Časopis Dialóg

         Josef  Sýkora                             Štefan Evin                             Ivan Markuš

 otázky za Dialóg kládol Bohuslav Piatko, šéfredaktor časopisu

 Na úvod stručne pripomeňme, prečo sa Cirkev bratská vybrala touto cestou. Števo Evin, ty si pôsobil aj v česko-slovenskej komisii pre Ústavu CB a si aj predsedom slovenskej komisie pre Poriadok CB v SR.

Š. Evin: Už dlhší čas sa ukazovalo, že po rozdelení republiky idú česká i slovenská časť CB – predovšetkým v praktickej rovine – svojou vlastnou cestou. Veď v českej časti CB je vyše 70 zborov, čo si postupne vyžiadalo iný typ spravovania ako menšia slovenská časť cirkvi. To bol jeden dôvod. Ďalší bol ten, že v Ústave a v Poriadku boli niektoré duplicity, pričom Ústava bola veľmi široko koncipovaná. Preto sa obidve časti cirkvi dohodli, že spoločná Ústava sa zredukuje na akýsi základný dokument, ktorý bude hovoriť o základnej identite cirkvi. To si vyžiadalo vytvorenie nových Poriadkov samostatných cirkevných celkov – slovenského a českého. Česi sa rozhodli, že budú pracovať na Poriadku v dlhšom časovom horizonte, my sme sa rozhodli, že zatiaľ vyjdeme z existujúceho Poriadku, do ktorého prenesieme potrebné ustanovenia zo starej Ústavy a pokúsime sa to zosúladiť s novou Ústavou. Takže došlo k zásadným zmenám v koncepcii dokumentov, ale v samotnom obsahu Poriadku k veľkým zmenám nedošlo.

I. Markuš: Chcel by som len dodať, že tvorbe týchto dokumentov v novej koncepcii predchádzala rozsiahla diskusia o tom, či na udržanie jednoty cirkvi stačí len akési memorandum, alebo majú byť obidve časti cirkvi zviazané na ústavnej úrovni. Celkom jednoznačne zvíťazil druhý model – spoločná Ústava Cirkvi bratskej a krajinské vnútrocirkevné Poriadky, teda akési vykonávacie predpisy života cirkvi, každej podľa svojich potrieb.

J. Sýkora: Ja pridám skôr laický pohľad: Ústava je to, čo nás spája; je to hlbšie vyjadrenie spolupatričnosti oboch častí CB a Poriadok je dokument, ktorý do detailov riadi republikové časti cirkvi. Nesmieme zabudnúť, že ešte vzniká aj tretí zásadný dokument pod názvom Zásady, ktorý bude vyjadrovať spoločné teologické postoje oboch republikových cirkví. 

Skôr ako sa dostaneme ku konkrétnemu stavu a realizácii týchto dokumentov, chcel by som poznať váš názor na niektoré poznámky na adresu Dialógu, napr.: Prečo venujete toľko priestoru niečomu, čo sa nás (rozumej členov a sympatizantov CB) vlastne v praktickom živote ani netýka... Čo vy na to?

I. Markuš: Netýka sa to nikoho, pokiaľ všetko všetkým vyhovuje. Je to tak trochu súčasť slovenskej nátury – až keď je nástenka vylepená, potom ju ohovoríme.

Š. Evin: Možno je aj dobre, keď ľudia žijú s pocitom, že cirkev žije, funguje, že jej orgány sú činné, že nemusia nosiť stále vo vreckách Ústavu a Poriadok. Podobne, ako hovorí Ivan, si myslím, že po dokumentoch siahame vtedy, keď potrebujeme navigáciu, keď si nevieme s niečím rady alebo keď sa dostaneme do krízy. 

Na konferenciách Cirkvi bratskej v Bratislave v roku 2011, teda ešte v časoch voľakedajšieho modelu schvaľovania dokumentov, vyvolalo čiastočné napätie neschválenie návrhu RCB v SR na zriadenie funkcie menovaného riaditeľa kancelárie RCB. Na vlaňajšej konferencii v Brne tento návrh už prešiel. V akom je to štádiu?

I. Markuš: Tento problém je už, dá sa povedať, za nami. Vypísali sme výberové konanie, prihlásili sa dvaja kandidáti, ktorí boli veľmi vyrovnaní. Členovia Rady napokon vybrali Jakuba Kintlera z bratislavského zboru CB. Na konferencii v máji ho chceme predstaviť delegátom cirkvi, od septembra by mohol nastúpiť na polovičný úväzok do konca roku a od začiatku budúceho roku na plný úväzok. Tajomník ešte dobieha svoje funkčné obdobie do budúcoročnej konferencie a potom už nastupuje nový model – neplatený tajomník cirkvi (mal by byť zvolený na konferencii teraz v máji) a Radou vymenovaný riaditeľ kancelárie RCB. To je naša cirkevná tradícia – jeden rok zvolenie do funkcie na konferencii s nástupom do výkonu funkcie o rok. 

Prečo táto zmena na brnenskej konferencii celkom jednoducho prebehla, a predtým sa to kdesi zaseklo?

J. Sýkora: Táto otázka asi smeruje do Bratislavy a k nášmu predchádzajúcemu a súčasnému postoju. Myslím si, že došlo k obojstranne prijateľnému kompromisu. Riaditeľ kancelárie je podriadený tajomníkovi a nám išlo o to, aby štatutárom cirkvi bol volený a nie menovaný človek.  

Š. Evin: Nový Poriadok však neurčuje, či bude funkcia tajomníka platená alebo neplatená. Volebná komisia do podmienok volieb uviedla, že bude neplatená. Čo plne zodpovedá súčasnej kondícii cirkvi. Ale ak sa raz nájdu peniaze, nič v Poriadku nebráni tomu, aby bola platená aj táto funkcia. Stav, že riaditeľ kancelárie nastupuje zatiaľ na polovičný úväzok tiež zodpovedá finančnej sile cirkvi. 

Ďalšou, pomerne zásadnou zmenou je to, že sa zmenili zásady zborových odvodov/príspevkov na činnosť ústredia. Vlani sme v Dialógu o týchto návrhoch informovali, konferencia v Brne ich prijala, takže – ako sa nový princíp chytá v živote?

I. Markuš: Zatiaľ sme prestavbu finančných príspevkov na ústredie rozdelili do dvoch krokov, možno bude aj tretí a dúfam, že ďalšie už nebude treba. Verím, že v tomto procese dosiahneme taký konsenzus, s ktorým budú súhlasiť aj zbory, aj ústredie a cirkev ako celok. Pôvodný model bol taký, že sa platila určitá suma na každého člena. Po prijatí novej koncepcie financovania, pri ktorej sa zohľadňuje ekonomická sila zborov a istá solidárnosť „bohatších s chudobnejšími“, to už pri prvom spomínanom kroku bolo tak, že z platby, povedzme 33 € na člena, sa zmenilo na 6,7 % z príjmov zboru a 19 € na člena. To bol štartovací krok. Druhý krok, ktorý teraz predkladáme na schválenie konferencii, je 12,7 % z príjmov a 2 € za člena. Čiže nosným kritériom na financovanie cirkvi a ústredia sa stáva ekonomická sila zborov bez ohľadu na počet členov. Teda zbor, ktorý vytvára viacej prostriedkov, odvedie viacej do rozpočtu a zbor, ktorý vytvára menej prostriedkov, odvedie menej do spoločného rozpočtu. To je princíp solidárnosti. Keď sa odvádzalo na člena, princíp solidárnosti pokrivkával na obe nohy. 

Pri prvom návrhu, ak si dobre pamätám, bol trochu problém v rôznych metodikách vykazovania príjmov a výdavkov v jednotlivých zboroch. A vyslovila sa požiadavka na zjednotenie metodiky účtovníctva. Pracuje sa aj týmto smerom?

I. Markuš: Myslím si, že aj v tomto smere sme výrazne pokročili pozitívnym smerom. V rokoch 2005–2012 sme veľmi prácne dávali dohromady to, akým spôsobom získal a koľko príjmov zbor mal. Poviem príklad. Roky sme zbierali údaje o tom, aká je obetavosť (ochota prispievať) členov CB. Pri serióznejšej analýze sme si uvedomili, že sú to nepravdivé čísla. Keď 17-členný zbor vyzbiera do košíka určitú sumu, tak je to suma, ktorú dali členovia. Ale sú veľké zbory, ktoré majú množstvo nečlenských návštevníkov, sympatizantov, ale tí tiež prispievajú do košíka alebo podporujú cirkev – zbor priamo na jeho účet; ich príspevky sa však rozrátajú spolu s príspevkami členov len na členov. Nikto nevie, koľko je nečlenov. A to potom veľmi skreslilo tú tzv. obetavosť členov. Pokiaľ ide o presnejšiu odpoveď na tvoju otázku, tak: Dohodli sme sa, že zbory vždy na konci roka pošlú „výsledovku“ a tam vidno, akú sumu vytvoril zbor vlastnými silami, bez ohľadu na počet členov, a tiež koľko peňazí zbor získal – napríklad – od zahraničných sponzorov a podobne. Dohodli sme sa zároveň, že nebudeme odpočítavať investičné a neivestičné náklady. Zásada je teda taká, že to, čo zbor a jeho prostredie vytvorí, je celkovým príjmom zboru.

Š. Evin: Niekoľko poznámok k tomu, čo hovorí Ivan. Výsledovka, ktorú predkladajú zbory, je len účtovným vyjadrením ekonomiky zboru, a preto je dôležité, aby naozaj jestvovala spoločná, jednotná metodika vykazovania príjmov. Rôzne zbory majú rôzne projekty so samostatnými účtami, rôzne spôsoby prispievania na svoju činnosť. Na vytvorení jednotnej metodiky účtovania sa ešte stále pracuje. Ďalšie, čo sa musí dostať do systému, je otázka mladých zborov – ani nie tak malých, ako mladých, nových zborov. Treba sa zamyslieť aj nad tým, či aj od misijných a začínajúcich zborov budeme chcieť od samého začiatku rovnaké percento a rovnakú sumu na člena, ako od starších, zabehaných zborov. Ešte by som chcel upozorniť na niektoré výzvy: Zbory sa budú učiť odovzdávať do ústredia sumu podľa daných pravidiel a podľa svojho vedomia a svedomia. Nikto zvonka neskontroluje, aké sú ich skutočné príjmy. To by malo spočívať predovšetkým na dôvere. Druhé – čo je dôležité – spočíva v tom, aby sme dospeli k definitívnej dohode o stabilnom percente, podľa ktorej budú zbory, povedzme, odvádzať 11–12% zo svojich príjmov, a ak sa nič výrazné nestane, tak príjem ústredia cirkvi ostane približne rovnaký. Ale ak sa niečo stane a zbor – obrazne povedané – schudobnie, odvedie percentuálne rovnakú, ale v objeme menšiu sumu. Jednoducho – treba prijať obrátený postup, než bol doteraz. Doteraz sa totiž stanovila suma, ktorú ústredie na chod cirkvi a jej aktivít potrebovalo, a zbory sa poskladali. To by sa malo v novom systéme obrátiť. 

A čo potom s aktivitami ústredia, keď sa nevyzbiera toľko, koľko na ne treba? Bude škrtať svoje aktivity a obmedzovať potreby?

I. Markuš: V podstate áno, aj keď momentálne je to dosť nepredstaviteľné. Ale je nám jasné, že tadeto vedie cesta a musíme na tom pracovať, aby sme sa na ňu dostali. Je nemysliteľné, aby sme každý rok menili percentuálnu výšku príspevkov. Keď sa nájde istá optimálna hranica, tak ju bude treba ukotviť nastálo. A potom je na tých, čo budú robiť cirkevný rozpočet, aby sa zmestili do tých peňazí, ktoré budú k dispozícii.

Š. Evin: Táto otázka nás vedie k tomu, že na seniorátoch (a zaznie to aj na konferencii) musíme začať vážne hovoriť o prioritách. Tak na úrovni cirkvi, ako možno aj na úrovni zborov. Jednoducho – aktivity sa zoradia podľa dôležitosti a budú sa financovať tie, na ktoré budú zdroje.

J. Sýkora: S týmito zámermi sa dá len súhlasiť. Dôležité bude, aby cirkev naozaj mala svoju víziu, aby priority boli naozaj súčasťou tohto smerovania a aby to bola vízia, ktorá ľudí dokáže osloviť a nadchnúť. Že ide o projekty, ktoré prospievajú cirkvi a že nejde len o záležitosti administratívneho charakteru. 

Kto bude určovať priority? Bude ich Rada a zbory na konferencii odsúhlasovať?

Š. Evin: Približne tak, ale aj zbory môžu prichádzať s návrhmi. 

Potom bude naozaj dôležité, aby cirkev mala víziu a v súlade s ňou priority.

I. Markuš: Keď si prečítate zápisnice z ostatných konferencií, otázka priorít tam zaznievala dosť nástojčivo. Ja som len úradník v riadiacich orgánoch cirkvi, ale neraz som to na Rade pripomínal, upozorňoval na to, aby sa teológovia vážne zaoberali týmto problémom – víziou, prioritami. Musím však konštatovať, že – povedané politickým žargónom – nenašla sa politická vôľa na to, aby sme sa tým vážne zaoberali. Priority jednoducho nemáme zadefinované. Len sa o ich potrebe hovorí. A tak vyšla iniciatíva z finančného odboru. Oznámili sme (dali sme na vedomie), že nevieme vytvoriť rozpočet, keď nevieme, čo cirkev chce. A tak sme my vypracovali isté poradie asi 7 priorít a posunuli sme to ako návrh návrhovej komisii. S tým, že navrhujeme, aby sa priority prehodnocovali v trojročnom cykle. Samozrejme, priority, ktoré vyšli od nás, sú len návrhom do diskusie a je na konferencii, či ich prijme takto, alebo ich zmení. Ale priority by sa určiť mali a mali by byť také, ako hovorí Josef – aby ich zbory prijali za svoje. 

Vrátim sa ešte k tej metodike účtovného vykazovania príjmov. Rasťo Števko, ktorý je iniciátorom nového modelu, hovorí, že to, čo sa deje, je prvý krok, akési odporúčanie zhora. Myslí si, že by sa mohli stretnúť zástupcovia 3 najväčších zborov (BA, LV, PO), ktoré tvoria až 60 % odvodov, a vytvoriť návrh zdola na zjednotenie metodiky. Uvažovali ste o takomto kroku?

Š. Evin: Ja by som k tomu povedal len toľko: Nebránime sa tomu, ale ak chceme vytvoriť naozaj solidárny systém, nestačí pozvať len tri ekonomicky najsilnejšie zbory, aby vytvorili pravidlá. Musíme do takej diskusie zapojiť aj tri najslabšie alebo najnovšie zbory, lebo musíme vidieť aj do ich kuchyne a poznať ich kontext.

I. Markuš: Ja som sa už na konferencii v roku 2012 zasadzoval o to, aby sa prijalo uznesenie, ktorým by konferencia uložila finančnému odboru a staršovstvám zborov, aby vypracovali model financovania priorít cirkvi. Zatiaľ čo finančný odbor si plní úlohu, staršovstvá zborov nie. Staršovstvá – je jedno, či veľkých alebo malých zborov – zostávajú na lokálnej úrovni. Majú svoje predstavy o potrebách svojho zboru – tým sa zaoberajú, to riešia. Kým nebude snaha pridať sa k tomu „odspodu“, tak to bude vždy len „zvrchu“.

Š. Evin: Ja si tiež myslím, že zbory nevyužili veľkú príležitosť vytvoriť niečo nové spoločne. Na druhej strane, neevidujeme nejakú veľkú nespokojnosť s tým, čo vychádza z dielne tých, ktorí na nových projektoch pracujú. Fakt je však ten, že na stretnutí nášho, stredozápadného seniorátu sme si uvedomili, že na niektoré problémy nestačí mať prítomné jeden či dva zbory so svojím pohľadom, ale že na kvalitný, životaschopný konsenzus treba viac názorov. Tým by totiž názor, návrh, smerovanie mali väčší „mandát“, väčšiu váhu, ako keď ho vyslovia jeden či dvaja. 

Prečo sa teda zbory – podľa vás – do tohto procesu zapájajú tak málo?

Š. Evin: Nemyslím si, že by to bola ľahostajnosť k dianiu v cirkvi. Ľudí zamestnávajú iné veci a toto ich momentálne netlačí. 

Poďme ďalej. Pri prijímaní týchto základných dokumentov na brnenskej konferencii sa povedalo, že sú naformulované tak, ako sú, a že sú otvorené na ďalšiu diskusiu. Prebehla nejaká diskusia?

Š. Evin: Čo sa týka Poriadku, návrhy a pripomienky bolo možné dávať do 14. februára. Komisia pre Poriadok dostala 3 paragrafové návrhy zo zboru Bratislava – Cukrová. Komisia uvedené návrhy posúdila, zaujala k nim stanovisko a predkladá ich konferencii na prerokovanie. Dostali sme aj niekoľko podnetov, v komisii sme ich zaregistrovali, urobili sme poradie dôležitosti. Budeme sa nimi zaoberať, ale komisia ako taká nepripravila žiadne ďalšie návrhy v paragrafovom znení. Pretože si myslíme, že prijaté nové dokumenty sa musia trochu zažiť a neskôr o nich znovu diskutovať, ak bude potreba. 

Josef, aj keď sa bude o vašich návrhoch debatovať predovšetkým na konferencii, myslím si, že by si ich mohol, tak ako sme avizovali v predchádzajúcom čísle Dialógu, predstaviť našim čitateľom.

J. Sýkora: Začnem trochu širšie. Akceptujeme to, že sa komisia rozhodla nechať nový Poriadok trochu žiť, aby sa ukázali jeho klady a jeho nedostatky. Na druhej strane využívame svoje právo na podávanie podnetov a návrhov s očakávaním, že by sa už teraz mohlo niečo zmeniť. Pokiaľ ide o naše návrhy, týkajú sa postavenia – presnejšie povedané úlohy – žien v zbore. 

Ide o dve veci: Jedno je vedenie bohoslužobného zhromaždenia. V našom novom Poriadku je totiž veta, že „vedením zhromaždenia je poverený kazateľ alebo iný na to obdarovaný brat, alebo vo výnimočných prípadoch sestra“. Nám sa to zdá diskriminujúce. Myslíme si – ako som to povedal už na minulej besede (O ordinácii žien) – že to znenie by malo byť „obdarovaný človek“ bez ohľadu na pohlavie. Ďalší návrh je tiež z tohto košíka: Poriadok v poslednej verzii umožňuje vysluhovanie sviatostí len „bratom starším“. Ženy sú z tejto služby vylúčené, hoci sú riadne zvolenými členkami staršovstva. To sa nám zdá diskriminačné, lebo toto ustanovenie sa týka aj podávania Večere Pánovej pri návštevách chorých, v nemocniciach alebo doma. Naším podnetom chceme dosiahnuť to, aby ženy zvolené do staršovstva mali rovnaké práva, ako majú muži. Návrh podávame, aj keď si uvedomujeme, že prinášať zmeny do Poriadku je dnes ťažšie, ako to bolo predtým – lebo na prijatie akéhokoľvek návrhu je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov prítomných delegátov. 

Čo sa stane s týmito návrhmi ďalej?

Š. Evin: Už som to v podstate povedal: Návrhy, ktoré boli riadne predložené v stanovenom termíne, budú predložené konferencii so stanoviskom komisie. Sú do zborov distribuované ako súčasť konferenčných materiálov v konferenčnom bulletine. Povedal by som, že „žijú už svoj vlastný život“ a konferencia sa s nimi musí zaoberať. Ešte možno treba povedať, že niektoré návrhy vyzerali ako návrhy, ale keď sme ich prediskutovali s predkladateľmi, dohodli sme sa, že spĺňajú len kritériá podnetov. 

Na tomto mieste je zbytočné ďalej toto rozoberať, diskusia bude na konferencii, aj hlasovanie o týchto návrhoch. Ale aspoň aj širšia cirkevná verejnosť bude vedieť, čo sa deje v horných poschodiach cirkvi.

J. Sýkora: Som rád, že sa naše návrhy dostali do riadneho procesu v rámci programu konferencie. Verím, že bude dostatok času hovoriť o nich, lebo ide o závažné otázky plnohodnotnej roly žien v cirkvi.

Ale keď už hovoríme o konferencii a návrhoch, napadá mi ešte jeden problém, ktorý som si uvedomil nedávno. Na konferencii budeme voliť Radu cirkvi. V tejto súvislosti dostal nečakanú dôležitosť nový článok nového Poriadku, ktorý sa týka prípravy voľby kandidátov do tohto orgánu. Podľa tohto článku sa posilnili právomoci volebnej komisie, ktorá dostala právo „zvážiť vhodnosť kandidáta do rady po duchovnej a odbornej stránke“. Volebná komisia tento článok pochopila tak, že získala možnosť nezaradiť na kandidátku kandidátov, ktorí boli riadne navrhnutí a s kandidatúrou súhlasili. Zdá sa mi, že tento postup škodí transparentnosti a dôveryhodnosti volebného procesu.

Š. Evin: K možnostiam postupu volebnej komisie sa nebudem vyjadrovať, lebo tu nie je zastúpená. Vyjadrím sa k novému Poriadku, k doplneniu článku o príprave volieb Rady. Diskutovali sme o tom na viacerých fórach, aj na stretnutí s bratislavským staršovstvom. Vychádzali sme z toho, že Rada by mala predstavovať niečo ako presbyterstvo (staršovstvo) cirkvi. Diskutovali sme aj o tom, že volebná komisia by nemala byť len administratívnym orgánom. V komisii sme sa konsenzuálne dohodli na tom, že podobný článok o výberovej právomoci volebnej komisie pre voľbu staršovstva v zbore prenesieme aj do komisie pre voľbu Rady. Ak je staršovstvo presbyterstvom zboru, tak Rada je akoby presbyterstvom cirkvi. Takže by pri výbere a voľbe ich členov mali fungovať rovnaké – alebo podobné – princípy. Túto úpravu Poriadku konferencia v roku 2013 schválila. 

To znamená, že volebná komisia má právo predložiť konferencii zúženú kandidátku z predložených návrhov podľa svojho výberu a hodnotenia kandidátov. Bude to takto aj prezentované na konferencii? Ak áno, môžu si delegáti žiadať vysvetlenie výberu?

Š. Evin: Čo sa týka článku o kompetenciách volebnej komisie, určite je legitímne pýtať sa na to, je legitímne spochybniť to a je legitímne aj zmeniť to a zlepšiť. Pokiaľ ide o vysvetlenie výberu kandidátov – aj v prípade vyradenia niektorého –, je na volebnej komisii, aby svoje stanovisko na konferencii vysvetlila či obhájila.