Jesu Christe, fili Dei vivi, miserere mei!   

Ježišu Kriste, Synu Boha živého, zmiluj sa nado mnou!

 

Miloš Kovačka     
Bibliograf, historik knižnej kultúry     

 

Pred 600 rokmi, 6. júla 1415, sa v nemeckom meste Kostnica odohrala svetodejinná udalosť. V plameňoch na kostnickej lúke za Geltingenskou mestskou bránou zahynul Majster Ján Hus, učeník a apoštol Ježiša Krista, vyznávač Božieho slova, vydaný na krutú smrť kostnickým koncilom. 

Konciloví „otcovia“ mu hystericky vyčítali heréziu: bludné cesty. Označovali ho za „heresiarchu“, ktorý údajne (podľa mienky cirkevnej vrchnosti) nakazil vtedajší kresťanský svet odklonom od učenia Biblie. No v tomto ohľade bol Ján Hus bez viny – zomrel nevinný. Verný Písmu stál na čele hnutia za nápravu kresťanského života, vysoko vyzdvihoval odkaz odpúšťajúcej Milosti Božej, ktorej sa usilovalo konkurovať diabolsky osnované svätokupectvo s odpustkami. Ostro odmietal uctievanie sôch a v duchu biblického učenia Jána Viklefa sa dožadoval, aby radostná apoštolská zvesť odznievala v zrozumiteľnom jazyku domácich viery.

Mohli by sme zoširoka hovoriť o Husovom nezlomnom úsilí odvrátiť zhubné konanie doby, zastaviť príšerný rozvrat mravov a vyzdvihnúť jeho nadľudské úsilie vykoreniť zbohatlíctvo, zabraňovať kainovským vražedným skutkom, posluhovaniu nemilosrdným svetským i cirkevným vladárom či moci nad krajinou, ľuďmi a ich životmi.

Hus sa usiloval kresťanstvo, ľud a národ uchrániť pred hriešnym úpadkom a hroziacim zánikom mohutnými kázňami. Svojim poslucháčom, Prahe, Čechám, svetu a zvlášť Rímu ukazoval cesty, ktoré vedú k Pravde, k večnému životu. Bol plamenným kňazom podľa srdca Božieho, nepodkupne vyučoval vieru v Ježiša Krista a bol vychovávateľom tých, ktorí v Neho uverili, milovali Ho a prijali za svojho Pána a Spasiteľa. Kázaval vášnivo od mladých rokov. V roku 1402 bol ustanovený za kazateľa v pražskej Kaplnke sv. Neviniatok betlehemských, ktorá je známejšia pod názvom Betlehemská kaplnka. Zakladatelia tohto zvláštneho kostola si žiadali, aby sa v kaplnke kázavalo počas sviatkov v domácom – ľudu zrozumiteľnom jazyku. Hus kázaval po česky s najväčšou radosťou. Niet pochýb o tom, že v tejto otázke nadväzoval nielen na Jána Viklefa, ale i na ďalších európskych reformátorov, ktorí otázku zrozumiteľného slova Božieho nastoľovali ako jednu z najaktuálnejších kresťanských tém. Do radu predviklefovských a predhusovských reformátorských počinov možno zaradiť nielen veľkolepý projekt prekladu Písma do staroslovienčiny, s ktorým prišli na Veľkú Moravu misionovať Konštantín (Cyril) s Metodom, ale i nezabudnuteľný preklad Biblie Petra Valda a iné.

Pravdaže, v otázke Písma nešlo iba o jeho zrozumiteľnosť – teda iba o jazyk; išlo aj o ďalší kľúčový princíp kresťanskej viery: Písmo vo Viklefovom učení bolo ponímané ako najvyššia a konečná autorita. Hus práve túto myšlienku prijal, vášnivo obhajoval a v celom svojom usilovaní, kázaní i konaní presadzoval. Písmo považoval za posolstvo Božej pravdy: Ja som Cesta, Pravda, Život, podčiarkoval Hus denne Ježišovo slovo v Jánovom evanjeliu.  

Husove kázne poslucháčov, ktorí sa zhromažďovali v Betlehemskej kaplnke, fascinovali. Historické pramene doslova hovoria, ako ľudia „lačneli“ za neformálnymi službami Božími: a Hus ich takými učinil. Ako kazateľ v Betlehemskej kaplnke rástol. Čím hlbšie prenikal do Písma, tým zrozumiteľnejšie a presvedčivejšie kázal. Písmom poukazoval na úpadok vtedajšej cirkvi – v Písme nachádzal d

Hus kázaval pri každej vhodnej príležitosti. Po vyhlásení interdiktu a vypovedaní z Prahy kázaval s najväčšou radosťou v „exilových“ južných Čechách, najmä na Kozom Hrádku, neskôr sa kázňovým alebo katechetickým slovom prihováral svojim strážcom v kostnickej väznici. Podľa Kostnickej kroniky začal po nemecky kázať dokonca zoči-voči kostnickému popravisku.

Príznačné kazateľské vyznanie Ján Hus vpísal do listu Pražanom v roku 1412: Proste za mňa Hospodina, aby ma obdaroval zdarom v kázaní slova Božieho, a to všade tam, kde sa taká nutnosť ukáže: v obciach, v mestách, na dedinách, na hradoch i poliach, v lesoch, všade, kde budem môcť kázňou poslúžiť. Proste, modlite sa, aby vo mne slovo Božie nebolo potlačené.    

Zrozumiteľnou kázňou Ján Hus nadväzoval na reformátorov, ktorí sa usilovali pred ním, alebo súbežne s ním budovať piliere veľkej kresťanskej Reformácie. Niet pochýb, že práve Ján Hus ich spevnil a učinil široko-ďaleko známymi. Nečudo, že čoskoro po ňom ujal sa kresťanskej reformácie Martin Luther, ktorý prišiel s novým odhodlaním – aj na husovských reformačných základoch – vybudovať vysoké poschodia Reformácie.

Hus miloval vzdelávanie. Bol kompetentným učiteľom. Jeho menovanie do čela Karlovej  univerzity bolo jedinečným certifikátom jeho osobnostných kvalít. Menovanie aj dnes vypovedá nielen o Husovom vzdelaní, majstrovskom vzdelávaní a rozhľade, o jeho rešpektovanej mravnosti, ale i o jeho schopnosti nadväzovať na dôležité pedagogické a myšlienkové cesty vtedajšej Európy. V súčasnosti – v čase celosvetového otvárania univerzitných brán, sa na jeho vrub do určitej miery pripisuje odchod Nemcov – pedagógov i študentov – z Karlovej univerzity ako určité negatívum, aj keď podľa prameňov sa o myšlienku a vydanie „protinemeckého“ Kutnohorského dekrétu pričinil najmä kráľ Václav IV. Prehliadnuť však nemožno, že dekrét, na základe ktorého Nemci z Prahy odišli, sa rodil i v komplikovanom spore, v ktorom Hus vášnivo obhajoval nielen univerzitné práva domácich študentov a profesorov, ale odmietal i protiviklefovské postoje nemeckého spoločenstva na pražskej Karlovej univerzite. Husovým kritikom nemožno nepripomenúť, že nemeckí študenti a profesori sa pričinili o univerzitný zákaz Viklefových spisov, a tým nielen o nezákonnú cenzúru jeho diel, ale i o posilnenie protireformačného pohybu v Čechách i v celej Európe.        

Ján Hus písal a vášnivo obhajoval jedinečné spisy, akým je napríklad spis O cirkvi (De ecclesia, 1413), ktorý vysoko vyzdvihuje Kristovu autoritu. Kristus je Husovou jasnou Cestou, Pravdou i Životom, nie pápeži či kardináli, bojujúci o moc nad cirkvou. Dejiny kresťanstva vysoko oceňujú aj ďalšie Husove diela, medziiným zvlášť katecheticky orientovaný Výklad viery, Desatora Božích prikázaní a modlitby Otčenáš, ale i Knižku o svätokupectve, Postillu a ďalšie. Napriek tomu, že Husove diela boli prekliate a spisy spálené, do

dnes ich vysoko oceňuje kresťanský svet i duchovná kultúra. 

Medzi spismi, ktoré si Ján Hus pripravil ako základ pre osobnú obhajobu na koncil do Kostnice, vyniká jeho Reč o mieri, ktorá je neobyčajne ostrou kritikou vtedajšieho duchovenstva: ...uzdy, sedlá, ostrohy – samé zlato. Skôr sa lesknú vankúše ako oltáre. Nasledujú bohato prestreté stoly preplnené lahôdkami a čašami. Okolo toho za obžerstvom nasleduje opilstvo, hýrivý hluk lutny, lýry a píšťal. Lisy tečú vínom, preplnené špajzy a rihanie z prejedenia i prepitia. Vidieť tam možno nielen nádoby s korením, ale i preplnené žochy peňazí. Peter apoštol sa neprechádzal ozdobený drahými kameňmi a v hodvábnom odeve sa nenosil na bielom koni. Zlí pastieri namiesto svetla vyžarujú najčernejšiu tmu, miesto život darujúceho tepla ničivý a smrtiaci mráz, sú zhubcami sveta. Pôvodcom zla je kúria, ktorá takých pastierov ustanovuje udeľovaním úradov, výsad a výhod. Mier je z takej cirkvi vyháňaný a výsledkom nie je nič iné, ako zatratenie duší.

Východiskom, riešením zvrhlého stavu, v ktorom sa cirkev ocitla, je podľa Jána Husa predovšetkým zákon Kristov, pretože práve tento zákon môže priviesť kresťanov k vykúpeniu, očistí ich od neprávostí, ozdobí pravými cnosťami, osvieti chápavosť a rozohní kresťanskú lásku.Tieto myšlienky, ktoré mal Hus v úmysle predniesť na koncile v Kostnici, prehlušil krik mocných predstaviteľov sveta a cirkvi, ktorí nemali záujem o to, aby sa v cirkvi všetko dialo s láskou a v poriadku. Aby sa žilo podľa Božieho slova v Božom slove. Aby z obvinení, ktoré proti Husovi vzniesol koncil, mohol sa Hus odvolať k Ježišovi Kristovi a brániť sa Jeho učením.

Áno, v Kostnici nešlo o Krista a o Jeho nasledovanie. Aj preto Hus, Boží muž – v očiach sveta bludár – bol vysokými predstaviteľmi vtedajšieho kresťanstva vydaný na smrť. On však od Božích právd a Pravdy zoči-voči smrti neustúpil. Necúvol, neprijal „kompromis“, neodvolal svoje prebolené, a preto fundované myšlienky a spisy, neznehodnotil svoje poznanie, postoje a konanie v Božom mene: neodvolal, nenechal sa zavrieť do kláštora a v ňom – za múrmi sveta – do smrti mlčať.

Prijal plamene – popravu, ako píše Jan Čapek, „hroznú a desivú“. Kráčal odhodlane Kristovi do náručia. Na kostnickej lúke zoči-voči obrovskému davu trikrát padol na kolená a volal slová modlitby: Jesu Christe, fili Dei vivi, miserere mei! Ježiši Kriste, Synu Boha živého, zmiluj sa nado mnou!

Dejiny dodnes volajú: Hanba Ti, kostnický koncil! Prešlo šesťsto rokov a ešte si sa s Husom nezmieril! Veď tebou odsúdený a z cirkvi vyobcovaný, z kňazského rúcha surovo a bezdôvodne vyzlečený a nepravdami pošpinený Ján Hus – napriek mnohému, čo na jeho mene mocní v cirkvi i vo svete očistili – doteraz nebol a sotva bude úplne rehabilitovaný; pretože Husove, na Krista obrátené spisy, neboli a dodnes nie sú akceptované v ich úplnosti a principiálnosti.

No Hus predsa nezomrel zbytočne. V spise Výklad viery (1412), v učení, ktoré bolo v Kostnici odsúdené, svet obdaroval poznaním a vyznaním Pravde, ktorá sa zračí v Kristovom zraku: ... aj preto, verní kresťania, hľadajte pravdu, učte sa pravde, milujte pravdu, hovorte pravdu, podporujte pravdu a bráňte ju až do smrti, pretože pravda vás vyslobodí z hriechu, oslobodí od diabla, smrti duše i smrti večnej, ktorou je odlúčenie od večnej Milosti Božej.