Tibor Máhrik,

 pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej v Žiline a vysokoškolský pedagóg.

(Je predsedom správnej rady Wycliffe Slovakia, člen The Søren Kierkegaard Society a Hong Kierkegaard Library, USA. 

Prednáša a publikuje v oblasti etiky, filozofie a teológie.)

Vianočná téma je všeobecne známa: Narodil sa Kristus Pán, radujme sa... Kto by nedokázal zaspievať aspoň začiatok svetoznámej piesne „Tichá noc, svätá noc...“? Podstata Vianoc – inkarnácia Krista – však napriek tomu zostáva pre nás, ľudí, tajomstvom, ktorého obsah nedokážeme v plnosti pochopiť a význam porozumieť. A to napriek tomu, že takmer v každej domácnosti mávame vyzdobený stromček a na námestiach nám spievajú príbeh o Ježiškovi operní speváci, rockeri či metalisti.

            Obsah inkarnácie podľa kresťanstva spočíva v tom, že Boh sa stal človekom. Neviditeľné bytie sa stalo viditeľným dieťaťom, ktoré normálne dýchalo, plakalo... rástlo k dospelosti. Ten, ktorý býva v neprístupnom svetle, sa stal Svetlom sveta – teda viditeľným v našom časopriestore. Duch sa stal hmotou. Slovo sa stalo telom. Ale čo si máme myslieť o tom, že Boh sa stal človekom? Že prišiel z „iného sveta“ na tento svet? Z akého sveta to prišiel? Existuje aj iný svet? Ako to „tam“ vyzerá? Je to všetko naozaj pravda? Nie je to bájka, fantazmagória? Prečo to spravil? A prečo sa z toho máme radovať a vyspevovať a domácnosti vyzdobovať...? 

            Zdá sa, že kresťanstvo je svojou zvesťou inkarnácie Boha v rodine svetových náboženstiev absolútne jedinečné. Napríklad pre Islam je nemysliteľné, aby sa Boh narodil ako človek, pretože Boh nemôže byť splodený a ani nemôže plodiť. V náboženstve Baháí je Boh oddelený od stvorenia a nie je v sebe deliteľný, preto sa nemôže narodiť ako iné bytie. Hinduizmus rovnako jedinečnosť Kristovej inkarnácie odmieta, pretože vyznáva takých avatarov desiatky. Ateizmus odmieta duchovný svet a narodenie Mesiáša považuje za metaforický obraz, ktorého podstata tkvie v sociálnom, resp. psychologickom vysvetlení. V Budhizme je síce známy koncept viacerých cyklov znovuzrodení, ale koncept Slova, ktoré sa stalo telom tam určite nemá miesto. A nemá ho dokonca ani v tibetskom budhizme, kde sa duchovný učiteľ láma môže po smrti rozhodnúť vrátiť na zem, aby pomohol svojim ľuďom. Inkarnácia Krista je neprijateľná aj pre vyznávačov Judaizmu, pretože je nemysliteľné, aby neviditeľný Boh zobral na seba viditeľnú formu bytia. Nie je preto prekvapením, že v kabale je priestor pre tzv. gilgul (nešamót) – reinkarnačný cyklus putovania duší v rôznych formách tela, aby dosiahli dokonalosť. 

            Inkarnácia Krista ako vrcholný okamih histórie ľudstva sa neudiala náhodou – nedefinovanou explóziou spontánnosti duchovných síl. Apoštol Pavol tvrdí, že „keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“. (Gal 4, 4) Pojem „plnosť času“ v sebe nesie bohatý obsah. Hovorí o rozhodnutí, ktoré sa udialo v čase. O pláne, ktorý sa realizoval v nejakom čase, až nastal okamih, kedy sa „to stalo“. Z Biblie sa dozvedáme, že rozhodnutie urobil Boh. On má v rukách dejiny! Ešte v raji, kde oznámil prvým ľuďom svoj plán záchrany človeka zo smrti (Gn 3, 15), urobil rozhodnutie a nenechal si ho pre seba. V tejto podobe protoevanjelia[1] zaznieva proroctvo – príde Mesiáš, aby sa stretol v boji na život a na smrť s diablom. Bude to bolieť. Raz nastanú Vianoce a do histórie ľudstva vstúpi Boh. Nepôjde tu však o dualistický stret dvoch rovnocenných bytostí, protikladných princípov alebo nezlučiteľných síl. Ide o kozmické stretnutie Ježiša Krista –skutočného človeka a Boha zároveň – v osobnej konfrontácii s otcom všetkého zla a pôvodcom smrti. Ako to dopadne? Výsledok je šokujúco oznámený ešte na úsvite dejín... Majú potom ešte dejiny zmysel, ak je výsledok jasný? V čom tkvie zmysel dejín? Je budúcnosť už určená a nemenná...? Kto to pochopí? Kto domyslí dôsledky pre nás? Kto vystihne razanciu tejto prorockej výzvy? 

            Inkarnácia Krista nie je projekciou ľudského podvedomia, ani výsledkom osvietenia ducha človeka, ani prejavom rozšíreného vedomia jednotlivca, ani mystickou syntézou protikladov. Je to oveľa jednoduchšie a zložitejšie zároveň. Ide o historickú udalosť, ktorej iniciátorom a jediným garantom je Boh. V protoevanjeliu čítame o „semene ženy“. Práve tu je skrytý kód ľudských dejín. Boh vyvolí Abraháma... zrodí sa Židovský národ a z neho vzíde Záchranca. Cisár Augustus netušil, aký historický význam má sčítanie ľudu (Lk 2,1), ktoré nariadil v Izraeli. Kresťanstvo je historicky ukotvené, overiteľné a preto zvesť evanjelia, ktoré hlása, je validná. Posolstvo evanjelia je nutné zobrať vážne, ak sa chceme vážne postaviť tvárou v tvár k dejinám. Ignorovať narodenie Boha v betlehemskej maštali by bolo ignorovanie pravdy. A ignorovanie pravdy uvrhne človeka do sveta ilúzie. 

            Inkarnácia Krista sa prieči ľudskému rozumu a vedeckému poznaniu. Pojem „semeno ženy“ (Gal 3, 16) v protoevanjeliu totiž v sebe skrýva jedinečný príbeh panny, ktorá počne a porodí syna a nazve jeho meno Ježiš. Narodené dieťa v sebe spája dve reality: viditeľnú a neviditeľnú – duchovnú. Tak ako má viditeľnú matku Máriu a neviditeľného Otca. Tu zastáva rozum. Mala s tým problém aj Mária, preto sa pýtala anjela: „Ako sa to stane, keď nepoznám[2] muža?“ Problém s tým mal i jej snúbenec, Jozef, veď s ňou zachoval všetku počestnosť, a predsa otehotnela. Problém s tým máme aj my, ľudia 21. storočia. 

            Tajomné počatie Božieho Syna v lone Márie nás konfrontuje s realitou, ktorá presahuje ďalekohľad nášho poznania. Tá stojí proti súčasnému vedeckému naturalizmu[3], ktorý principiálne odmieta vnímať duchovné reálie, a to aj vtedy, keď na ne mlčky poukazuje samotná veda. Stojí proti evolučnému porozumeniu pôvodu a zmyslu života, v ktorom priama a jednorazová intervencia nie je potrebná. Stojí aj proti postmodernej spiritualite nového veku, ktorá naopak vidí duchovno všade – aj tam, kde určite nie je: v mineráloch, slnku, vode, umení, v prírode, v usporiadaní nábytku... Stojí aj proti súčasným trendom vo filozofii a teológii, ktoré vidia budúcnosť len ako otvorený a neznámy systém. Boh zrodený z tela Márie nám pripomína, že existuje iný svet. Reálny, skutočný, hoci nami priamo nepozorovateľný. Svet, ktorý je z pohľadu dejín dokonca dôležitejší ako ten, v ktorom žijeme, smejeme sa či plačeme. Osvetľuje realitu, bez ktorej nie je možné žiť skutočnú spiritualitu. Odkrýva intelektuálny priestor potrebný nato, aby sme pravdivo porozumeli javom a fenoménom, ktoré pozorujeme a skúmame. Pomáha nám pravdivo vstupovať do diania, ktoré prinesie pozitívnu budúcnosť, po ktorej akosi všetci túžime. 

            Narodenie Syna z panny otvára pred človekom aj iné otázky. Prečo prišiel? Načo také komplikácie? Ide len o demonštráciu Božej suverenity a vlády? Ide o hru, ktorú Všemohúci s ľuďmi hrá na šachovnici dejín? Ide o manipuláciu a prelud, ktorý má človeka zmiasť z cesty realizmu, poctivého života a úsilia byť užitočný svojmu okoliu, na cestu náboženského fatalizmu, cirkevného fanatizmu a občianskeho pasivizmu? Nič z toho. Môžeme však poznať skutočný dôvod a príčinu toho, prečo sa musel Boh vzdať slávy v nebi a prísť ako dieťa chudobných rodičov na zem. Do svojho vlastného prišiel a jeho vlastní ho neprijali. Ako je to možné? Tým dôvodom je hriech. Nepopulárne slovo. Veľmi mu ani nerozumieme. Vyhýbame sa mu – nahrádzame ho prijateľnejším názvom: chyba, omyl, nedomyslenosť, skrat... Možno práve preto, že si myslíme, že človek je hriešny preto, lebo hreší. Zjavenie Písma však hovorí niečo iné – hrešíme preto, lebo sme hriešni. Stratili sme slávu Božiu. Oslepli sme a ohluchli. Nevnímame to potrebné. Prehliadame dôležité. Potrebujeme pomoc. Nie od človeka. Pomoc od Boha. A tá prišla – na Vianoce. 

            Existuje niekoľko spôsobov periodizácie dejín. U nás je stále známe marxistické[4] členenie dejín podľa výrobných vzťahov a výrobných prostriedkov. Bežne sa používa aj tzv. chronologické[5] členenie. Existujú aj iné členenia z pohľadu priemyselných technológií, umenia či archeológie. Inak vnímal dejiny apoštol Pavol[6], iné zdôvodnenie mal Augustín[7], dispenzacionalisti a mnohí iní. V odborných kruhoch sa však doteraz nenašla zhoda, ako dejiny členiť a ako ich interpretovať. Treba povedať, že iba posledné stáročia máme tento typ problému. Kedysi to tak nebolo. Dejiny sa vnímali ako udalosti, ktoré treba vyrozprávať ako reprodukciu toho, čo sa udialo, pričom jednotlivé udalosti tvoria súvislý celok (Polybios). Vždy  však išlo o svedectvo očitých svedkov a o dôveryhodné dokumenty, ak boli k dispozícii. Tak je to aj s Vianocami. Ak sú vrcholným bodom histórie, potom nie je jedno, či srdcom porozumieme tomu, čo sa stalo v Betleheme. Ak totiž prehliadneme narodeného Krista, raz dejiny prehliadnu nás. Ak však pred ním pokľakneme, vstúpime do dejín.