako funguje, akú má spiritualitu a niekedy mám pocit, že to do cirkvi prináša viac napätia, ako jednotiaceho pokoja. Akoby vo vzduchu viseli otázky: Ako to, že oni sú iní ako my? Prečo sú oni iní? Myslím si, že toto je veľmi živá a aktuálna téma. Už aj vzhľadom na to, ako dopadla tohtoročná konferencia CB, keď sa časť delegátov nezúčastnila na hlasovaní o vedení cirkvi. Verím, že budúce vedenie cirkvi sa tejto ťažkopádnej rozmanitosti v jednote bude venovať. Treba si pritom aj povedať, čo je cirkev bratská, aby sme vôbec vedeli, aké máme mať od seba očakávania. Ja som na tej konferencii nebol, takže nemám právo hodnotiť, ale pozerám sa na to ako radový člen cirkvi a cítim, že rozmanitosť nás nesmie rozdeľovať. Zbory môžu a musia byť rozmanité, ale rozmanitosť musí prinášať aj vzájomné požehnanie a harmóniu. Nie opak. 

Pripravuje sa diskusia o prioritách cirkvi. Ako by ste sa do nej zapojili?

J. Institoris: Neviem, čo by som k tomu povedal. Cirkev má svoje hlavné priority stále: Má zvestovať evanjelium, má mať pastoráciu, vyučovať, pripravovať učeníkov. To sú niektoré zo základných kameňov, ktoré sa nemenia. A určite ich je viac, ale povyšovať jednu nad druhú znamená, že budeme krívať. 

Má vôbec zmysel hovoriť o prioritách cirkvi?

J. Institoris: Podľa mňa jediný zmysel diskusie o prioritách cirkvi je diskutovať o tom, čo treba riešiť aktuálne, ak je nejaký problém alebo nejaká výzva. A na to v istom období sústrediť sily. Ja považujem za prioritu toto: zvládnuť rozmanitosť zborov a pôsobiť misijne, najmä medzi Rómami.

J. Máhrik: K tomu, čo povedal Juraj, takmer niet čo dodať. Len to možno trochu rozmením na drobnejšie. Je otázka, do akej miery sa budú dať určiť priority pre celú cirkev bratskú na Slovensku, lebo väčšina kazateľov musí rozmýšľať a aj rozmýšľa predovšetkým lokálne. A každá lokalita má svoje špecifiká a každý zbor vo svojich činnostiach má svoje špecifiká. Jedni rozbiehajú školy, iní sa venujú misii, ďalší charite... Tu prakticky neexistuje prienik priorít. Totiž, priority ako také sú dané v Biblii, a tam, kde niektorá z nich nefunguje, treba prácu podporiť a povýšiť ju na prioritu až do času, kým sa problém nevyrieši. Takže pomenovať priority – áno, ale sledovať ich a podľa potreby meniť. Dúfam, že táto diskusia nebude jednorazová.

J. Institoris: Asi tak by to malo fungovať – mať priority aj praktickejšieho charakteru, ale tému priorít držať trvalo a pracovať s ňou dynamicky. Obmieňať ich podľa potrieb – možno na každej alebo každej druhej konferencii. Lebo môže ísť len o priority jednotlivých činností cirkvi.

J. Máhrik: A možno prídeme k tomu, že jednou z priorít by malo byť zakladanie zborov...

T. Henžel: Cirkev má svoje priority dané Kristom a diskusia môže byť len o tom, ako tieto priority čo najlepšie vykonávať. Naše priority sa musia zladiť s Božími. Čím skôr sa tak stane, tým skôr sa začneme rozprávať o tom, ako ich uviesť do praxe v 21. storočí. Ako žiť a šíriť evanjelium dnes?   

J. Máhrik: Ja sa určite teším na tú diskusiu a myslím si, že je dôležitá pre život CB. Iba pridám k tomu, čo bolo povedané – zbory majú svoje priority, cirkev hľadá nejaký prienik, ktorým by sa charakterizovala sama, ale netreba zabúdať na hľadanie prienikov v konkrétnom čase a kontexte. Každá generácia má svoje výzvy – a to nemožno zanedbať. Čiže priority dané Kristom sú jedná vec a konkrétne praktické priority – projekty – sú vec druhá. Pri hľadaní priorít by sa mali ozrejmiť tie nemenné a následne pomenovať tie, ktoré sú relevantné v konkrétnom čase a musí ich riešiť konkrétna generácia a v istých intenciách konkrétny zbor.

T. Henžel: Sú hlasy, ktoré hovoria, že priority cirkvi sa majú robiť zdola, teda zo zborov, a potom v spoločnej diskusii hľadať prienik. Je teda otázne, či existuje vôbec nejaký jednotný zámer, jednotná filozofia toho, čo rozumieme pod pojmom priority a ako ich zadefinovať. Koľko zborov má za reálne prioritu zakladať nové zbory? Stratí sa to teda zo zoznamu priorít? 

Ďakujem vám za účasť na besede a verím, že odpovede aj na otázky, ktoré ste položili, budeme čoskoro poznať.